Keby sme dnes mali povedať, čo je z Peroutkovho odkazu ešte stále živé, určite by sme nemali zabudnúť na „jeho“ časopis Přítomnost a nedokončený opus magnum Budování státu.
Rok 1923. Po atentáte na ministra financií Aloisa Rašína sa sprísňujú opatrenia na ochranu republiky. Už šiesta povojnová vláda má problémy s vlastným udržaním. Komunisti otvorene hovoria o svojej veľmi úzkej spolupráci s boľševickým Ruskom. A novinári? Trápi ich cenzúra a pri súdnom pojednávaní už nemôžu tajiť svoje zdroje.
.časopis
V tom čase dostáva mladý novinár Ferdinand Peroutka veľký dar –prezident republiky Tomáš Garrigue Masaryk mu venoval milión korún na vydávanie časopisu a rozjazd Národnej strany práce. Je to zvláštne, veď krátko predtým Peroutka v intelektuálnom denníku Tribuna odmietol Masarykovu tézu vyhlasujúcu Čechov za statočných dedičov husitského odkazu.
Podľa Karla Hvížďalu to však nebolo v novom štáte nič neobvyklé: „Masaryk takisto podporoval Tribunu a predtým napríklad časopis Čas. Masaryk chcel mať vplyv na verejnú mienku, najprv sa pokúsil nejako dohodnúť s najvplyvnejšími novinami, a tými boli Národní listy. Keď mu to nevyšlo, dal peniaze Peroutkovi, ktorý ich však všetky dal vydavateľovi Adolfovi Stránskemu, u ktorého Přítomnost vychádzala od roku 1924.“
Napriek neobvyklému začiatku dával šéfredaktor Peroutka najavo, že pôjde o nezávislé médium. Přítomnost (ktorá bola v podstate magazínom jedného muža) rezignovala na tradičné spravodajstvo, ktoré prenechala dennej tlači a vyprofilovala sa ako liberálny a stredový intelektuálny časopis, ktorý je takmer výhradne zložený z komentárov, recenzií, reportáží a poznámok. Práve na jej stránkach sa vtedy udomácnil nový žurnalistický žáner – anketa. Najznámejšia je anketa na tému Proč nejsem komunistou, ktorú na konci roku 1924 otvoril svojím slávnym textom Karel Čapek.
„Časopis predstavoval zlom v českej žurnalistike, ale evidentne sa držal masarykovských zásad,“ hovorí Hvížďala. Vydavateľ Stránský raz dokonca vyhlásil, že Přítomnost vydáva „hlavne pre prezidenta“.
Hoci mal Peroutka k Masarykovi, ako aj k ministrovi zahraničia Benešovi blízky vzťah, nepatril do skupiny „čapkovských“ prohradných novinárov. František Kupka vo svojich spomienkach dokonca tvrdí, že keď k Čapkovcom, u ktorých sa stretávali tzv. pátečníci, vstúpil Masaryk, postavili sa všetci do pozoru a jediný, kto sa neotočil a pozeral sa ďalej z okna, bol Peroutka.
Svoj postoj dal Peroutka najavo aj v roku 1928, keď sa postavil proti snahe národných socialistov zbaviť mandátu poslanca Jiřího Stříbrného. Ten požadoval, aby jeho stranícky kolega Beneš nezasadal vo vláde, keďže národní socialisti boli v tom čase v opozícii.
.kniha
Práve v tom roku však začal Peroutka rozmýšľať aj nad ďalšou prácou. Hoci vydal už niekoľko svojich prác knižne – išlo skôr o súbory článkov, uverejnených v Tribune a v Přítomnosti – jeho prvou samostatnou knihou bolo až Budování státu.
Po dôkladnom zbere materiálu (podklady získaval od mnohých osobností vrátane Masaryka, ktorý ho v tejto činnosti silno podporoval) ho začal písať na jeseň roku 1930. Jeho pôvodný zámer – zmapovať československú politiku a spoločnosť od rokov 1918 do roku 1925, teda dobu pred vstupom nemeckých aktivistických strán do vlády, v čom videl akt zmierenia – mu, žiaľ, pre príchod nacistov nevyšiel.
