Tú malú poznám vlastne len z počutia, ale známa o nej rozpráva s hrdosťou. Niežeby šlo o malú „einsteinku“. Je to škôlkarka ako mnohé iné, ktoré nedávno sfukovali na torte piatu sviečku. Akurát má týždenný program hodný dospelého workoholika.
Keby to dievčatko malo diár – ale nemá ho – bol by plný. V pondelok hudobný krúžok, v utorok angličtina, v stredu výtvarná, vo štvrtok zase angličtina, v piatok zase hudba a v sobotu ju ešte rodičia vozievajú na tenis. Cez týždeň sa doma ocitne až podvečer. Ešteže jej zatiaľ v škôlke nedávajú domáce úlohy.
A nie je sama. Podobne vyťažených detí je čoraz viac. Ponuky krúžkov v škôlkach sú bohaté a všetko to pôsobí tak milo, zábavne a zároveň užitočne. Niečo pre synčeka či dcérku vyberú rodičia, na ďalší krúžok zase chodí najlepší kamarát či kamarátka, takže dieťa dranká, že tam chce chodiť tiež. A neexistujúci diár predškoláka sa zaplní skôr, než si dospelá časť rodiny stihne spočítať, koľko každá aktivita naozaj zaberie času. Ba niekedy dospelá časť rodiny tak ani nepočíta. Len si povie, že mať bohaté záujmy je už v ranom veku znakom všestrannej osobnosti.
.nech sa učia
Pritom práve títo dospeláci vyrastali v čase, keď bolo krúžkov v škôlkach a popri nich podstatne menej. Nejaký ten spevokol, možno kde-tu výtvarná... inak bolo detstvo škôlkarov, ktorí dnes majú nad tridsať, podstatne voľnejšie. To je práve tá zmena. Tak ako sa po páde komunizmu objavila bohatá ponuka skoro všade, nevyhla sa ani škôlkarskym krúžkom. Čo je na tom? Len to, že človeku sa z bohatej ponuky niekedy ťažko vyberá. Osobitne takému, ktorý vyrástol skôr v skromných možnostiach, aké svojim občanom po kvapkách odmeriaval bývalý režim. A kto si nevie vybrať, chce pre istotu všetko. Aj pre dieťa.
Dnešní tridsiatnici tak pomerne rýchlo zabudli, že v štyroch či piatich rokoch sa predovšetkým radi hrávali a väčšinu činností, ktoré zaváňali povinnosťou, brali ako nutné zlo. Dnes sa mnohým z nich vidí, že keby sa ich dieťa venovalo najmä hre, neprípustne by márnilo svoj potenciál.
„Všade sa píše, že deti sa najrýchlejšie učia, kým sú malé,“ dôvodia rodičia, ktorí svojmu škôlkarovi učenie radi doprajú. „Veď aj cudzí jazyk sa dieťa učí tým rýchlejšie, čím skôr s ním začne, nie?“
Iní zase tvrdia, že dnešná spoločnosť je natoľko založená na výkone, že treba dieťa už od škôlky viesť k tomu, aby účelne využívalo čas – „aby sa neflákalo“. Vraj čím skôr si zvykne, že život je náročný a od človeka všade očakávajú vedomosti a dobré výsledky, tým lepšie.
A ďalší majú pocit, že by dieťa o niečo ukrátili. „Samozrejme, že mu to umožním,“ vyhlásila mamička, ktorá zapísala sotva päťročného syna na angličtinu aj počítače. „My sme také šance nemali, oni ich majú. Tak nech mi raz nevyčíta, že ich nemohol využiť.“
Niežeby bolo na krúžkoch a ich rozmanitosti niečo zlé – problémom sú len tí rodičia, ktorí nimi dieťaťu celkom „zaplnia diár“. Napokon, nie je vôbec zriedkavé, že aj tu funguje faktor mimovoľnej závisti – keď sesternicina dcérka chodí na balet, vari je tá moja menej šikovná? Veď z nej raz môže byť primabalerína...
