V októbri 2008, len mesiac po páde investičnej banky Lehman Brothers, prebehla médiami nenápadná správa. Istý nemecký knižný vydavateľ vyhlásil, že Kapitál už nie je. Nenarážal pritom na svoju finančnú situáciu, ale na veľdielo Karla Marxa, ktorého celý náklad sa vypredal pre veľký záujem verejnosti. Predaj Kapitálu je vraj dobrým indikátorom ekonomických nálad. Keď hospodárstvo rastie, v kníhkupectvách naň akurát sadá prach. Naopak, keď sa Marxova kniha predáva, môžete mať istotu, že ekonomike sa vodí zle. Prvý zväzok Kapitálu bol v Nemecku počas krízy dokonca spracovaný vo forme rozhlasovej hry, kým v Japonsku vyšli Marxove myšlienky ako manga komiks. Potenciálnym revolucionárom stačilo už len napäto čakať, kým zaduní druhý výstrel z Aurory.
Avšak o pár mesiacov neskôr chicagsky ekonóm Gary Becker s úľavou konštatoval, že kríza zrejme žiadny mohutný nárast úlohy štátu neprinesie. A začiatkom minulého roka Francúzsky ústav pre verejnú mienku (IFOP) zverejnil prieskum o vnímaní kapitalizmu, uskutočnený v desiatich krajinách sveta, z ktorého tento systém vyšiel aj navzdory kríze ako podmienečne akceptovaný. Buď respondenti väčšinovo odpovedali, že funguje dobre a treba ho zachovať (Čína, Austrália, Brazília, USA a Poľsko), alebo prevládal dojem, že kapitalizmus síce nie je bohviečo, no treba ho zachovať, lebo presvedčivá alternatíva chýba (štáty západnej Európy). Najmenej fanúšikov mal kapitalizmus vo Francúzsku, kde by ho najradšej zvrhla tretina opýtaných. Zdá sa teda, že náš ekonomický systém vo svojej najhoršej kríze od 30. rokov minulého storočia obstál celkom solídne. No pachuť čohosi nedopovedaného aj tak visí vo vzduchu.
.komu pripísať vinu?
Prečo kapitalizmus vyšiel z krízy nepremožený a politická ľavica nedokázala turbulencie na trhoch využiť na jeho výrazné obmedzenie? Možno nám opäť pomôže pohľad na poličky kníhkupectiev. Po roku 2007 vznikol doslova subžáner literatúry vysvetľovačov finančnej krízy. Pre reprezentatívnosť spomeňme len dva protichodné tituly. Oba vyšli v USA pred tromi rokmi, aby si cez české preklady následne našli cestu aj do našich kníhkupectiev. Ide o Krach od ekonomického historika Thomasa Woodsa a knihu Jak selhávají trhy od redaktora magazínu New Yorker Johna Cassidyho.
Argumentácia toho prvého môže čitateľom .týždňa znieť povedome. Libertarián Woods za vznik finančnej krízy v Amerike, ktorá sa v rokoch 2008 a 2009 rozšírila do zvyšku sveta, viní predovšetkým nekompetentné zásahy štátnych inštitúcií do trhového mechanizmu. Centrálna banka Fed v rokoch 2000 až 2007 vytvorila viac nových peňazí než za celú dovtedajšiu históriu krajiny. Jej šéf Alan Greenspan chcel po spľasnutí internetovej bubliny v roku 2000 a útokoch z 11. septembra 2001 takýmto spôsobom zabrániť prepadu americkej ekonomiky do recesie. Nízke úrokové sadzby umelo stimulovali investičné aktivity podnikateľov, ktoré by za iných okolností boli nerentabilné. Kombinácia zákonných podnetov a politických iniciatív, ktoré mali zabezpečiť bývanie vo vlastnom dome aj pre chudobných Američanov či príslušníkov etnických minorít, napokon spôsobili, že nové peniaze natiekli do subprimeových (teda menej kvalitných) hypoték a vznikla nebezpečná bublina na realitnom trhu, ktorej spľasnutie spustilo krízu nevídaných rozmerov...
