Jadrový Irán zatiaľ nie je realitou. Iránsky jadrový program má napriek tomu vplyv takmer na všetko, čo Amerika v zahraničnej politike robí: vzťahy s Európou, Ruskom, Čínou, Indiou, a samozrejme s islamským svetom a s celým Blízkym východom. Predstava jadrového Iránu desí najviac izraelských politikov. Strach z jadrového Iránu však má aj Saudská Arábia a viaceré ďalšie arabské krajiny. Irán je už dnes dôležitou regionálnou mocnosťou s vplyvom v Sýrii, libanonskom hnutí Hizballáh a v palestínskom Hamase. Jadrový Irán by však bol oveľa silnejší. Američania sa obávajú nielen prípadného iránskeho konfliktu s Izraelom, ale aj arabskej reakcie, ktorá by mohla viesť k snahe vybudovať si vlastný arabský jadrový arzenál a následne k hrozbe úniku jadrových zbraní či materiálu teroristickým skupinám.
Prezidentovi Obamovi sa zatiaľ podarilo presvedčiť Izrael, aby na Irán nepodnikol preventívny útok. Sankcie, ktoré Spojené štáty spolu s Európou proti Iránu zaviedli, majú na iránsku ekonomiku podľa mnohých svedectiev veľmi bolestivý dopad, a už viedli k demonštráciám a protestom na iránskych uliciach. Iránske vedenie však jadrový program nespomalilo, a zásadne ho nezabrzdili ani operácie západných a izraelských tajných služieb, od softvérových vírusov až po fyzickú likvidáciu iránskych jadrových vedcov. Z predvolebných diskusií je jasné, že budúci americký prezident, Obama alebo Romney, si netrúfne na veľkú (a riskantnú) paradigmatickú zmenu, ktorá by spočívala v zmierení sa s jadrovým Iránom v snahe nájsť spôsob, ako s takouto krajinou spolunažívať. Na to je miera nedôvery medzi Iránom a Amerikou (a širšie Západom, a tiež veľkou časťou Blízkeho východu) priveľká. Americký prezident v roku 2013 tak môže stáť pred otázkou, akú inú iniciatívu ešte voči Teheránu skúsiť skôr, ako by prišlo k slovu vojenské riešenie, do ktorého sa nikomu nebude chcieť.
Okrem jadrového Iránu, ktorý zatiaľ nie je realitou, bude mať nový prezident na stole aj jadrový Pakistan, ktorý už takmer 15 rokov realitou je. Pakistan bol počas Studenej vojny dlhé roky americkým spojencom, najmä počas sovietskej invázie do Afganistanu v 80. rokoch. Pakistan neskôr udržiaval dobré vzťahy s vládou Talibanu v Afganistane. Po tom, čo v septembri 2001 z afganského územia zaútočila al-Káida na New York a Washington, začali pakistanské tajné služby znova intenzívnejšie spolupracovať s Američanmi, tentoraz proti islamským radikálnym skupinám. Časť bezpečnostných zložiek hrá dlhodobo hru na dve strany. Islamskí teroristi tak majú na svedomí mnohé útoky proti pakistanskej vláde, vrátane vraždy bývalej premiérky Buthovej. Neďaleko Islamabádu však dlhé roky v tichosti prebýval najhľadanejší terorista sveta Usáma bin Ládin.
Po tom, čo Američania minulý rok bin Ládina našli a zabili (bez toho, aby o tom vopred informovali pakistanskú stranu) sa americko-pakistanské vzťahy začali zhoršovať. Vzájomné vzťahy komplikuje aj americká politika likvidácie príslušníkov al-Káidy v odľahlých častiach Pakistanu pomocou bezpilotných lietadiel, ktoré niekedy nerozlíšia medzi vinníkmi a nevinnými. Skutočná hrozba však spočíva vo vnútornej pakistanskej nestabilite a v tom, že pakistanského jadrového arzenálu by sa zmocnili radikálne islamské skupiny. A ak sa pakistanská armáda cítila ponížená americkým útokom na bin Ládina, ešte viac by sa cítila ponížená, ak by Spojené štáty zasahovali v Pakistane v snahe zabrániť strate kontroly nad jadrovým arzenálom. Scenár, pri ktorom by v takejto situácii stáli proti sebe nie dve, ale tri strany ? teroristi, pakistanské a americké jednotky ? je nočnou morou kohokoľvek, kto v januári 2013 zasadne v Bielom dome.
