K samotnému zápasu musím povedať niečo, čo bude znieť ako klišé, ale je to jednoducho tak: hokej sa v takejto súťaži nedá hrať naplno a dobre 50 minút, musí sa hrať naplno a dobre celých 60 minút. My sme vypli v druhej desaťminútovke prvej tretiny, a to nás stálo zápas. Dostali sme nešťastný gól po dvoch odrazoch – od korčule a od hokejky – a potom sa prejavil rozdiel medzi skúsenými a neskúsenými mužstvami. Ten spočíva napríklad aj v tom, že skúseným tímom takýto náhodný gól neotrasie, ale menej skúsenému tímu hneď poklesne koncentrácia aj bojovnosť. A presne to sa nám stalo. Začali sme robiť chyby a hrať s veľkým rešpektom, čo súper využil na strelenie ďalšieho gólu a nakoniec sme mohli byť radi, že sme po prvej tretine prehrávali len 0:2.
Cez prestávku sa starší hráči a najmä tréner snažili mužstvo nabudiť a zjavne sa to podarilo, do druhej tretiny sme vstúpili dobre, naša hra vyzerala celkom inak, znížili sme, a potom prišiel ten neslávny tretí ruský gól. Priznám sa, že počas hry som faul ruského hráča na brankára Janusa nevidel – pozeral som sa na obrancu, ktorý strieľal – ale videl som potom Jara, ako protestuje, tak som predpokladal, že tam nejaký kontakt bol. Ako kapitán som teda išiel za rozhodcami a kým som sa s nimi dohadoval, tak ten faul ukázali hore na jumbotrone. Bolo to úplne evidentné, videl som to ja, videli to rozhodcovia a videli to najmä diváci. A čo sa stalo potom, na to asi nikto z nás len tak ľahko nezabudne.
Nikdy v živote, ani počas zápasov NHL – vrátane play-off s takmer 20 000 divákmi – som nepočul nič, čo by sa čo len približovalo tomu ohlušujúcemu piskotu a kriku, ktorý nastal. Mal som pocit, že ten zvuk sa dal krájať. Hnevali sa všetci a musím povedať, že som sa hneval aj ja. Okamžite som začal hovoriť hlavnému rozhodcovi, že nielenže nemá uznať gól, ale má vylúčiť faulujúceho ruského útočníka. Tváril sa ako hluchý, krvi by sa mu nebol dorezal, nepovedal ani slovo, hoci som na ňom videl, že vie, kde je pravda. Tak som išiel za druhým hlavným rozhodcom a pýtal som sa ho, či chcú aj od nás, aby sme takto chodili do súperovho brankára, či chcú takýto zápas. Tiež stál ako zarezaný, nevydal zo seba ani slovo. Nemé stvory, obidvaja.
Ale to nás už nepodlomilo. Naopak, zdravo nás to nasrdilo a po nejakej minúte či dvoch sa mi podarilo znížiť na 2:3. Ešte som si v tom rozčúlení dovolil po góle aj nahnevané gesto smerom k rozhodcom, akože tu máte odpoveď. Vedel som, že si ma v tej chvíli jednoducho nemôžu dovoliť vylúčiť.
Ale nakoniec ten neregulárny gól, ktorý ich pričinením platil, rozhodol zápas. Mali sme celkom dobrý záver, dostali sme súpera pod tlak, ale gól už sme nedali. Ale možno to bude na niečo dobré. Takéto nespravodlivosti vedia tím utužiť a naštartovať. Od toho gólu až do konca sme hrali oveľa lepšie a dúfam, že nám to vydrží aj do ďalších zápasov.
Cez prestávku sa starší hráči a najmä tréner snažili mužstvo nabudiť a zjavne sa to podarilo, do druhej tretiny sme vstúpili dobre, naša hra vyzerala celkom inak, znížili sme, a potom prišiel ten neslávny tretí ruský gól. Priznám sa, že počas hry som faul ruského hráča na brankára Janusa nevidel – pozeral som sa na obrancu, ktorý strieľal – ale videl som potom Jara, ako protestuje, tak som predpokladal, že tam nejaký kontakt bol. Ako kapitán som teda išiel za rozhodcami a kým som sa s nimi dohadoval, tak ten faul ukázali hore na jumbotrone. Bolo to úplne evidentné, videl som to ja, videli to rozhodcovia a videli to najmä diváci. A čo sa stalo potom, na to asi nikto z nás len tak ľahko nezabudne.
Nikdy v živote, ani počas zápasov NHL – vrátane play-off s takmer 20 000 divákmi – som nepočul nič, čo by sa čo len približovalo tomu ohlušujúcemu piskotu a kriku, ktorý nastal. Mal som pocit, že ten zvuk sa dal krájať. Hnevali sa všetci a musím povedať, že som sa hneval aj ja. Okamžite som začal hovoriť hlavnému rozhodcovi, že nielenže nemá uznať gól, ale má vylúčiť faulujúceho ruského útočníka. Tváril sa ako hluchý, krvi by sa mu nebol dorezal, nepovedal ani slovo, hoci som na ňom videl, že vie, kde je pravda. Tak som išiel za druhým hlavným rozhodcom a pýtal som sa ho, či chcú aj od nás, aby sme takto chodili do súperovho brankára, či chcú takýto zápas. Tiež stál ako zarezaný, nevydal zo seba ani slovo. Nemé stvory, obidvaja.
Ale to nás už nepodlomilo. Naopak, zdravo nás to nasrdilo a po nejakej minúte či dvoch sa mi podarilo znížiť na 2:3. Ešte som si v tom rozčúlení dovolil po góle aj nahnevané gesto smerom k rozhodcom, akože tu máte odpoveď. Vedel som, že si ma v tej chvíli jednoducho nemôžu dovoliť vylúčiť.
Ale nakoniec ten neregulárny gól, ktorý ich pričinením platil, rozhodol zápas. Mali sme celkom dobrý záver, dostali sme súpera pod tlak, ale gól už sme nedali. Ale možno to bude na niečo dobré. Takéto nespravodlivosti vedia tím utužiť a naštartovať. Od toho gólu až do konca sme hrali oveľa lepšie a dúfam, že nám to vydrží aj do ďalších zápasov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.