Naopak, ľavičiar Cassidy vidí príčinu vzniku krízy v zlyhaniach trhového mechanizmu ako takého a v nečinnosti štátu, najmä Fedu. Reálny kapitalizmus podľa neho nezodpovedá zidealizovanej abstrakcii dokonalej konkurencie, všeobecnej rovnováhy či efektívnych finančných trhov, na ktorých človek funguje ako racionálny homo economicus. Cassidy píše napríklad o sieťových externalitách, vďaka ktorým môže na trhu preraziť aj menej kvalitná a drahšia služba, ak si získa od začiatku viac priaznivcov. Iným problémom je informačná asymetria, vďaka ktorej dobre informovaná strana pri obchodnej výmene môže tej horšie informovanej nahovoriť kúpu mačky vo vreci. Na trhoch sa stretávame aj s racionálnou iracionalitou, keď z individuálneho hľadiska rozumné správanie vedie k spoločensky iracionálnym dôsledkom. Alebo so psychológiou davu a zvykom investorov na finančných trhoch nasledovať čriedu, čo prehlbuje pohyby nahor i nadol. Cassidy vo svojej knihe skladá príbeh realitnej bubliny a jej následného spľasnutia ako mozaiku postupného nabaľovania práve týchto trhových porúch.
.nehodiace sa prečiarkni
Protichodné vysvetlenia, ktoré ponúkajú Woods i Cassidy, demonštrujú, že kríza sa dá interpretovať z dvoch strán. V závislosti od politických preferencií čitateľa. Pritom obidvaja analyzujú ten istý fenomén. Woods priznáva, že deregulácia finančných trhov počas 80. a 90. rokov zašla priďaleko, pretože sa diala súbežne s posilňovaním štátnych garancií pre finančné spoločnosti, čo umocňovalo morálny hazard ich manažérov. Na druhej strane, Cassidy priznáva problém príliš nízkych úrokových sadzieb. Obaja autori sa líšia akurát v tom, na čo kladú dôrazy a ako zoraďujú kauzálny reťazec príčin a následkov.
Nerozhodný čitateľ by mohol po prečítaní oboch kníh skonštatovať, že trh i štát zlyhávajú, tieto zlyhania sa niekedy navzájom umocňujú a dokonalý svet bez zakopnutí, rizika, neistoty či potenciálnych krízových momentov nie je možný v súkromnom ani ekonomickom živote. Cynik by možno znechutene dodal, že celá moderná ekonómia je len paveda, maskujúca svoje slabiny a nevedomosť vysokou matematikou, ktorá sa v ekonomických modeloch používa s rovnakou obradnosťou, s akou stredovekí kňazi vsúvali latinčinu do svojich kázní.
Každá diskusia o povahe „kapitalizmu“ sa musí začínať terminologickým spresnením. Za týmto silným slovom sa totiž dnes už neskrýva trhová ekonomika bez prívlastkov, v ktorej štát funguje len ako nestranný rozhodca, chrániaci život, vlastníctvo a vymožiteľnosť zmluvných záväzkov. V skutočnosti žijú obyvatelia západného sveta v zmiešanom, sociálno-trhovom hospodárstve, kde štát hrá aktívnu rolu v ekonomike a kombináciou rozsiahleho zdaňovania a zadlžovania financuje košatý sociálny systém i ďalšie verejné statky. Napríklad na Slovensku štát prerozdeľuje asi 41 percent HDP, v USA je to ešte o percento viac a v štátoch západnej Európy presahuje toto číslo dokonca 50 percent ekonomiky!
.sebairónia a pochybovanie
V takomto prostredí je ťažké zvaliť vinu výlučne na trhový mechanizmus alebo chamtivých podnikateľov. Zvlášť ak sa v Európe od začiatku roku 2010 z finančnej krízy stala kríza dlhová. Ak si niektoré štáty desaťročia žijú nad pomery s vysokým deficitom a ich dlh sa postupne nabaľuje, ťažko z toho viniť „bezuzdné trhy“. Koniec koncov, Margaret Thatcherová ťahala pred tridsiatimi rokmi svoju vlasť z podobných problémov, v akých dnes trčia štáty PIGS. Je teda súčasný hospodársky systém bez alternatívy?
„Nie je v dohľade ani hodnoverný projekt nekapitalistickej ekonomiky, ani historický subjekt, ktorý by sa mohol stať nositeľom takejto alternatívy,“ píše sociológ Johann Arnason v zbierke esejí ľavicových autorov s názvom Krize, nebo konec kapitalismu? Inak povedané: Nie je program, a nie sú ľudia! Český filozof Václav Bělohradský ide v tej istej knihe ešte ďalej: „Nielen alternatívy ku kapitalizmu – ako komunizmus alebo nacizmus – sú minulosťou, samotné myslenie v pojmoch alternatívy k systému je minulosťou, pretože systém si každú alternatívu rýchlo prisvojí.“ Kanaďania Joseph Heath a Andrew Potter rozvíjajú podobnú myšlienku v knihe Kup si svou revoltu.
