Česko žilo nátierkovým maslom. Vlna pobúrenia, keď luxemburský európsky súd nariadil Prahe z názvu pomazánkové máslo odstrániť slovo maslo, pretože je to zavádzajúce, keďže dotyčná nátierka obsahuje len 35, a nie 80 percent mliečneho tuku, nepoznala hraníc. Šéf mliekarní Madeta nazval českú diplomaciu absolútne neschopnou a pohrozil, že názov Pomazánkové máslo bude svojmu výrobku dávať ďalej, nech si v Bruseli trhnú nohou. Výsledku súdu venovala verejnoprávna Česká televízia aj rovnako verejnoprávny Český rozhlas v priebehu štvrtka desiatky minút vysielania, celé stránky o nátierkovom masle vytlačili azda všetky české denníky. K sporu sa, napodiv, aspoň v prvých hodinách nevyjadril prezident Václav Klaus, ale podľa pozorovateľov českej politickej scény sa nepochybne vyjadrí.
České pobúrenie sa však nemusí obrátiť len proti Bruselu. Popoludní sa v českých médiách objavila informácia, že nátierkové maslo zakázal Brusel Čechom aj pre Slovákov. „Kde niet žalobcu, niet ani sudcu,“ vysvetlil priebeh žaloby na Českú republiku jeden český europoslanec. Tým žalobcom boli slovenskí mliekari, ktorí, na rozdiel od Čechov, v súlade s platnými európskymi smernicami premenovali k 1. 5. 2004 svoje nátierkové maslo na nátierku. Česi to nechali tak, pretože bolo jasné, že nátierkové maslo sa predáva lepšie než nátierka. A svoje „maslo“ veselo vyvážali nielen na Slovensko, ale aj do Poľska a do Ruska. Ročne sa ho v českých mliekarňach vyrobilo na stotisíc ton, takže išlo okrem iného naozaj o veľký biznis. Biznis, v ktorom Slováci so svojou „nátierkou“ ťahali za kratší koniec.
Ja sám som „čaro“ českého nátierkového masla spoznal len raz. Bolo to v čase, keď sa ceny skutočného masla vyšplhali vysoko cez štyridsať korún, a tak som výnimočne siahol po masle nátierkovom. Ráno som rozohrial sporák a chcel som si pripraviť svoju obľúbenú rannú praženicu na masle. Otvoril som nátierkové maslo, ochutnal som a zistil, že na tom čudnom syre, pretože nič iné to slávne nátierkové maslo nie je, si žiadne vajíčka neupražím. Otrávený som si ho aspoň natrel na chlieb a odvtedy si ho už pamätám.
Uznávam, nie som možno typický zákazník českých samoobslúh, ale aj tak považujem nátierkové maslo, ktoré vzniklo, ako inak, v husákovskom komunizme plnom iných podobných náhrad, jednoducho za podvod. Za český podvod. Za jeden z mnohých podvodov, ktoré sa na nás spotrebiteľov, ktorí často musíme pozerať aj na korunu či euro, valia zo všetkých strán.
Do párkov sa nedáva mäso, ale sója, chlieb sa často už nepečie z obilia, mlieko v tetrapakových škatuliach je len riedená sadra, z ktorej tvaroh neurobíte, a moravské víno sa vyrába z hrozna privezeného hoci z Moldavska. No a keď už je to nutné, aj z bravčového môžete trochou farbiva vyrobiť hovädzie, ako to predviedla jedna prešibaná maďarská firma a vo Švédsku narazila.
Pokiaľ ide o český štát, ktorý teraz tvrdí, že nátierkové maslo je krajová špecialita, ktorej zloženie sa úzkostlivo stráži, stačí si spomenúť na tie tisíce a tisíce litrov metylu a státisíce fliaš nelegálneho alkoholu, ktoré český štát neustrážil.
