Efektívnosť nesmie byť samoúčelná, ekonomika musí slúžiť ľuďom. Napríklad technologický pokrok a vyššia produktivita práce by nemali znamenať vyššiu nezamestnanosť, ale viac voľného času. Model založený na sociálnom zmieri v rámci kapitalizmu vo vyspelejšej časti sveta ako-tak fungoval v povojnovom období. V posledných desaťročiach sa však mnohé zmenilo. Reálne mzdy začali rásť pomalšie, než produktivita práce. Príjmy a majetok bohatších v pomere k zvyšku spoločnosti začali rásť nepomerne rýchlejšie. Strednej triede a chudobným pripadal čoraz menší kus koláča. Cieľom sociálnodemokratickej politiky je, aby z pokroku mali osoh všetci, nie iba zopár vyvolených.
Keď v čase finančnej eufórie sociálna demokracia dookola omieľala pojmy ako pracovné miesta, priemysel, alebo poľnohospodárstvo, vyzerala veľmi nemoderne. Keď zopár ekonómov upozorňovalo, že rastúce ceny nehnuteľností či finančných aktív sú neudržateľnou bublinou, ktorej prasknutie je otázkou času, málokto počúval. Po krachu v roku 2008 je situácia pomerne jasná: doterajší model bol omyl; investovať treba do reálnej ekonomiky; finančný sektor je síce dôležitý, ale sám osebe hodnoty nevytvára, iba prerozdeľuje.
Stále rovnako, respektíve teraz ešte možno silnejšie, vidíme potrebu tvorby pracovných miest v reálnej ekonomike a potrebu udržateľného ekonomického rastu. Napätie na finančných trhoch a európska politika nás núti konsolidovať verejné financie, ale uvedomujeme si aj odvrátenú stránku šetrenia. Ak škrtá zároveň verejný aj súkromný sektor, doma i v zahraničí, tak klesá výkon ekonomiky. Na to, koniec koncov, upozornil už aj Medzinárodný menový fond vo svojej nedávnej prognóze, prezentovanej v Tokiu.
Kríza tak potvrdila aktuálnosť sociálnodemokratickej politiky, v mojom prípade sa však zo zlyhania doterajšieho modelu tešiť nemôžem, keďže z titulu nutnosti konsolidácie máme dosť obmedzený manévrovací priestor na intervencie štátu. Od niečoho sa však treba odpichnúť a v tomto zmysle som rád, že „zastarané“ kréda sociálnej demokracie aj po kríze stále platia.
Autor je minister financií SR.
Keď v čase finančnej eufórie sociálna demokracia dookola omieľala pojmy ako pracovné miesta, priemysel, alebo poľnohospodárstvo, vyzerala veľmi nemoderne. Keď zopár ekonómov upozorňovalo, že rastúce ceny nehnuteľností či finančných aktív sú neudržateľnou bublinou, ktorej prasknutie je otázkou času, málokto počúval. Po krachu v roku 2008 je situácia pomerne jasná: doterajší model bol omyl; investovať treba do reálnej ekonomiky; finančný sektor je síce dôležitý, ale sám osebe hodnoty nevytvára, iba prerozdeľuje.
Stále rovnako, respektíve teraz ešte možno silnejšie, vidíme potrebu tvorby pracovných miest v reálnej ekonomike a potrebu udržateľného ekonomického rastu. Napätie na finančných trhoch a európska politika nás núti konsolidovať verejné financie, ale uvedomujeme si aj odvrátenú stránku šetrenia. Ak škrtá zároveň verejný aj súkromný sektor, doma i v zahraničí, tak klesá výkon ekonomiky. Na to, koniec koncov, upozornil už aj Medzinárodný menový fond vo svojej nedávnej prognóze, prezentovanej v Tokiu.
Kríza tak potvrdila aktuálnosť sociálnodemokratickej politiky, v mojom prípade sa však zo zlyhania doterajšieho modelu tešiť nemôžem, keďže z titulu nutnosti konsolidácie máme dosť obmedzený manévrovací priestor na intervencie štátu. Od niečoho sa však treba odpichnúť a v tomto zmysle som rád, že „zastarané“ kréda sociálnej demokracie aj po kríze stále platia.
Autor je minister financií SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.