Túžba po vzbure sa stala štandardným dopytom, na ktorý sa trh snaží odpovedať svojou ponukou. Mladík, ktorý chce revoltovať proti kapitalizmu, si prosto kúpi tričko s podobizňou Che Guevaru, a celému svetu tak signalizuje svoj politický postoj. Nepotrebuje robiť revolúciu, lebo jeho túžbu po vzbure už uspokojil kúpený produkt. Ba čo viac, výrobca trička si môže naúčtovať vyššiu cenu, ak kupca presvedčí, že tričko je „fair trade“ a nebolo šité napríklad deťmi v čínskej manufaktúre. Trh tak akýkoľvek výbušný potenciál kontrakultúry spoľahlivo zneškodňuje tým, že ju premieňa na komerciu, čo je ešte viac viditeľné v populárnej hudbe.
Heath a Potter sú dôkazom toho, že niektorí ľavicoví intelektuáli dokážu byť milo sebaironickí, pokiaľ ide o praktické vyhliadky ich politickej filozofie. Kríza však priniesla ešte pozoruhodnejší fenomén: Pravičiarov, ktorí si kladú otázku, či ľavica predsa len nemala celý čas pravdu. Charles Moore je prominentný britský konzervatívny publicista. Napísal okrem iného autorizovaný životopis Margaret Thatcherovej, ktorý má vyjsť až po jej smrti. Minulé leto mu v denníku Daily Telegraph vyšiel ostro diskutovaný článok, v ktorom priznáva, že po tridsiatich rokoch začína pochybovať o svojom celoživotnom politickom presvedčení.
Zdrojom jeho rozčarovania bola bezočivosť bankárov, ktorí najskôr zašantročili peniaze sporiteľov, aby sa následne nechali láskavo zachrániť vládami, a následne si ešte vyplatili tučné bonusy. Ale ovplyvnil ho aj škandál, ktorý vypukol okolo mediálneho magnáta Ruperta Murdocha: „Ako unavený starý krstný otec povedal pán Murdoch v utorok parlamentnému mediálnemu výboru, že premiéri sa mu dvorili tak často, až si želal, aby ho nechali na pokoji.“ Moorov článok napokon nebol iba o kapitalizme, ale aj o demokracii, ktorá stráca legitimitu tým ako sa politici klaňajú veľkopodnikateľom a veľkopodnikatelia politikom.
.hrozba korporativizmu?
Náš súčasný ekonomický systém preukazuje veľkú robustnosť, no to neznamená, že je bezchybný a nepotrebuje úpravy. Zmiešaná ekonomika mala spojiť výkonnosť trhov s veľkorysosťou štátom financovanej záchrannej sociálnej siete. Avšak odvrátenou stránkou je istá súhra negatív oboch systémov. Čoraz viac ľudí na oboch stranách politického spektra trápi pokútne zrastanie ekonomických záujmov a politickej moci. Vlády si vytvorili mechanizmy, ako ovplyvňovať trhovú súťaž. Parciálne záujmové skupiny to následne využívajú a prostredníctvom kupovania politikov sa snažia manipulovať pravidlami hry na svojom čiastkovom trhu vo vlastný prospech.
Politici im vychádzajú v ústrety, pretože potrebujú od finančných skupín peniaze na nákladnú volebnú kampaň svojich strán, alebo prosto len ako jednotlivci komerčne predávajú svoju rozhodovaciu právomoc vnútri štátneho aparátu tomu, kto ponúkne najviac. Vlastne nečudo, že vyspelé krajiny sú po uši zadlžené, keď politici po svojom zvolení musia z eráru splácať peniaze svojim sponzorom a súčasne rozdávať sociálne darčeky, za sľuby ktorých si kúpili hlasy voličov. Príkladov nájdeme dosť u nás aj vo vyspelejších krajinách. V každom prípade, výsledkom je mix korupcie a klientelizmu, ktorý poškodzuje nielen trhovú súťaž, ale podkopáva aj demokraciu a právny štát.
Zabudnite na binárne myslenie v štýle kapitalizmus verzus socializmus. To, čomu sa náš ekonomický systém začína podobať asi najviac, je korporativizmus. Ide o systém, ktorý sa v minulosti spájal najmä s Talianskom Benita Mussoliniho či s niektorými diktatúrami Latinskej Ameriky. Politická a ekonomická moc v korporativizme splývajú. Výrobné prostriedky síce zostávajú v súkromných rukách, no konkurencia medzi firmami je potlačená v prospech mocenského vyjednávania, ktoré prebieha za zatvorenými dverami medzi niekoľkými vplyvnými záujmovými skupinami a politikmi.
