Základný oblúk objavu obiehania planét okolo Slnka – oblúk klenúci sa od Aristotela cez Kopernika a Giordana Bruna až ku Galileovi – poznáme skoro všetci. Podobný oblúk objavu krvného obehu, od Galena cez Serveta až ku Harveymu, pozná oveľa menej z nás. Prečo je to tak?
Jedným z dôvodov – aj keď asi nie tým najdôležitejším – je prítomnosť respektíve absencia chytľavých slov a slovných spojení v dvoch takmer paralelných príbehoch. V príbehu nebeských telies je hneď na začiatku úhlavný nepriateľ jasne pomenovaný, a to veľmi ľubozvučne – volá sa geocentrizmus. Príbeh krvi nemá takto jasne pomenovaného nepriateľa – veď kto z nás kedy počul o nejakom kardiocentrizme? A nielen na začiatku, aj na konci sa tieto príbehy líšia svojou podmanivosťou. Príbeh Zeme je vypointovaný jedným z najcitovanejších výrokov všetkých čias, Galileovým „a predsa sa točí“. Keby William Harvey niekde pri vhodnej príležitosti utrúsil „a predsa cirkuluje“, bol by dnes možno oveľa slávnejší.
.geocentrizmus a kardiocentrizmus
Geocentrizmus je ten najprirodzenejší názor na vesmír, k akému môže človek dospieť na základe bežnej skúsenosti. Každý deň vidíme, ako Slnko obieha okolo Zeme, každú noc vidíme, ako to isté robia Mesiac, planéty a hviezdy. Máločo je očividnejšie (aj keď nepravdivé) ako to, že Zem je stredom vesmíru.
Kardiocentrizmus – tak budeme nazývať názor, že srdce je suverénne najdôležitejším orgánom nášho tela – je tiež veľmi prirodzený. Práve tento vnútorný orgán totiž výrazne reaguje na celú škálu vonkajších podnetov. Srdce nám búši od námahy aj od radosti, srdce nám zviera od úzkosti aj od smútku, a niekedy, keď sa veľmi zľakneme, nás pri srdci pichne. Srdce navyše zjavne veľmi úzko súvisí so samotným životom – kým srdce bije, žijeme, keď biť prestane, umierame. Nečudo, že mnohé staré civilizácie považovali srdce za sídlo emócií aj myšlienok – jednoducho za sídlo všetkého dôležitého.
O tom, akú vážnu úlohu prisudzujeme srdcu dodnes, svedčí máločo jasnejšie ako jazyk. V srdci nosíme lásku aj nenávisť, túžbu aj odvahu, radosť aj bolesť. Keď toho máme na srdci veľa, otvárame si srdcia pred tými, ktorí sú nášmu srdcu blízki. Alebo pred nimi, naopak, svoje srdcia kypiace vášňou či zlobou zatvárame. Mávame srdcia mäkké aj tvrdé, zo zlata aj z kameňa, srdcia zlomené nešťastnou láskou, puknuté žiaľom. Nedeje sa v tom srdci naozaj všetko podstatné?
.aristoteles a Galenos
Nuž, podľa Galena, jednoho z najvýznamnejších antických učencov, nebolo srdce až také výnimočné. Na rozdiel od Aristotela, ktorý spravil z geocentrizmu základ svojho učenia o vesmíre, sa Galenos razantne postavil proti názoru, ktorý sme tu pracovne nazvali kardiocentrizmom. Tento názor – reprezentovaný v jeho časoch najmä stoikmi, ktorí považovali srdce za sídlo duše – podrobil ostrej kritike. Na základe jednak svojich skúseností s ošetrovaním zranených gladiátorov a jednak experimentov na živých zvieratách, zosadil srdce z onoho pomyselného trónu. A na tento trón potom dosadil triumvirát pozostávajúci z pečene, srdca a mozgu.
Uvedené tri orgány, pospájané cievami, prebrali úlohy, ktoré boli pôvodne prisúdené iba srdcu. Mimoriadne dôležitá bola pečeň, v ktorej podľa Galena vznikala zo stráveného jedla krv. Tá mala potom prechádzať cievami cez srdce a mozog, kde bola vraj obohatená o špeciálne substancie, takzvanú vitálnu pneumu respektíve animálnu pneumu. Obohatená krv mala byť potom distribuovaná k rôznym častiam tela, pričom jej úlohou bolo tieto časti vyživovať. Pri tomto vyživovaní – a to bolo v Galenovom obraze ľudského tela úplne kľúčové – mala byť krv v orgánoch spotrebovávaná, takže sa musela neustále tvoriť nová. Galenos bol presvedčený, že krv je v tele stále znova a znova tvorená, rozhodne si nemyslel, že cirkuluje v uzavretom systéme.