.hlboká úzkosť
Možno by nebolo od veci opýtať sa samotných škôlkarov, ako to vidia. Či by naozaj chceli krúžok na každý deň, keby dostali na výber. Ale vedeli by to vôbec posúdiť? Mnohí z nich sú od detstva takí zamestnaní činorodými rodičmi, že ani nemajú s čím porovnávať.
Zato dospelí porovnávať môžu. A je zaujímavé, že keď sa naozaj zamyslia, väčšinou priznajú, že sami mali v detstve viac času a mohli ho častejšie tráviť tak, ako chceli – a cítili sa spokojnejšie.
Vo Veľkej Británii nedávno zverejnili výsledky výskumu, podľa ktorého trpia deti v základnej škole – a s nimi ich rodičia – „hlbokou úzkosťou“. Tú v nich vyvoláva moderný život. Stres, ktorý prežívajú žiaci, vychádza najmä z množstva povinností a testov v škole. Dospelí zase spomínajú na vlastné detstvo, ktoré im pripomínalo zlatý vek bezstarostnosti. Zdalo sa im, že dnešné deti nemôžu tak voľne a bez obáv chodiť po uliciach či po prírode ako kedysi oni.
Možno britskí rodičia pri pohľade do minulosti trochu preháňali – veď kto si už neidealizuje vlastné detstvo? Ale stres, o ktorom hovorili ich deti, dnešní základoškoláci, bol skutočný. Zapríčiňovala ho nutnosť stále podávať vysoké výkony.
Niet si prečo myslieť, že na Slovensku je to inak. Ale stres sa do človeka nezahrýza až od základnej školy. Škôlkar, ktorý sa každý deň venuje nejakej záujmovej činnosti pod dohľadom kvalifikovaného dospelého, činnosti, v ktorej chce aspoň nezaostávať, ak už nie vynikať, možno ešte nevie povedať, že je stresovaný. Stres však určite cíti. Ak už pre nič iné, tak preto, že jednoducho trávi priveľa času predpísanou činnosťou a nezostáva mu ho toľko na hru – alebo na obyčajnú nudu.
.kto má plný diár
Presne na tú nudu, ktorá sa mnohým rodičom javí ako nepriateľ číslo jeden. Lenže nuda má v detstve svoj význam. Práve vo chvíľach, keď dieťa vyhlási, že sa nudí, nastáva možnosť, aby si vymyslelo nejakú inú zábavku, prišlo s novým nápadom. Iste, dospelí radi vyhlasujú, že „nudia sa len hlupáci“, prípadne ironicky utrúsia „zaujímavé, ja sa nudiť nestíham“. Možno ten drobný luxus nudy svojim deťom vlastne závidíme – a možno aj naše pokusy naučiť ich, aký je život náročný, len vypovedajú o tom, že už v piatich rokoch by sme ich radi nastavili na náš dospelácky čas. Kto si myslí, že nudiace sa dieťa vymyslí len a len nejakú neplechu, ten je zrejme podvedome presvedčený, že potomstvo treba udržiavať v neustálom pozore a pokluse, inak načisto zvlčie. To však nie je mentalita rodiča, skôr väzenského dozorcu.
Škôlkara navyše ešte netreba zamestnávať krúžkami, aby sa podvečer bezprizorne nemotal po ulici. Skôr býva problém u rodičov, ktorí sa nemajú kedy venovať deťom aj sami, a tak uprednostnia nejakú organizovanú činnosť. Sami majú diár preplnený, a tak ho usilovne „krúžkujú“ aj svojim deťom.
Je pravda, že deti v predškolskom veku ešte nemajú vyhranené záujmy, takže na argumentoch tých rodičov, ktorí im chcú dopriať „z každého rožku trošku“, niečo je. Ale práve preto by im mohli dopriať aj trochu tej detskej tvorivej nudy. Možno až potom zistia, že sa im po dome naozaj motá budúci geniálny vynálezca. Stačilo mu poskytnúť trochu času na neorganizované vymýšľanie.