Korporativizmus je politickoekonomický systém, založený viac na vzťahoch ako na pravidlách. Jeho cieľom je uchovanie výsadného postavenia existujúcich politicko-ekonomických elít bez toho, aby tie museli byť sústavne potvrdzované v trhovej súťaži s inými konkurentmi. Korupčné a klientelistické praktiky, ktoré sú normálne v trhovej ekonomike vykázané mimo zákona, tvoria vlastne štandardné dennodenné fungovanie korporativistického štátu. Je to akoby ste systém, opísaný v spise Gorila, zakotvili v ústave. Existujú signály, že zmiešaná ekonomika nielen na Slovensku, ale aj v ďalších západných krajinách, postupne nadobúda niektoré črty korporativizmu. Samozrejme, tento pojem nie je prijímaný bezvýhradne. Niektorí autori na označenie toho istého fenoménu používajú slová ako oligarchia, plutokracia či prosto „cronyism“ (rodinkárstvo).
.prienik množín
Na zrastanie politickej a ekonomickej moci kriticky reagujú nielen rozčarovaní pravičiari, ale aj mnoho ľavičiarov. Viacero slovenských intelektuálov, ktorí sa zapojili do internetového projektu Ľavé spektrum (písali sme o ňom v .týždni 30/2012) vyjadrilo pesimizmus ohľadne budúceho vývoja vrátane neurčitého pocitu, že svet pomaly smeruje k akémusi druhu „fašizmu“. Samozrejme, socialisti to v duchu svojej ideológie považujú za logické vyústenie súčasného systému, ktorému zo zotrvačnosti stále hovoria „kapitalizmus“. Neuvedomujú si, že korporativizmus, ku ktorému mierime, je vlastne zhubnou deviáciou zmiešanej sociálno-trhovej ekonomiky.
Ak dvaja čelia spoločnému protivníkovi, môžu v niektorých veciach pôsobiť ako spojenci, aj keď pre to majú rozdielne dôvody. Vezmime si americké hnutia Tea Party a Occupy Wall Street. Ich programy sú absolútne protichodné, no v jednej veci medzi nimi panuje zhoda. Obe skupiny nesúhlasili so záchranou bánk, vybraných firiem, a zastávali názor, že vláda by nemala vychádzať veľkému biznisu v ústrety zvláštnym zaobchádzaním. Obe odmietajú privatizáciu ziskov a socializáciu strát. Môže byť tento najmenší spoločný menovateľ základom pre spoločný pravo-ľavý postup proti zrastaniu veľkého biznisu a veľkej vlády?
Britský týždenník Economist si všimol tieto styčné plochy a pred pár týždňami zverejnil článok, v ktorom vyzýva na „radikálnu centristickú politiku“. Tá si má požičiavať nápady od pravice i ľavice, aby zabezpečila väčšiu spoločenskú rovnosť bez ohrozenia hospodárskeho rastu. Economist navrhuje tri okruhy politík, ktoré by mali určovať dianie v nasledujúcich rokoch. V daňovej oblasti odporúča časopis štátom sústrediť sa na zmenšovanie daňových únikov a na rušenie rôznych výnimiek a odpočítateľných položiek pre bohatých. Sociálna politika by sa zase mala preorientovať naozaj na chudobných, namiesto vyplácania peňazí lukratívnym, početným a relatívne zámožným voličským skupinám. Economist by rád videl vyššie verejné výdavky na rekvalifikáciu nezamestnaných a predškolskú výchovu. Ten posledný bod je zaujímavý aj pre Slovensko v súvislosti s rómskou otázkou. Pretože podchytenie rómskych detí už v materských školách môže výrazne zvýšiť ich šance na úspech v riadnom vzdelávacom systéme.
.spoločne do útoku!
No najdôležitejším bodom „radikálneho centrizmu“, ktorý navrhuje Economist, je útok na rôzne záujmové skupiny, ktoré zrastajú s politikou – od veľkých bánk na Wall Street až po štátne podniky v Číne. To zahrňuje väčšiu transparentnosť (napríklad vo verejnom obstarávaní), ako aj odstraňovanie prekážok pre voľný vstup konkurencie do ekonomických odvetví. Európskej únii týždenník za týmto účelom odporúča dobudovanie jednotného trhu a väčšiu flexibilitu pracovného práva. Cieľom nemá byť nevyhnutne menšia alebo väčšia, ale lepšie fungujúca vláda...