V konečnom dôsledku sa teda Galenos od Aristotela v úlohe, ktorú hrajú v našich príbehoch, zas až tak veľmi nelíši. Obidvaja títo starovekí Gréci boli mimoriadne plodnými autormi, obidvaja sa často mýlili a obidvaja sa stali zvláštnym riadením osudu vrcholnými stredovekými cirkevnými autoritami. V rámci náboženstva, s ktorým nemali vôbec nič spoločné.
V dejinách vedy zohrali nesmierne dôležitú úlohu, aj keď väčšinou nie príliš pozitívnu. Kvôli obrovskému vplyvu bolo totiž ich omyly ťažké naprávať. V mnohých prípadoch bolo možno dokonca ľahšie pravdu objaviť, ako ju presadiť proti týmto dvom dávno mŕtvym mužom.
Svoje by o tom vedel zrejme dosť obšírne povedať nielen Giordano Bruno, upálený v roku 1600 v pápežskom Ríme, ale aj Michael Servetus, upálený v roku 1553 v Kalvínovej Ženeve. Obaja boli odsúdení primárne za svoje teologické názory, ale ich knihy obsahovali aj významné časti venované v Brunovom prípade obehu Zeme a planét v slnečnej sústave a v Servetovom prípade obehu krvi v ľudskom tele.
Servetus bol prvý Európan, ktorý popísal krvný obeh cez pľúca (ešte pred ním ho objavil a popísal arabský lekár Ibn al-Nafis, ale v Európe nebolo jeho dielo známe). Keďže však Servetove knihy boli spálené spolu s ním (zachovalo sa len niekoľko z nich, pričom prvá z nich sa objavila na verejnosti až po 150 rokoch), bolo treba urobiť tento objav ešte raz.
.galileo a Harvey
Definitívnym objaviteľom krvného obehu sa preto stal až anglický vedec William Harvey, dvorný lekár kráľovnej Alžbety I, ktorý podrobil Galenove závery podrobnému a kritickému skúmaniu.
Pomocou niekoľkých elementárnych výpočtov totiž usúdil, že krv nemôže byť telom spotrebovávaná spôsobom, akým tvrdil Galenos. Odvážením množstva krvi odobratého z ľudského srdca (je to zhruba 50 g) a jej vynásobením počtom úderov srdca (za hodinu) zistil, že takéto množstvo krvi nemôže byť vytvorené z množstva stravy, ktoré človek skonzumuje. A teda že krv musí obiehať v tele v nejakom uzavretom cykle.
Na základe relatívne jednoduchých fyziologických pokusov s podväzovaním tepien a žíl, a tiež na základe podrobného preskúmania chlopní srdcového svalu, objavil aj spôsob, ktorým krv cirkuluje v tele. Predovšetkým objavil už spomínaný mimoriadne dôležitý obeh krvi cez pľúca. Nebol ale schopný podporiť svoje závery úplne nepriestrelnými argumentami. Na ceste k týmto záverom totiž musel predpokladať prítomnosť krvných kapilár prepájajúcich tepny a žily, ale tieto kapiláry nemohol bez mikroskopu vidieť. Nuž a mikroskop nemal, pretože do objavenia tohto prístroja predsa len ešte nejaký ten rôčik zostával. Existenciu kapilár potvrdil až štyri roky po Harveyho smrti taliansky lekár Marcello Malpighi.
Svoje zistenia prezentoval Harvey na svojich prednáškach pre študentov na Royal College v Londýne už v roku 1615, ale s ich kmižmým publikovaním sa príliš neponáhľal. Londýn síce nikdy nebol Rím ani Ženeva, ale človek nikdy nevie. V roku 1628 sa však predsa len k publikovaniu svojich téz odhodlal. A tak vznikla Anatomická rozprava o pohybe srdca a krvi, jedna z najdôležitejších kníh v dejinách medicíny.
Teda, tak sa na tú knihu pozeráme dnes. Dlho však nebola považovaná až za takú prelomovú a dokonca ešte dvesto rokov po jej publikovaní bola v niektorých lekárskych kruhoch vážne spochybňovaná. Aj po smrti to mal ten Harvey ťažšie ako Galileo.
