.psychiatrickú liečebňu na Prednej Hore dôverne pozná nejeden závislý od alkoholu. Klasicistická budova je skrytá v čarokrásnom prostredí lesov Muránskej planiny. Zásluhou primára Jozefa Benkoviča sa tu trinásť rokov lieči aj patologické hráčstvo. V súčasnosti má dve terapeutické skupiny, začiatočníkov a pokročilých. Hovoríme s ôsmimi mužmi z druhej skupiny, samozrejme, anonymne. Majú vek možno od dvadsať do päťdesiat rokov, pochádzajú z rôznych častí Slovenska. Pri otázke, čo bol u nich bod zlomu, breakpoint, o ktorom hovorí Jarek Nohavica vo filme Rod ďábla, keď sa v zúfalstve obrátili na lekára, väčšinou sklopia zrak. Dvaja prehovoria. „Keď som prišiel o všetko, aj o byt, rodičia ma vzali k sebe. Nedokázal som tak žiť ďalej, siahol som po tabletkách. To sa vám rozpadnú vzťahy, rodina, prídete o všetko. Prednú Horu som vyhľadal sám na internete,“ hovorí prvý. Chvíľu je ticho, muži súhlasne pokyvujú hlavami. „Som čašník a chodili k nám na automaty hrávať mladí. Postupne nosili veci z domu, rôzne cennosti, či im to nezaložíme. Potom nastúpila kriminalita. Videl som, kam to vedie, no aj tak som tomu prepadol,“ povie druhý.
Všetci ôsmi hráči sa zhodujú na jednom. Hracie automaty v krčmách by vraj úplne zakázali. Pretože tam sa začína cesta do pekiel. Ak by mohli, povedali by dôrazne politikom, aby legislatívu nezliberalizovali. „Vláda chce takto budovať sociálny štát? Myslia iba na seba!“ dodá na záver podráždene mladý muž. Vedľa neho sedí starší, ktorý dokázal za deň prehrať päťtisíc eur a celkovo prišiel o 70-tisíc. Keď odchádzame, povie akoby sám pre seba: „Začína sa to desiatimi eurami a končí sa to obesením.“
.hazard s hazardom
Hlasy pacientov z Prednej Hory však zrejme ostanú nevypočuté. Parlament nedávno v prvom čítaní schválil novelu zákona o hazardných hrách, ktorá sa síce na jednej strane tvári reštriktívne, keď zvyšuje odvody štátu za každý hrací stroj a limituje ich počet v pohostinstvách (mimo špecializovaných herní) na dva kusy. Na druhej strane však berie obciam a mestám kľúčovú kompetenciu zasiahnuť, ak sa im hazard na ich území vymkne z rúk. Obecní a mestskí poslanci mohli doteraz podľa zákona, ktorý sa presadil za predošlej vlády, zakázať všetky druhy hazardu na svojom území. Po novom budú musieť o podobnom zákaze rozhodnúť obyvatelia obcí v miestnom referende, aj to však bude môcť byť vypísané len v prípade vážneho narušenia verejného poriadku spôsobeného hraním hazardných hier.
Prevádzkovatelia hráčskeho biznisu si tak môžu vydýchnuť. V Sabinove, v Podolínci či v Humennom sa bude môcť opäť začať hrať a zoznam obcí, ktoré hazard obmedzili, sa nebude rozširovať. Ficova vláda im tiež vyslala jasný signál, že sa nemusia obávať ani maďarského scenára. U našich južných sudsedov bol pred niekoľkými týždňami za dva dni schválený zákon, ktorý v celej krajine zakázal prevádzkovanie hracích automatov. Výnimkou je niekoľko licencovaných „elitných kasín“. Expresnú rýchlosť schvaľovacieho procesu Orbánova vláda odôvodnila zaujímavo: snahou eliminovať tlaky lobistov na poslancov.