Ak by sa pre podobné myšlienky dala nadchnúť ľavica u nás aj inde v Európe, nepochybne by išlo o krok vpred. Neviedlo by to síce k zvrhnutiu kapitalizmu, ale možno by mal väčší okruh ľudí pocit, že systém pracuje pre nich, a nie proti nim. V konečnom dôsledku nie je vylúčené, že už čoskoro nebude ani tak dôležité, či sa človek cíti viac ľavičiarom, alebo pravičiarom. Ale či je pripravený tolerovať prechmaty politicko-ekonomického prepletenca, alebo nie.
Avšak o pár mesiacov neskôr chicagsky ekonóm Gary Becker s úľavou konštatoval, že kríza zrejme žiadny mohutný nárast úlohy štátu neprinesie. A začiatkom minulého roka Francúzsky ústav pre verejnú mienku (IFOP) zverejnil prieskum o vnímaní kapitalizmu, uskutočnený v desiatich krajinách sveta, z ktorého tento systém vyšiel aj navzdory kríze ako podmienečne akceptovaný. Buď respondenti väčšinovo odpovedali, že funguje dobre a treba ho zachovať (Čína, Austrália, Brazília, USA a Poľsko), alebo prevládal dojem, že kapitalizmus síce nie je bohviečo, no treba ho zachovať, lebo presvedčivá alternatíva chýba (štáty západnej Európy). Najmenej fanúšikov mal kapitalizmus vo Francúzsku, kde by ho najradšej zvrhla tretina opýtaných. Zdá sa teda, že náš ekonomický systém vo svojej najhoršej kríze od 30. rokov minulého storočia obstál celkom solídne. No pachuť čohosi nedopovedaného aj tak visí vo vzduchu.
.komu pripísať vinu?
Prečo kapitalizmus vyšiel z krízy nepremožený a politická ľavica nedokázala turbulencie na trhoch využiť na jeho výrazné obmedzenie? Možno nám opäť pomôže pohľad na poličky kníhkupectiev. Po roku 2007 vznikol doslova subžáner literatúry vysvetľovačov finančnej krízy. Pre reprezentatívnosť spomeňme len dva protichodné tituly. Oba vyšli v USA pred tromi rokmi, aby si cez české preklady následne našli cestu aj do našich kníhkupectiev. Ide o Krach od ekonomického historika Thomasa Woodsa a knihu Jak selhávají trhy od redaktora magazínu New Yorker Johna Cassidyho.
Argumentácia toho prvého môže čitateľom .týždňa znieť povedome. Libertarián Woods za vznik finančnej krízy v Amerike, ktorá sa v rokoch 2008 a 2009 rozšírila do zvyšku sveta, viní predovšetkým nekompetentné zásahy štátnych inštitúcií do trhového mechanizmu. Centrálna banka Fed v rokoch 2000 až 2007 vytvorila viac nových peňazí než za celú dovtedajšiu históriu krajiny. Jej šéf Alan Greenspan chcel po spľasnutí internetovej bubliny v roku 2000 a útokoch z 11. septembra 2001 takýmto spôsobom zabrániť prepadu americkej ekonomiky do recesie. Nízke úrokové sadzby umelo stimulovali investičné aktivity podnikateľov, ktoré by za iných okolností boli nerentabilné. Kombinácia zákonných podnetov a politických iniciatív, ktoré mali zabezpečiť bývanie vo vlastnom dome aj pre chudobných Američanov či príslušníkov etnických minorít, napokon spôsobili, že nové peniaze natiekli do subprimeových (teda menej kvalitných) hypoték a vznikla nebezpečná bublina na realitnom trhu, ktorej spľasnutie spustilo krízu nevídaných rozmerov...
Naopak, ľavičiar Cassidy vidí príčinu vzniku krízy v zlyhaniach trhového mechanizmu ako takého a v nečinnosti štátu, najmä Fedu. Reálny kapitalizmus podľa neho nezodpovedá zidealizovanej abstrakcii dokonalej konkurencie, všeobecnej rovnováhy či efektívnych finančných trhov, na ktorých človek funguje ako racionálny homo economicus. Cassidy píše napríklad o sieťových externalitách, vďaka ktorým môže na trhu preraziť aj menej kvalitná a drahšia služba, ak si získa od začiatku viac priaznivcov. Iným problémom je informačná asymetria, vďaka ktorej dobre informovaná strana pri obchodnej výmene môže tej horšie informovanej nahovoriť kúpu mačky vo vreci. Na trhoch sa stretávame aj s racionálnou iracionalitou, keď z individuálneho hľadiska rozumné správanie vedie k spoločensky iracionálnym dôsledkom. Alebo so psychológiou davu a zvykom investorov na finančných trhoch nasledovať čriedu, čo prehlbuje pohyby nahor i nadol. Cassidy vo svojej knihe skladá príbeh realitnej bubliny a jej následného spľasnutia ako mozaiku postupného nabaľovania práve týchto trhových porúch.