Takže sme si povedali, že aspoň na úvod série o srdcovo-cievnych chorobách postavíme Williama Harveyho na miesto, ktoré si podľa nás zaslúži. Lebo veď predsa Zem sa točí a krv cirkuluje.
Jedným z dôvodov – aj keď asi nie tým najdôležitejším – je prítomnosť respektíve absencia chytľavých slov a slovných spojení v dvoch takmer paralelných príbehoch. V príbehu nebeských telies je hneď na začiatku úhlavný nepriateľ jasne pomenovaný, a to veľmi ľubozvučne – volá sa geocentrizmus. Príbeh krvi nemá takto jasne pomenovaného nepriateľa – veď kto z nás kedy počul o nejakom kardiocentrizme? A nielen na začiatku, aj na konci sa tieto príbehy líšia svojou podmanivosťou. Príbeh Zeme je vypointovaný jedným z najcitovanejších výrokov všetkých čias, Galileovým „a predsa sa točí“. Keby William Harvey niekde pri vhodnej príležitosti utrúsil „a predsa cirkuluje“, bol by dnes možno oveľa slávnejší.
.geocentrizmus a kardiocentrizmus
Geocentrizmus je ten najprirodzenejší názor na vesmír, k akému môže človek dospieť na základe bežnej skúsenosti. Každý deň vidíme, ako Slnko obieha okolo Zeme, každú noc vidíme, ako to isté robia Mesiac, planéty a hviezdy. Máločo je očividnejšie (aj keď nepravdivé) ako to, že Zem je stredom vesmíru.
Kardiocentrizmus – tak budeme nazývať názor, že srdce je suverénne najdôležitejším orgánom nášho tela – je tiež veľmi prirodzený. Práve tento vnútorný orgán totiž výrazne reaguje na celú škálu vonkajších podnetov. Srdce nám búši od námahy aj od radosti, srdce nám zviera od úzkosti aj od smútku, a niekedy, keď sa veľmi zľakneme, nás pri srdci pichne. Srdce navyše zjavne veľmi úzko súvisí so samotným životom – kým srdce bije, žijeme, keď biť prestane, umierame. Nečudo, že mnohé staré civilizácie považovali srdce za sídlo emócií aj myšlienok – jednoducho za sídlo všetkého dôležitého.
O tom, akú vážnu úlohu prisudzujeme srdcu dodnes, svedčí máločo jasnejšie ako jazyk. V srdci nosíme lásku aj nenávisť, túžbu aj odvahu, radosť aj bolesť. Keď toho máme na srdci veľa, otvárame si srdcia pred tými, ktorí sú nášmu srdcu blízki. Alebo pred nimi, naopak, svoje srdcia kypiace vášňou či zlobou zatvárame. Mávame srdcia mäkké aj tvrdé, zo zlata aj z kameňa, srdcia zlomené nešťastnou láskou, puknuté žiaľom. Nedeje sa v tom srdci naozaj všetko podstatné?
.aristoteles a Galenos
Nuž, podľa Galena, jednoho z najvýznamnejších antických učencov, nebolo srdce až také výnimočné. Na rozdiel od Aristotela, ktorý spravil z geocentrizmu základ svojho učenia o vesmíre, sa Galenos razantne postavil proti názoru, ktorý sme tu pracovne nazvali kardiocentrizmom. Tento názor – reprezentovaný v jeho časoch najmä stoikmi, ktorí považovali srdce za sídlo duše – podrobil ostrej kritike. Na základe jednak svojich skúseností s ošetrovaním zranených gladiátorov a jednak experimentov na živých zvieratách, zosadil srdce z onoho pomyselného trónu. A na tento trón potom dosadil triumvirát pozostávajúci z pečene, srdca a mozgu.
Uvedené tri orgány, pospájané cievami, prebrali úlohy, ktoré boli pôvodne prisúdené iba srdcu. Mimoriadne dôležitá bola pečeň, v ktorej podľa Galena vznikala zo stráveného jedla krv. Tá mala potom prechádzať cievami cez srdce a mozog, kde bola vraj obohatená o špeciálne substancie, takzvanú vitálnu pneumu respektíve animálnu pneumu. Obohatená krv mala byť potom distribuovaná k rôznym častiam tela, pričom jej úlohou bolo tieto časti vyživovať. Pri tomto vyživovaní – a to bolo v Galenovom obraze ľudského tela úplne kľúčové – mala byť krv v orgánoch spotrebovávaná, takže sa musela neustále tvoriť nová. Galenos bol presvedčený, že krv je v tele stále znova a znova tvorená, rozhodne si nemyslel, že cirkuluje v uzavretom systéme.