Brusel rozhodne nie je nejaká spása, ale aspoň občas sa za záujmy európskych spotrebiteľov, teda svojich občanov, postaví. Samozrejme, je otázka, či práve nátierkové maslo a trebárs náš „rum“ zo zemiakov sú veci, na ktorých stojí a padá svet. Ale to, že vďaka Európskej komisii nás napríklad naši mobilní operátori nezdierajú z kože tak, ako by chceli, je fakt, ktorý nespochybní ani Václav Klaus. Vo svete, kde veľké firmy majú rozpočty vyššie než štáty českej či slovenskej veľkosti, potrebujete občas silu, ktorá ich predstihuje. A tou je, nebojím sa to napísať, v našej časti sveta len Európska únia. Pretože tá si to len tak natrieť nedá. Nátierka-nenátierka, teda pardon, vlastne nátierkové maslo.
Autor je redaktor Lidových novín.
České pobúrenie sa však nemusí obrátiť len proti Bruselu. Popoludní sa v českých médiách objavila informácia, že nátierkové maslo zakázal Brusel Čechom aj pre Slovákov. „Kde niet žalobcu, niet ani sudcu,“ vysvetlil priebeh žaloby na Českú republiku jeden český europoslanec. Tým žalobcom boli slovenskí mliekari, ktorí, na rozdiel od Čechov, v súlade s platnými európskymi smernicami premenovali k 1. 5. 2004 svoje nátierkové maslo na nátierku. Česi to nechali tak, pretože bolo jasné, že nátierkové maslo sa predáva lepšie než nátierka. A svoje „maslo“ veselo vyvážali nielen na Slovensko, ale aj do Poľska a do Ruska. Ročne sa ho v českých mliekarňach vyrobilo na stotisíc ton, takže išlo okrem iného naozaj o veľký biznis. Biznis, v ktorom Slováci so svojou „nátierkou“ ťahali za kratší koniec.
Ja sám som „čaro“ českého nátierkového masla spoznal len raz. Bolo to v čase, keď sa ceny skutočného masla vyšplhali vysoko cez štyridsať korún, a tak som výnimočne siahol po masle nátierkovom. Ráno som rozohrial sporák a chcel som si pripraviť svoju obľúbenú rannú praženicu na masle. Otvoril som nátierkové maslo, ochutnal som a zistil, že na tom čudnom syre, pretože nič iné to slávne nátierkové maslo nie je, si žiadne vajíčka neupražím. Otrávený som si ho aspoň natrel na chlieb a odvtedy si ho už pamätám.
Uznávam, nie som možno typický zákazník českých samoobslúh, ale aj tak považujem nátierkové maslo, ktoré vzniklo, ako inak, v husákovskom komunizme plnom iných podobných náhrad, jednoducho za podvod. Za český podvod. Za jeden z mnohých podvodov, ktoré sa na nás spotrebiteľov, ktorí často musíme pozerať aj na korunu či euro, valia zo všetkých strán.
Do párkov sa nedáva mäso, ale sója, chlieb sa často už nepečie z obilia, mlieko v tetrapakových škatuliach je len riedená sadra, z ktorej tvaroh neurobíte, a moravské víno sa vyrába z hrozna privezeného hoci z Moldavska. No a keď už je to nutné, aj z bravčového môžete trochou farbiva vyrobiť hovädzie, ako to predviedla jedna prešibaná maďarská firma a vo Švédsku narazila.
Pokiaľ ide o český štát, ktorý teraz tvrdí, že nátierkové maslo je krajová špecialita, ktorej zloženie sa úzkostlivo stráži, stačí si spomenúť na tie tisíce a tisíce litrov metylu a státisíce fliaš nelegálneho alkoholu, ktoré český štát neustrážil.
Brusel rozhodne nie je nejaká spása, ale aspoň občas sa za záujmy európskych spotrebiteľov, teda svojich občanov, postaví. Samozrejme, je otázka, či práve nátierkové maslo a trebárs náš „rum“ zo zemiakov sú veci, na ktorých stojí a padá svet. Ale to, že vďaka Európskej komisii nás napríklad naši mobilní operátori nezdierajú z kože tak, ako by chceli, je fakt, ktorý nespochybní ani Václav Klaus. Vo svete, kde veľké firmy majú rozpočty vyššie než štáty českej či slovenskej veľkosti, potrebujete občas silu, ktorá ich predstihuje. A tou je, nebojím sa to napísať, v našej časti sveta len Európska únia. Pretože tá si to len tak natrieť nedá. Nátierka-nenátierka, teda pardon, vlastne nátierkové maslo.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.