.nehodiace sa prečiarkni
Protichodné vysvetlenia, ktoré ponúkajú Woods i Cassidy, demonštrujú, že kríza sa dá interpretovať z dvoch strán. V závislosti od politických preferencií čitateľa. Pritom obidvaja analyzujú ten istý fenomén. Woods priznáva, že deregulácia finančných trhov počas 80. a 90. rokov zašla priďaleko, pretože sa diala súbežne s posilňovaním štátnych garancií pre finančné spoločnosti, čo umocňovalo morálny hazard ich manažérov. Na druhej strane, Cassidy priznáva problém príliš nízkych úrokových sadzieb. Obaja autori sa líšia akurát v tom, na čo kladú dôrazy a ako zoraďujú kauzálny reťazec príčin a následkov.
Nerozhodný čitateľ by mohol po prečítaní oboch kníh skonštatovať, že trh i štát zlyhávajú, tieto zlyhania sa niekedy navzájom umocňujú a dokonalý svet bez zakopnutí, rizika, neistoty či potenciálnych krízových momentov nie je možný v súkromnom ani ekonomickom živote. Cynik by možno znechutene dodal, že celá moderná ekonómia je len paveda, maskujúca svoje slabiny a nevedomosť vysokou matematikou, ktorá sa v ekonomických modeloch používa s rovnakou obradnosťou, s akou stredovekí kňazi vsúvali latinčinu do svojich kázní.
Každá diskusia o povahe „kapitalizmu“ sa musí začínať terminologickým spresnením. Za týmto silným slovom sa totiž dnes už neskrýva trhová ekonomika bez prívlastkov, v ktorej štát funguje len ako nestranný rozhodca, chrániaci život, vlastníctvo a vymožiteľnosť zmluvných záväzkov. V skutočnosti žijú obyvatelia západného sveta v zmiešanom, sociálno-trhovom hospodárstve, kde štát hrá aktívnu rolu v ekonomike a kombináciou rozsiahleho zdaňovania a zadlžovania financuje košatý sociálny systém i ďalšie verejné statky. Napríklad na Slovensku štát prerozdeľuje asi 41 percent HDP, v USA je to ešte o percento viac a v štátoch západnej Európy presahuje toto číslo dokonca 50 percent ekonomiky!
.sebairónia a pochybovanie
V takomto prostredí je ťažké zvaliť vinu výlučne na trhový mechanizmus alebo chamtivých podnikateľov. Zvlášť ak sa v Európe od začiatku roku 2010 z finančnej krízy stala kríza dlhová. Ak si niektoré štáty desaťročia žijú nad pomery s vysokým deficitom a ich dlh sa postupne nabaľuje, ťažko z toho viniť „bezuzdné trhy“. Koniec koncov, Margaret Thatcherová ťahala pred tridsiatimi rokmi svoju vlasť z podobných problémov, v akých dnes trčia štáty PIGS. Je teda súčasný hospodársky systém bez alternatívy?
„Nie je v dohľade ani hodnoverný projekt nekapitalistickej ekonomiky, ani historický subjekt, ktorý by sa mohol stať nositeľom takejto alternatívy,“ píše sociológ Johann Arnason v zbierke esejí ľavicových autorov s názvom Krize, nebo konec kapitalismu? Inak povedané: Nie je program, a nie sú ľudia! Český filozof Václav Bělohradský ide v tej istej knihe ešte ďalej: „Nielen alternatívy ku kapitalizmu – ako komunizmus alebo nacizmus – sú minulosťou, samotné myslenie v pojmoch alternatívy k systému je minulosťou, pretože systém si každú alternatívu rýchlo prisvojí.“ Kanaďania Joseph Heath a Andrew Potter rozvíjajú podobnú myšlienku v knihe Kup si svou revoltu.
Túžba po vzbure sa stala štandardným dopytom, na ktorý sa trh snaží odpovedať svojou ponukou. Mladík, ktorý chce revoltovať proti kapitalizmu, si prosto kúpi tričko s podobizňou Che Guevaru, a celému svetu tak signalizuje svoj politický postoj. Nepotrebuje robiť revolúciu, lebo jeho túžbu po vzbure už uspokojil kúpený produkt. Ba čo viac, výrobca trička si môže naúčtovať vyššiu cenu, ak kupca presvedčí, že tričko je „fair trade“ a nebolo šité napríklad deťmi v čínskej manufaktúre. Trh tak akýkoľvek výbušný potenciál kontrakultúry spoľahlivo zneškodňuje tým, že ju premieňa na komerciu, čo je ešte viac viditeľné v populárnej hudbe.