V konečnom dôsledku sa teda Galenos od Aristotela v úlohe, ktorú hrajú v našich príbehoch, zas až tak veľmi nelíši. Obidvaja títo starovekí Gréci boli mimoriadne plodnými autormi, obidvaja sa často mýlili a obidvaja sa stali zvláštnym riadením osudu vrcholnými stredovekými cirkevnými autoritami. V rámci náboženstva, s ktorým nemali vôbec nič spoločné.
V dejinách vedy zohrali nesmierne dôležitú úlohu, aj keď väčšinou nie príliš pozitívnu. Kvôli obrovskému vplyvu bolo totiž ich omyly ťažké naprávať. V mnohých prípadoch bolo možno dokonca ľahšie pravdu objaviť, ako ju presadiť proti týmto dvom dávno mŕtvym mužom.
Svoje by o tom vedel zrejme dosť obšírne povedať nielen Giordano Bruno, upálený v roku 1600 v pápežskom Ríme, ale aj Michael Servetus, upálený v roku 1553 v Kalvínovej Ženeve. Obaja boli odsúdení primárne za svoje teologické názory, ale ich knihy obsahovali aj významné časti venované v Brunovom prípade obehu Zeme a planét v slnečnej sústave a v Servetovom prípade obehu krvi v ľudskom tele.
Servetus bol prvý Európan, ktorý popísal krvný obeh cez pľúca (ešte pred ním ho objavil a popísal arabský lekár Ibn al-Nafis, ale v Európe nebolo jeho dielo známe). Keďže však Servetove knihy boli spálené spolu s ním (zachovalo sa len niekoľko z nich, pričom prvá z nich sa objavila na verejnosti až po 150 rokoch), bolo treba urobiť tento objav ešte raz.
.galileo a Harvey
Definitívnym objaviteľom krvného obehu sa preto stal až anglický vedec William Harvey, dvorný lekár kráľovnej Alžbety I, ktorý podrobil Galenove závery podrobnému a kritickému skúmaniu.
Pomocou niekoľkých elementárnych výpočtov totiž usúdil, že krv nemôže byť telom spotrebovávaná spôsobom, akým tvrdil Galenos. Odvážením množstva krvi odobratého z ľudského srdca (je to zhruba 50 g) a jej vynásobením počtom úderov srdca (za hodinu) zistil, že takéto množstvo krvi nemôže byť vytvorené z množstva stravy, ktoré človek skonzumuje. A teda že krv musí obiehať v tele v nejakom uzavretom cykle.
Na základe relatívne jednoduchých fyziologických pokusov s podväzovaním tepien a žíl, a tiež na základe podrobného preskúmania chlopní srdcového svalu, objavil aj spôsob, ktorým krv cirkuluje v tele. Predovšetkým objavil už spomínaný mimoriadne dôležitý obeh krvi cez pľúca. Nebol ale schopný podporiť svoje závery úplne nepriestrelnými argumentami. Na ceste k týmto záverom totiž musel predpokladať prítomnosť krvných kapilár prepájajúcich tepny a žily, ale tieto kapiláry nemohol bez mikroskopu vidieť. Nuž a mikroskop nemal, pretože do objavenia tohto prístroja predsa len ešte nejaký ten rôčik zostával. Existenciu kapilár potvrdil až štyri roky po Harveyho smrti taliansky lekár Marcello Malpighi.
Svoje zistenia prezentoval Harvey na svojich prednáškach pre študentov na Royal College v Londýne už v roku 1615, ale s ich kmižmým publikovaním sa príliš neponáhľal. Londýn síce nikdy nebol Rím ani Ženeva, ale človek nikdy nevie. V roku 1628 sa však predsa len k publikovaniu svojich téz odhodlal. A tak vznikla Anatomická rozprava o pohybe srdca a krvi, jedna z najdôležitejších kníh v dejinách medicíny.
Teda, tak sa na tú knihu pozeráme dnes. Dlho však nebola považovaná až za takú prelomovú a dokonca ešte dvesto rokov po jej publikovaní bola v niektorých lekárskych kruhoch vážne spochybňovaná. Aj po smrti to mal ten Harvey ťažšie ako Galileo.
Takže sme si povedali, že aspoň na úvod série o srdcovo-cievnych chorobách postavíme Williama Harveyho na miesto, ktoré si podľa nás zaslúži. Lebo veď predsa Zem sa točí a krv cirkuluje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.