.diagnóza F 63
Hracie automaty, podobne ako mobily či nákupné megacentrá, sú „vymoženosti slobody“ a kapitalizmu, ktoré k nám prišli po roku 1989. Sprevádza ich rozmach závislostí a ľudské tragédie. Ale prečo? Na zaujímavú súvislosť upozorňuje psychiater Michal Patarák (viac v rozhovore): „Kedysi človek na to, aby dosiahol slasť, musel vynaložiť úsilie. Dnes je všetko ľahko dostupné a hráč potrebuje vzrušenie, aké mu nič iné neposkytne. Hovoríme tomu defekt v systéme odmeny za niečo príjemné. Dnešný človek je atakovaný stimulmi a chce čoraz viac. Nietzsche hovoril, že každá slasť chce večnosť. Dnes chýba hlavný regulátor slasti, a tým je strasť.“
Medzi odborníkmi vládli dlho spory, či vôbec ide o chorobu. Patologické hráčstvo je podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb chápané ako nelátková závislosť, porucha návykov a impulzov. Od polovice 90. rokov má označenie F 63.
Primár na Prednej Hore Jozef Benkovič uvádza podobnosti s alkoholizmom: „Gembling sa vyznačuje crawingom, teda silnou túžbou po hraní. V mozgu sa pritom odohrávajú zmeny na transmiteroch, vylučuje sa noradrenalín, dopamín, dochádza k deficitu serotonínu. Preto sú hráči takí impulzívni, podobne ako alkoholici. Takisto je tam strata kontroly.“
Doktor Benkovič spomína, že to bol zápas, presvedčiť poisťovne, aby F 63 akceptovali ako diagnózu, ktorej liečbu uhrádzajú. Po roku 2000 sa zúčastnil v Banskej Bystrici na konferencii, na ktorej tomu kládli odpor aj revízni doktori. Opýtal sa ich, či majú doma deti a ak áno, či nesedia stále za počítačom pri internete. A či ich budú posielať na terapiu do Česka. Napokon uznali, že ide o diagnózu, ktorá potrebuje terapiu.
Žiaľ, chýbajú nám v tomto smere epidemiologické štúdie, no je zrejmé, že s masovým príchodom počítačových hier bude gemblerov rapídne pribúdať. Čo je ešte horšie, ubúda počet odborných pracovísk, ktoré sa venujú ich terapii. Po zrušení oddelenia v Banskej Bystrici ostali iba tri: v Bratislave, na Prednej Hore a v Košiciach. Ako ukazujú príbehy zo Sabinova či z Lipian, ide pritom o vážny sociálny problém.
.priekopníci zákazu
„Ani u kolegov zo samospráv sme veľa pochopenia nenašli,“ víta nas primátor Sabinova Peter Molčan, ktorý kandidoval s podporou Smeru. Sabinov bol prvým mestom, ktoré využilo zákon a v roku 2011 plošne zakázalo hracie automaty na svojom území. Nebolo to až také ľahké rozhodnutie, keďže mesto s rozpočtom okolo desať miliónov eur sa tým pripravilo o stotisíc eur ročne. Primátor strávil hodiny v diskusiách so zástupcami prevádzkovateľov hracích automatov. Ich argumenty sa zhodovali s už medializovanými stanoviskami Asociácie zábavy a hier. Tá upozorňuje na to, že obmedzovanie hracieho biznisu môže viesť k prepúšťaniu zamestnacov, výpadku finacií pre mesto. Tvrdí tiež, že automaty v pohostinstvách sú na rozdiel od neregulovaného internetového hrania pod prísnou kontrolou štátu a ich prevádzkovatelia platia poplatky.