Heath a Potter sú dôkazom toho, že niektorí ľavicoví intelektuáli dokážu byť milo sebaironickí, pokiaľ ide o praktické vyhliadky ich politickej filozofie. Kríza však priniesla ešte pozoruhodnejší fenomén: Pravičiarov, ktorí si kladú otázku, či ľavica predsa len nemala celý čas pravdu. Charles Moore je prominentný britský konzervatívny publicista. Napísal okrem iného autorizovaný životopis Margaret Thatcherovej, ktorý má vyjsť až po jej smrti. Minulé leto mu v denníku Daily Telegraph vyšiel ostro diskutovaný článok, v ktorom priznáva, že po tridsiatich rokoch začína pochybovať o svojom celoživotnom politickom presvedčení.
Zdrojom jeho rozčarovania bola bezočivosť bankárov, ktorí najskôr zašantročili peniaze sporiteľov, aby sa následne nechali láskavo zachrániť vládami, a následne si ešte vyplatili tučné bonusy. Ale ovplyvnil ho aj škandál, ktorý vypukol okolo mediálneho magnáta Ruperta Murdocha: „Ako unavený starý krstný otec povedal pán Murdoch v utorok parlamentnému mediálnemu výboru, že premiéri sa mu dvorili tak často, až si želal, aby ho nechali na pokoji.“ Moorov článok napokon nebol iba o kapitalizme, ale aj o demokracii, ktorá stráca legitimitu tým ako sa politici klaňajú veľkopodnikateľom a veľkopodnikatelia politikom.
.hrozba korporativizmu?
Náš súčasný ekonomický systém preukazuje veľkú robustnosť, no to neznamená, že je bezchybný a nepotrebuje úpravy. Zmiešaná ekonomika mala spojiť výkonnosť trhov s veľkorysosťou štátom financovanej záchrannej sociálnej siete. Avšak odvrátenou stránkou je istá súhra negatív oboch systémov. Čoraz viac ľudí na oboch stranách politického spektra trápi pokútne zrastanie ekonomických záujmov a politickej moci. Vlády si vytvorili mechanizmy, ako ovplyvňovať trhovú súťaž. Parciálne záujmové skupiny to následne využívajú a prostredníctvom kupovania politikov sa snažia manipulovať pravidlami hry na svojom čiastkovom trhu vo vlastný prospech.
Politici im vychádzajú v ústrety, pretože potrebujú od finančných skupín peniaze na nákladnú volebnú kampaň svojich strán, alebo prosto len ako jednotlivci komerčne predávajú svoju rozhodovaciu právomoc vnútri štátneho aparátu tomu, kto ponúkne najviac. Vlastne nečudo, že vyspelé krajiny sú po uši zadlžené, keď politici po svojom zvolení musia z eráru splácať peniaze svojim sponzorom a súčasne rozdávať sociálne darčeky, za sľuby ktorých si kúpili hlasy voličov. Príkladov nájdeme dosť u nás aj vo vyspelejších krajinách. V každom prípade, výsledkom je mix korupcie a klientelizmu, ktorý poškodzuje nielen trhovú súťaž, ale podkopáva aj demokraciu a právny štát.
Zabudnite na binárne myslenie v štýle kapitalizmus verzus socializmus. To, čomu sa náš ekonomický systém začína podobať asi najviac, je korporativizmus. Ide o systém, ktorý sa v minulosti spájal najmä s Talianskom Benita Mussoliniho či s niektorými diktatúrami Latinskej Ameriky. Politická a ekonomická moc v korporativizme splývajú. Výrobné prostriedky síce zostávajú v súkromných rukách, no konkurencia medzi firmami je potlačená v prospech mocenského vyjednávania, ktoré prebieha za zatvorenými dverami medzi niekoľkými vplyvnými záujmovými skupinami a politikmi.