Prezidentovi Obamovi sa zatiaľ podarilo presvedčiť Izrael, aby na Irán nepodnikol preventívny útok. Sankcie, ktoré Spojené štáty spolu s Európou proti Iránu zaviedli, majú na iránsku ekonomiku podľa mnohých svedectiev veľmi bolestivý dopad, a už viedli k demonštráciám a protestom na iránskych uliciach. Iránske vedenie však jadrový program nespomalilo, a zásadne ho nezabrzdili ani operácie západných a izraelských tajných služieb, od softvérových vírusov až po fyzickú likvidáciu iránskych jadrových vedcov. Z predvolebných diskusií je jasné, že budúci americký prezident, Obama alebo Romney, si netrúfne na veľkú (a riskantnú) paradigmatickú zmenu, ktorá by spočívala v zmierení sa s jadrovým Iránom v snahe nájsť spôsob, ako s takouto krajinou spolunažívať. Na to je miera nedôvery medzi Iránom a Amerikou (a širšie Západom, a tiež veľkou časťou Blízkeho východu) priveľká. Americký prezident v roku 2013 tak môže stáť pred otázkou, akú inú iniciatívu ešte voči Teheránu skúsiť skôr, ako by prišlo k slovu vojenské riešenie, do ktorého sa nikomu nebude chcieť.
Okrem jadrového Iránu, ktorý zatiaľ nie je realitou, bude mať nový prezident na stole aj jadrový Pakistan, ktorý už takmer 15 rokov realitou je. Pakistan bol počas Studenej vojny dlhé roky americkým spojencom, najmä počas sovietskej invázie do Afganistanu v 80. rokoch. Pakistan neskôr udržiaval dobré vzťahy s vládou Talibanu v Afganistane. Po tom, čo v septembri 2001 z afganského územia zaútočila al-Káida na New York a Washington, začali pakistanské tajné služby znova intenzívnejšie spolupracovať s Američanmi, tentoraz proti islamským radikálnym skupinám. Časť bezpečnostných zložiek hrá dlhodobo hru na dve strany. Islamskí teroristi tak majú na svedomí mnohé útoky proti pakistanskej vláde, vrátane vraždy bývalej premiérky Buthovej. Neďaleko Islamabádu však dlhé roky v tichosti prebýval najhľadanejší terorista sveta Usáma bin Ládin.
Po tom, čo Američania minulý rok bin Ládina našli a zabili (bez toho, aby o tom vopred informovali pakistanskú stranu) sa americko-pakistanské vzťahy začali zhoršovať. Vzájomné vzťahy komplikuje aj americká politika likvidácie príslušníkov al-Káidy v odľahlých častiach Pakistanu pomocou bezpilotných lietadiel, ktoré niekedy nerozlíšia medzi vinníkmi a nevinnými. Skutočná hrozba však spočíva vo vnútornej pakistanskej nestabilite a v tom, že pakistanského jadrového arzenálu by sa zmocnili radikálne islamské skupiny. A ak sa pakistanská armáda cítila ponížená americkým útokom na bin Ládina, ešte viac by sa cítila ponížená, ak by Spojené štáty zasahovali v Pakistane v snahe zabrániť strate kontroly nad jadrovým arzenálom. Scenár, pri ktorom by v takejto situácii stáli proti sebe nie dve, ale tri strany ? teroristi, pakistanské a americké jednotky ? je nočnou morou kohokoľvek, kto v januári 2013 zasadne v Bielom dome.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.