Sabinovskí poslanci sa napriek tomu rozhodli prijať všeobecné záväzné nariadenie a hracie automaty z devätnástich pohostinstiev museli zmiznúť. Primátor Molčan argumentuje tým, že v Sabinove, na rozdiel od Monaka či Las Vegas, nehrali bohatí ľudia, ale tí najchudobnejší. Podľa monitoringu mestskej polície až 95 percent z miestnych hazardných hráčov tvorili Rómovia, ktorí pobearali sociálne dávky. Takmer dve tretiny z nich pritom ani neboli občanmi Sabinova, ale bývajú v neďalekých Jarovniciach. „Hrali najmä ľudia, ktorí dostávali minimum, ktoré mali využiť na na jedlo, oblečenie a energie. Nabaľovala sa potom na to aj drobná kriminalita a rušenie verejného poriadku. Do herní prichádzali celé rodiny aj s deťmi a keď otec prehral, vyvŕšil sa na nich. Nehovorím už o neporiadku a poškodzovaní mestského majetku v takom rozmere, že na likvidáciu následkov hazardu sme už dávali pomaly väščiu sumu peňazí ako je tá, o ktorú sme prišli jeho zákazom,“ vysvetľuje Molčan. Podobné dôvody viedli podľa primátora k zákazu hracích automatov aj v Podolínci, neďaleko ktorého sa nachádza dnes už čisto rómska obec Lomnička.
Po zavedení zákazu sa podľa Molčana situácia radikálne zmenila. Okrem pozitívnej spätnej väzby od občanov to vraj dokazujú aj ďalšie merateľné údaje. Z devätnástich dotknutých zariadení s výnimkou dvoch všetky normálne fungujú ďalej. Klesla však drobná kriminalita a znížili sa náklady na opravu a čistenie mestského majetku. Preukázateľne sa tiež podľa primátora zvýšila platobná disciplína za odvoz smetí a nájomné.
V týchto dňoch zamestnanci radnice v Sabinove pozorne sledujú dianie v parlamente a dúfajú, že sa ešte objavia pozmeňovacie návrhy, ktoré komunálnym politikom zachovajú kompetenciu rozhodovať o obmedzení hazardu. „Každý, kto pôsobí v samospráve, vie, že dosiahnuť 50-percentné kvórum, potrebné na to, aby referendum bolo platné, je v meste ako Sabinov nereálne. Navyše jeho zorganizovanie stojí dosť peňazí. Skutočne nerozumiem tomu, prečo by v zastupiteľskej demokracii nemohli o tejto otázke rozhodovať demokraticky volení poslanci,“ povzdychne si na záver primátor Molčan.
V zafajčenom Bistre na Korze, ktoré stojí na tom istom námestí, kde sa nakrúcal slávny film Obchod na korze, postaršia čašníčka znudeným pohľadom sleduje predpoludňajších štamgastov. Ako hodnotí zákaz automatov v meste? Stručná odpoveď: „Na jednotku“. Dodá, že predtým musela obsluhovať hostí, vyháňať deti od automatov a popri tom stále dávať pozor, aby ich niekto nepoškodil či nevykradol. Ak sa vraj hracie stroje do jej bistra opäť zavedú, okamžite odchádza do dôchodku.
.iná cesta
Skúsenosti s tým, keď hazardu prepadnú tí najchudobnejší, majú aj v susedných vyše šesťtisícových Lipanoch. Primátor Eduard Vokál (SDKÚ) hovorí, že aj oni o zákaze hracích automatov uvažovali. Nakoniec sa rozhodli ísť cestou prísnej kontroly. „Sociálny pracovník chodí v čase vyplácania dávok aj dvakrát denne do zariadení, kde sú automaty a robí si zoznam, kto hrá. Ak sú to ľudia z rodín, ktoré sú na sociálnych dávkach, okamžite nastúpi inštitút osobitného príjemcu. Oznámime obvodnému úradu, že dotyčný dávky zneužíva a mesto prakticky začne hospodáriť s jeho peniazmi,“ vysvetľuje nám Vokál svoj systém. Tvrdí, že na miestnych Rómov to nielenže platí, ale v konečnom dôsledku to viedlo aj k poklesu počtu hracích automatov v meste. Kým v roku v roku 2009 malo mestečko príjem z hazardu 32-tisíc eur, v roku 2011 to už bolo len 26-tisíc. Vokál však hovorí, že reštriktívnemu postoju samospráv v Podolínci a v Sabinove rozumie. „So svojimi Rómami, ktorí zneužívajú sociálne dávky, si viem poradiť. Keby mi tu však chodilo hrať veľa ľudí z okolia, bol by to iný problém. Inštitút osobitného príjemcu dávok by sa dal využívať len prostredníctvom kolegov starostov, čo by bolo neefektívne,“ hovorí Vokál.