Korporativizmus je politickoekonomický systém, založený viac na vzťahoch ako na pravidlách. Jeho cieľom je uchovanie výsadného postavenia existujúcich politicko-ekonomických elít bez toho, aby tie museli byť sústavne potvrdzované v trhovej súťaži s inými konkurentmi. Korupčné a klientelistické praktiky, ktoré sú normálne v trhovej ekonomike vykázané mimo zákona, tvoria vlastne štandardné dennodenné fungovanie korporativistického štátu. Je to akoby ste systém, opísaný v spise Gorila, zakotvili v ústave. Existujú signály, že zmiešaná ekonomika nielen na Slovensku, ale aj v ďalších západných krajinách, postupne nadobúda niektoré črty korporativizmu. Samozrejme, tento pojem nie je prijímaný bezvýhradne. Niektorí autori na označenie toho istého fenoménu používajú slová ako oligarchia, plutokracia či prosto „cronyism“ (rodinkárstvo).
.prienik množín
Na zrastanie politickej a ekonomickej moci kriticky reagujú nielen rozčarovaní pravičiari, ale aj mnoho ľavičiarov. Viacero slovenských intelektuálov, ktorí sa zapojili do internetového projektu Ľavé spektrum (písali sme o ňom v .týždni 30/2012) vyjadrilo pesimizmus ohľadne budúceho vývoja vrátane neurčitého pocitu, že svet pomaly smeruje k akémusi druhu „fašizmu“. Samozrejme, socialisti to v duchu svojej ideológie považujú za logické vyústenie súčasného systému, ktorému zo zotrvačnosti stále hovoria „kapitalizmus“. Neuvedomujú si, že korporativizmus, ku ktorému mierime, je vlastne zhubnou deviáciou zmiešanej sociálno-trhovej ekonomiky.
Ak dvaja čelia spoločnému protivníkovi, môžu v niektorých veciach pôsobiť ako spojenci, aj keď pre to majú rozdielne dôvody. Vezmime si americké hnutia Tea Party a Occupy Wall Street. Ich programy sú absolútne protichodné, no v jednej veci medzi nimi panuje zhoda. Obe skupiny nesúhlasili so záchranou bánk, vybraných firiem, a zastávali názor, že vláda by nemala vychádzať veľkému biznisu v ústrety zvláštnym zaobchádzaním. Obe odmietajú privatizáciu ziskov a socializáciu strát. Môže byť tento najmenší spoločný menovateľ základom pre spoločný pravo-ľavý postup proti zrastaniu veľkého biznisu a veľkej vlády?
Britský týždenník Economist si všimol tieto styčné plochy a pred pár týždňami zverejnil článok, v ktorom vyzýva na „radikálnu centristickú politiku“. Tá si má požičiavať nápady od pravice i ľavice, aby zabezpečila väčšiu spoločenskú rovnosť bez ohrozenia hospodárskeho rastu. Economist navrhuje tri okruhy politík, ktoré by mali určovať dianie v nasledujúcich rokoch. V daňovej oblasti odporúča časopis štátom sústrediť sa na zmenšovanie daňových únikov a na rušenie rôznych výnimiek a odpočítateľných položiek pre bohatých. Sociálna politika by sa zase mala preorientovať naozaj na chudobných, namiesto vyplácania peňazí lukratívnym, početným a relatívne zámožným voličským skupinám. Economist by rád videl vyššie verejné výdavky na rekvalifikáciu nezamestnaných a predškolskú výchovu. Ten posledný bod je zaujímavý aj pre Slovensko v súvislosti s rómskou otázkou. Pretože podchytenie rómskych detí už v materských školách môže výrazne zvýšiť ich šance na úspech v riadnom vzdelávacom systéme.
.spoločne do útoku!
No najdôležitejším bodom „radikálneho centrizmu“, ktorý navrhuje Economist, je útok na rôzne záujmové skupiny, ktoré zrastajú s politikou – od veľkých bánk na Wall Street až po štátne podniky v Číne. To zahrňuje väčšiu transparentnosť (napríklad vo verejnom obstarávaní), ako aj odstraňovanie prekážok pre voľný vstup konkurencie do ekonomických odvetví. Európskej únii týždenník za týmto účelom odporúča dobudovanie jednotného trhu a väčšiu flexibilitu pracovného práva. Cieľom nemá byť nevyhnutne menšia alebo väčšia, ale lepšie fungujúca vláda...
Ak by sa pre podobné myšlienky dala nadchnúť ľavica u nás aj inde v Európe, nepochybne by išlo o krok vpred. Neviedlo by to síce k zvrhnutiu kapitalizmu, ale možno by mal väčší okruh ľudí pocit, že systém pracuje pre nich, a nie proti nim. V konečnom dôsledku nie je vylúčené, že už čoskoro nebude ani tak dôležité, či sa človek cíti viac ľavičiarom, alebo pravičiarom. Ale či je pripravený tolerovať prechmaty politicko-ekonomického prepletenca, alebo nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.