.marína Gálisová
Keby to dievčatko malo diár – ale nemá ho – bol by plný. V pondelok hudobný krúžok, v utorok angličtina, v stredu výtvarná, vo štvrtok zase angličtina, v piatok zase hudba a v sobotu ju ešte rodičia vozievajú na tenis. Cez týždeň sa doma ocitne až podvečer. Ešteže jej zatiaľ v škôlke nedávajú domáce úlohy.
A nie je sama. Podobne vyťažených detí je čoraz viac. Ponuky krúžkov v škôlkach sú bohaté a všetko to pôsobí tak milo, zábavne a zároveň užitočne. Niečo pre synčeka či dcérku vyberú rodičia, na ďalší krúžok zase chodí najlepší kamarát či kamarátka, takže dieťa dranká, že tam chce chodiť tiež. A neexistujúci diár predškoláka sa zaplní skôr, než si dospelá časť rodiny stihne spočítať, koľko každá aktivita naozaj zaberie času. Ba niekedy dospelá časť rodiny tak ani nepočíta. Len si povie, že mať bohaté záujmy je už v ranom veku znakom všestrannej osobnosti.
.nech sa učia
Pritom práve títo dospeláci vyrastali v čase, keď bolo krúžkov v škôlkach a popri nich podstatne menej. Nejaký ten spevokol, možno kde-tu výtvarná... inak bolo detstvo škôlkarov, ktorí dnes majú nad tridsať, podstatne voľnejšie. To je práve tá zmena. Tak ako sa po páde komunizmu objavila bohatá ponuka skoro všade, nevyhla sa ani škôlkarskym krúžkom. Čo je na tom? Len to, že človeku sa z bohatej ponuky niekedy ťažko vyberá. Osobitne takému, ktorý vyrástol skôr v skromných možnostiach, aké svojim občanom po kvapkách odmeriaval bývalý režim. A kto si nevie vybrať, chce pre istotu všetko. Aj pre dieťa.
Dnešní tridsiatnici tak pomerne rýchlo zabudli, že v štyroch či piatich rokoch sa predovšetkým radi hrávali a väčšinu činností, ktoré zaváňali povinnosťou, brali ako nutné zlo. Dnes sa mnohým z nich vidí, že keby sa ich dieťa venovalo najmä hre, neprípustne by márnilo svoj potenciál.
„Všade sa píše, že deti sa najrýchlejšie učia, kým sú malé,“ dôvodia rodičia, ktorí svojmu škôlkarovi učenie radi doprajú. „Veď aj cudzí jazyk sa dieťa učí tým rýchlejšie, čím skôr s ním začne, nie?“
Iní zase tvrdia, že dnešná spoločnosť je natoľko založená na výkone, že treba dieťa už od škôlky viesť k tomu, aby účelne využívalo čas – „aby sa neflákalo“. Vraj čím skôr si zvykne, že život je náročný a od človeka všade očakávajú vedomosti a dobré výsledky, tým lepšie.
A ďalší majú pocit, že by dieťa o niečo ukrátili. „Samozrejme, že mu to umožním,“ vyhlásila mamička, ktorá zapísala sotva päťročného syna na angličtinu aj počítače. „My sme také šance nemali, oni ich majú. Tak nech mi raz nevyčíta, že ich nemohol využiť.“
Niežeby bolo na krúžkoch a ich rozmanitosti niečo zlé – problémom sú len tí rodičia, ktorí nimi dieťaťu celkom „zaplnia diár“. Napokon, nie je vôbec zriedkavé, že aj tu funguje faktor mimovoľnej závisti – keď sesternicina dcérka chodí na balet, vari je tá moja menej šikovná? Veď z nej raz môže byť primabalerína...