Budování státu vychádzalo vo vydavateľstve František Borový v zošitoch dvakrát mesačne. Bolo to v čase, keď bol Peroutka veľmi zaneprázdnený – bol stále šéfredaktorom Přítomnosti, písal do nej úvodníky a každý týždeň prispieval aj do Lidových novin. Toto hektické tempo je na niektorých kapitolách poznať. Nič to však nemení na fakte, že toto torzo, končiace sa začiatkom roka 1923, je dodnes jednou z najzaujímavejších kníh, opisujúcich vznik a fungovanie prvej republiky.
Budování státu nie je len čistým opisom udalostí, ale aj prehliadkou autorových názorov, neraz demýtizujúcich historické udalosti, ako aj ešte žijúcich vysokopostavených politikov. V kapitole s názvom Revoluce či co? napríklad píše: „Len zadubený romantik alebo pedantský ctiteľ násilia je schopný Národnému výboru vytýkať, že svoju úlohu uskutočnil bez krviprelievania a bez pátosu. Aj keby na to vodcovia mali chuť (nemali ju), bolo ťažké vynútiť taký ráz revolúcie na ochotne kapitulujúcom protivníkovi. Ak dá nepriateľ ruky hore, je koniec s príležitosťou na prejavy hrdinstva.“ V kapitole Diktátor Slovenska zase: „Mnohí ľudia... hovoria, že Čechov a Slovákov vidia celkom zreteľne, ale že so záhadným typom Čechoslováka sa ešte nestretli. Pravdepodobne sa im nedostalo príležitosti poznať doktora Vavra Šrobára. V porovnaní s ním je aj Hodža roku 1918 ešte len Slovák, ktorý podľa svojho najlepšieho presvedčenia a zo svojich najlepších síl k českoslovenstvu len speje.“
Aj vďaka takýmto hodnoteniam mal Peroutka dosť kritikov. Hvížďala tvrdí, že „niektoré pasáže sú asi dosť subjektívne, ale nakoniec aj historici prijali dielo vcelku ústretovo. Hádam najviac sa knihe vytýka, že zreteľne neuvádza živých informátorov.“
.tomáš Gális
Rok 1923. Po atentáte na ministra financií Aloisa Rašína sa sprísňujú opatrenia na ochranu republiky. Už šiesta povojnová vláda má problémy s vlastným udržaním. Komunisti otvorene hovoria o svojej veľmi úzkej spolupráci s boľševickým Ruskom. A novinári? Trápi ich cenzúra a pri súdnom pojednávaní už nemôžu tajiť svoje zdroje.
.časopis
V tom čase dostáva mladý novinár Ferdinand Peroutka veľký dar –prezident republiky Tomáš Garrigue Masaryk mu venoval milión korún na vydávanie časopisu a rozjazd Národnej strany práce. Je to zvláštne, veď krátko predtým Peroutka v intelektuálnom denníku Tribuna odmietol Masarykovu tézu vyhlasujúcu Čechov za statočných dedičov husitského odkazu.
Podľa Karla Hvížďalu to však nebolo v novom štáte nič neobvyklé: „Masaryk takisto podporoval Tribunu a predtým napríklad časopis Čas. Masaryk chcel mať vplyv na verejnú mienku, najprv sa pokúsil nejako dohodnúť s najvplyvnejšími novinami, a tými boli Národní listy. Keď mu to nevyšlo, dal peniaze Peroutkovi, ktorý ich však všetky dal vydavateľovi Adolfovi Stránskemu, u ktorého Přítomnost vychádzala od roku 1924.“
Napriek neobvyklému začiatku dával šéfredaktor Peroutka najavo, že pôjde o nezávislé médium. Přítomnost (ktorá bola v podstate magazínom jedného muža) rezignovala na tradičné spravodajstvo, ktoré prenechala dennej tlači a vyprofilovala sa ako liberálny a stredový intelektuálny časopis, ktorý je takmer výhradne zložený z komentárov, recenzií, reportáží a poznámok. Práve na jej stránkach sa vtedy udomácnil nový žurnalistický žáner – anketa. Najznámejšia je anketa na tému Proč nejsem komunistou, ktorú na konci roku 1924 otvoril svojím slávnym textom Karel Čapek.