Už z krátkeho času platnosti zákona Radičovej vlády je jasné, že väčšina miest, kde je akútny problém s hazardom, hracie automaty pre výpadok financií zrejme nikdy nezruší. Na Slovensku sú však miesta, kde hracie automaty znásobujú už aj tak veľké sociálne problémy –nehovoriac o individuálnych tragédiách. Práve preto by mala miestnym politikom ostať možnosť zasiahnuť. Pripravovaná novela je krok zlým smerom.
Všetci ôsmi hráči sa zhodujú na jednom. Hracie automaty v krčmách by vraj úplne zakázali. Pretože tam sa začína cesta do pekiel. Ak by mohli, povedali by dôrazne politikom, aby legislatívu nezliberalizovali. „Vláda chce takto budovať sociálny štát? Myslia iba na seba!“ dodá na záver podráždene mladý muž. Vedľa neho sedí starší, ktorý dokázal za deň prehrať päťtisíc eur a celkovo prišiel o 70-tisíc. Keď odchádzame, povie akoby sám pre seba: „Začína sa to desiatimi eurami a končí sa to obesením.“
.hazard s hazardom
Hlasy pacientov z Prednej Hory však zrejme ostanú nevypočuté. Parlament nedávno v prvom čítaní schválil novelu zákona o hazardných hrách, ktorá sa síce na jednej strane tvári reštriktívne, keď zvyšuje odvody štátu za každý hrací stroj a limituje ich počet v pohostinstvách (mimo špecializovaných herní) na dva kusy. Na druhej strane však berie obciam a mestám kľúčovú kompetenciu zasiahnuť, ak sa im hazard na ich území vymkne z rúk. Obecní a mestskí poslanci mohli doteraz podľa zákona, ktorý sa presadil za predošlej vlády, zakázať všetky druhy hazardu na svojom území. Po novom budú musieť o podobnom zákaze rozhodnúť obyvatelia obcí v miestnom referende, aj to však bude môcť byť vypísané len v prípade vážneho narušenia verejného poriadku spôsobeného hraním hazardných hier.
Prevádzkovatelia hráčskeho biznisu si tak môžu vydýchnuť. V Sabinove, v Podolínci či v Humennom sa bude môcť opäť začať hrať a zoznam obcí, ktoré hazard obmedzili, sa nebude rozširovať. Ficova vláda im tiež vyslala jasný signál, že sa nemusia obávať ani maďarského scenára. U našich južných sudsedov bol pred niekoľkými týždňami za dva dni schválený zákon, ktorý v celej krajine zakázal prevádzkovanie hracích automatov. Výnimkou je niekoľko licencovaných „elitných kasín“. Expresnú rýchlosť schvaľovacieho procesu Orbánova vláda odôvodnila zaujímavo: snahou eliminovať tlaky lobistov na poslancov.
.diagnóza F 63
Hracie automaty, podobne ako mobily či nákupné megacentrá, sú „vymoženosti slobody“ a kapitalizmu, ktoré k nám prišli po roku 1989. Sprevádza ich rozmach závislostí a ľudské tragédie. Ale prečo? Na zaujímavú súvislosť upozorňuje psychiater Michal Patarák (viac v rozhovore): „Kedysi človek na to, aby dosiahol slasť, musel vynaložiť úsilie. Dnes je všetko ľahko dostupné a hráč potrebuje vzrušenie, aké mu nič iné neposkytne. Hovoríme tomu defekt v systéme odmeny za niečo príjemné. Dnešný človek je atakovaný stimulmi a chce čoraz viac. Nietzsche hovoril, že každá slasť chce večnosť. Dnes chýba hlavný regulátor slasti, a tým je strasť.“
Medzi odborníkmi vládli dlho spory, či vôbec ide o chorobu. Patologické hráčstvo je podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb chápané ako nelátková závislosť, porucha návykov a impulzov. Od polovice 90. rokov má označenie F 63.