.hlboká úzkosť
Možno by nebolo od veci opýtať sa samotných škôlkarov, ako to vidia. Či by naozaj chceli krúžok na každý deň, keby dostali na výber. Ale vedeli by to vôbec posúdiť? Mnohí z nich sú od detstva takí zamestnaní činorodými rodičmi, že ani nemajú s čím porovnávať.
Zato dospelí porovnávať môžu. A je zaujímavé, že keď sa naozaj zamyslia, väčšinou priznajú, že sami mali v detstve viac času a mohli ho častejšie tráviť tak, ako chceli – a cítili sa spokojnejšie.
Vo Veľkej Británii nedávno zverejnili výsledky výskumu, podľa ktorého trpia deti v základnej škole – a s nimi ich rodičia – „hlbokou úzkosťou“. Tú v nich vyvoláva moderný život. Stres, ktorý prežívajú žiaci, vychádza najmä z množstva povinností a testov v škole. Dospelí zase spomínajú na vlastné detstvo, ktoré im pripomínalo zlatý vek bezstarostnosti. Zdalo sa im, že dnešné deti nemôžu tak voľne a bez obáv chodiť po uliciach či po prírode ako kedysi oni.
Možno britskí rodičia pri pohľade do minulosti trochu preháňali – veď kto si už neidealizuje vlastné detstvo? Ale stres, o ktorom hovorili ich deti, dnešní základoškoláci, bol skutočný. Zapríčiňovala ho nutnosť stále podávať vysoké výkony.
Niet si prečo myslieť, že na Slovensku je to inak. Ale stres sa do človeka nezahrýza až od základnej školy. Škôlkar, ktorý sa každý deň venuje nejakej záujmovej činnosti pod dohľadom kvalifikovaného dospelého, činnosti, v ktorej chce aspoň nezaostávať, ak už nie vynikať, možno ešte nevie povedať, že je stresovaný. Stres však určite cíti. Ak už pre nič iné, tak preto, že jednoducho trávi priveľa času predpísanou činnosťou a nezostáva mu ho toľko na hru – alebo na obyčajnú nudu.
.kto má plný diár
Presne na tú nudu, ktorá sa mnohým rodičom javí ako nepriateľ číslo jeden. Lenže nuda má v detstve svoj význam. Práve vo chvíľach, keď dieťa vyhlási, že sa nudí, nastáva možnosť, aby si vymyslelo nejakú inú zábavku, prišlo s novým nápadom. Iste, dospelí radi vyhlasujú, že „nudia sa len hlupáci“, prípadne ironicky utrúsia „zaujímavé, ja sa nudiť nestíham“. Možno ten drobný luxus nudy svojim deťom vlastne závidíme – a možno aj naše pokusy naučiť ich, aký je život náročný, len vypovedajú o tom, že už v piatich rokoch by sme ich radi nastavili na náš dospelácky čas. Kto si myslí, že nudiace sa dieťa vymyslí len a len nejakú neplechu, ten je zrejme podvedome presvedčený, že potomstvo treba udržiavať v neustálom pozore a pokluse, inak načisto zvlčie. To však nie je mentalita rodiča, skôr väzenského dozorcu.
Škôlkara navyše ešte netreba zamestnávať krúžkami, aby sa podvečer bezprizorne nemotal po ulici. Skôr býva problém u rodičov, ktorí sa nemajú kedy venovať deťom aj sami, a tak uprednostnia nejakú organizovanú činnosť. Sami majú diár preplnený, a tak ho usilovne „krúžkujú“ aj svojim deťom.
Je pravda, že deti v predškolskom veku ešte nemajú vyhranené záujmy, takže na argumentoch tých rodičov, ktorí im chcú dopriať „z každého rožku trošku“, niečo je. Ale práve preto by im mohli dopriať aj trochu tej detskej tvorivej nudy. Možno až potom zistia, že sa im po dome naozaj motá budúci geniálny vynálezca. Stačilo mu poskytnúť trochu času na neorganizované vymýšľanie.
.marína Gálisová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.