„Časopis predstavoval zlom v českej žurnalistike, ale evidentne sa držal masarykovských zásad,“ hovorí Hvížďala. Vydavateľ Stránský raz dokonca vyhlásil, že Přítomnost vydáva „hlavne pre prezidenta“.
Hoci mal Peroutka k Masarykovi, ako aj k ministrovi zahraničia Benešovi blízky vzťah, nepatril do skupiny „čapkovských“ prohradných novinárov. František Kupka vo svojich spomienkach dokonca tvrdí, že keď k Čapkovcom, u ktorých sa stretávali tzv. pátečníci, vstúpil Masaryk, postavili sa všetci do pozoru a jediný, kto sa neotočil a pozeral sa ďalej z okna, bol Peroutka.
Svoj postoj dal Peroutka najavo aj v roku 1928, keď sa postavil proti snahe národných socialistov zbaviť mandátu poslanca Jiřího Stříbrného. Ten požadoval, aby jeho stranícky kolega Beneš nezasadal vo vláde, keďže národní socialisti boli v tom čase v opozícii.
.kniha
Práve v tom roku však začal Peroutka rozmýšľať aj nad ďalšou prácou. Hoci vydal už niekoľko svojich prác knižne – išlo skôr o súbory článkov, uverejnených v Tribune a v Přítomnosti – jeho prvou samostatnou knihou bolo až Budování státu.
Po dôkladnom zbere materiálu (podklady získaval od mnohých osobností vrátane Masaryka, ktorý ho v tejto činnosti silno podporoval) ho začal písať na jeseň roku 1930. Jeho pôvodný zámer – zmapovať československú politiku a spoločnosť od rokov 1918 do roku 1925, teda dobu pred vstupom nemeckých aktivistických strán do vlády, v čom videl akt zmierenia – mu, žiaľ, pre príchod nacistov nevyšiel.
Budování státu vychádzalo vo vydavateľstve František Borový v zošitoch dvakrát mesačne. Bolo to v čase, keď bol Peroutka veľmi zaneprázdnený – bol stále šéfredaktorom Přítomnosti, písal do nej úvodníky a každý týždeň prispieval aj do Lidových novin. Toto hektické tempo je na niektorých kapitolách poznať. Nič to však nemení na fakte, že toto torzo, končiace sa začiatkom roka 1923, je dodnes jednou z najzaujímavejších kníh, opisujúcich vznik a fungovanie prvej republiky.
Budování státu nie je len čistým opisom udalostí, ale aj prehliadkou autorových názorov, neraz demýtizujúcich historické udalosti, ako aj ešte žijúcich vysokopostavených politikov. V kapitole s názvom Revoluce či co? napríklad píše: „Len zadubený romantik alebo pedantský ctiteľ násilia je schopný Národnému výboru vytýkať, že svoju úlohu uskutočnil bez krviprelievania a bez pátosu. Aj keby na to vodcovia mali chuť (nemali ju), bolo ťažké vynútiť taký ráz revolúcie na ochotne kapitulujúcom protivníkovi. Ak dá nepriateľ ruky hore, je koniec s príležitosťou na prejavy hrdinstva.“ V kapitole Diktátor Slovenska zase: „Mnohí ľudia... hovoria, že Čechov a Slovákov vidia celkom zreteľne, ale že so záhadným typom Čechoslováka sa ešte nestretli. Pravdepodobne sa im nedostalo príležitosti poznať doktora Vavra Šrobára. V porovnaní s ním je aj Hodža roku 1918 ešte len Slovák, ktorý podľa svojho najlepšieho presvedčenia a zo svojich najlepších síl k českoslovenstvu len speje.“
Aj vďaka takýmto hodnoteniam mal Peroutka dosť kritikov. Hvížďala tvrdí, že „niektoré pasáže sú asi dosť subjektívne, ale nakoniec aj historici prijali dielo vcelku ústretovo. Hádam najviac sa knihe vytýka, že zreteľne neuvádza živých informátorov.“
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.