Primár na Prednej Hore Jozef Benkovič uvádza podobnosti s alkoholizmom: „Gembling sa vyznačuje crawingom, teda silnou túžbou po hraní. V mozgu sa pritom odohrávajú zmeny na transmiteroch, vylučuje sa noradrenalín, dopamín, dochádza k deficitu serotonínu. Preto sú hráči takí impulzívni, podobne ako alkoholici. Takisto je tam strata kontroly.“
Doktor Benkovič spomína, že to bol zápas, presvedčiť poisťovne, aby F 63 akceptovali ako diagnózu, ktorej liečbu uhrádzajú. Po roku 2000 sa zúčastnil v Banskej Bystrici na konferencii, na ktorej tomu kládli odpor aj revízni doktori. Opýtal sa ich, či majú doma deti a ak áno, či nesedia stále za počítačom pri internete. A či ich budú posielať na terapiu do Česka. Napokon uznali, že ide o diagnózu, ktorá potrebuje terapiu.
Žiaľ, chýbajú nám v tomto smere epidemiologické štúdie, no je zrejmé, že s masovým príchodom počítačových hier bude gemblerov rapídne pribúdať. Čo je ešte horšie, ubúda počet odborných pracovísk, ktoré sa venujú ich terapii. Po zrušení oddelenia v Banskej Bystrici ostali iba tri: v Bratislave, na Prednej Hore a v Košiciach. Ako ukazujú príbehy zo Sabinova či z Lipian, ide pritom o vážny sociálny problém.
.priekopníci zákazu
„Ani u kolegov zo samospráv sme veľa pochopenia nenašli,“ víta nas primátor Sabinova Peter Molčan, ktorý kandidoval s podporou Smeru. Sabinov bol prvým mestom, ktoré využilo zákon a v roku 2011 plošne zakázalo hracie automaty na svojom území. Nebolo to až také ľahké rozhodnutie, keďže mesto s rozpočtom okolo desať miliónov eur sa tým pripravilo o stotisíc eur ročne. Primátor strávil hodiny v diskusiách so zástupcami prevádzkovateľov hracích automatov. Ich argumenty sa zhodovali s už medializovanými stanoviskami Asociácie zábavy a hier. Tá upozorňuje na to, že obmedzovanie hracieho biznisu môže viesť k prepúšťaniu zamestnacov, výpadku finacií pre mesto. Tvrdí tiež, že automaty v pohostinstvách sú na rozdiel od neregulovaného internetového hrania pod prísnou kontrolou štátu a ich prevádzkovatelia platia poplatky.
Sabinovskí poslanci sa napriek tomu rozhodli prijať všeobecné záväzné nariadenie a hracie automaty z devätnástich pohostinstiev museli zmiznúť. Primátor Molčan argumentuje tým, že v Sabinove, na rozdiel od Monaka či Las Vegas, nehrali bohatí ľudia, ale tí najchudobnejší. Podľa monitoringu mestskej polície až 95 percent z miestnych hazardných hráčov tvorili Rómovia, ktorí pobearali sociálne dávky. Takmer dve tretiny z nich pritom ani neboli občanmi Sabinova, ale bývajú v neďalekých Jarovniciach. „Hrali najmä ľudia, ktorí dostávali minimum, ktoré mali využiť na na jedlo, oblečenie a energie. Nabaľovala sa potom na to aj drobná kriminalita a rušenie verejného poriadku. Do herní prichádzali celé rodiny aj s deťmi a keď otec prehral, vyvŕšil sa na nich. Nehovorím už o neporiadku a poškodzovaní mestského majetku v takom rozmere, že na likvidáciu následkov hazardu sme už dávali pomaly väščiu sumu peňazí ako je tá, o ktorú sme prišli jeho zákazom,“ vysvetľuje Molčan. Podobné dôvody viedli podľa primátora k zákazu hracích automatov aj v Podolínci, neďaleko ktorého sa nachádza dnes už čisto rómska obec Lomnička.
Po zavedení zákazu sa podľa Molčana situácia radikálne zmenila. Okrem pozitívnej spätnej väzby od občanov to vraj dokazujú aj ďalšie merateľné údaje. Z devätnástich dotknutých zariadení s výnimkou dvoch všetky normálne fungujú ďalej. Klesla však drobná kriminalita a znížili sa náklady na opravu a čistenie mestského majetku. Preukázateľne sa tiež podľa primátora zvýšila platobná disciplína za odvoz smetí a nájomné.
V týchto dňoch zamestnanci radnice v Sabinove pozorne sledujú dianie v parlamente a dúfajú, že sa ešte objavia pozmeňovacie návrhy, ktoré komunálnym politikom zachovajú kompetenciu rozhodovať o obmedzení hazardu. „Každý, kto pôsobí v samospráve, vie, že dosiahnuť 50-percentné kvórum, potrebné na to, aby referendum bolo platné, je v meste ako Sabinov nereálne. Navyše jeho zorganizovanie stojí dosť peňazí. Skutočne nerozumiem tomu, prečo by v zastupiteľskej demokracii nemohli o tejto otázke rozhodovať demokraticky volení poslanci,“ povzdychne si na záver primátor Molčan.
V zafajčenom Bistre na Korze, ktoré stojí na tom istom námestí, kde sa nakrúcal slávny film Obchod na korze, postaršia čašníčka znudeným pohľadom sleduje predpoludňajších štamgastov. Ako hodnotí zákaz automatov v meste? Stručná odpoveď: „Na jednotku“. Dodá, že predtým musela obsluhovať hostí, vyháňať deti od automatov a popri tom stále dávať pozor, aby ich niekto nepoškodil či nevykradol. Ak sa vraj hracie stroje do jej bistra opäť zavedú, okamžite odchádza do dôchodku.
.iná cesta
Skúsenosti s tým, keď hazardu prepadnú tí najchudobnejší, majú aj v susedných vyše šesťtisícových Lipanoch. Primátor Eduard Vokál (SDKÚ) hovorí, že aj oni o zákaze hracích automatov uvažovali. Nakoniec sa rozhodli ísť cestou prísnej kontroly. „Sociálny pracovník chodí v čase vyplácania dávok aj dvakrát denne do zariadení, kde sú automaty a robí si zoznam, kto hrá. Ak sú to ľudia z rodín, ktoré sú na sociálnych dávkach, okamžite nastúpi inštitút osobitného príjemcu. Oznámime obvodnému úradu, že dotyčný dávky zneužíva a mesto prakticky začne hospodáriť s jeho peniazmi,“ vysvetľuje nám Vokál svoj systém. Tvrdí, že na miestnych Rómov to nielenže platí, ale v konečnom dôsledku to viedlo aj k poklesu počtu hracích automatov v meste. Kým v roku v roku 2009 malo mestečko príjem z hazardu 32-tisíc eur, v roku 2011 to už bolo len 26-tisíc. Vokál však hovorí, že reštriktívnemu postoju samospráv v Podolínci a v Sabinove rozumie. „So svojimi Rómami, ktorí zneužívajú sociálne dávky, si viem poradiť. Keby mi tu však chodilo hrať veľa ľudí z okolia, bol by to iný problém. Inštitút osobitného príjemcu dávok by sa dal využívať len prostredníctvom kolegov starostov, čo by bolo neefektívne,“ hovorí Vokál.
Už z krátkeho času platnosti zákona Radičovej vlády je jasné, že väčšina miest, kde je akútny problém s hazardom, hracie automaty pre výpadok financií zrejme nikdy nezruší. Na Slovensku sú však miesta, kde hracie automaty znásobujú už aj tak veľké sociálne problémy –nehovoriac o individuálnych tragédiách. Práve preto by mala miestnym politikom ostať možnosť zasiahnuť. Pripravovaná novela je krok zlým smerom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.