Toto je veľmi netradičný príbeh. Peter Paška vybudoval v Bratislave firmu, ktorá sa v IT biznise dostala do svetovej špičky. A potom objavil krásu obrazov, vytvoril prierezovú zbierku slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia a sprístupnil ju verejnosti v nedávno otvorenej galérii na Nedbalovej ulici.
.nedbalka a zberateľ
Galériu, ktorá je zaujímavá mnohými vecami a v neposlednom rade aj názvom. V časoch, keď má každý pocit, že jeho nehnuteľnosti dodá svetovosť slovo lake, river alebo tower, nazval Peter Paška svoju galériu jednoducho Nedbalka. Nepompéznosť, ktorá azda odráža osobnosť zakladateľa a ktorá je presiaknutá celým riešením výnimočného miesta. Nedbalka vznikla rekonštrukciou pôvodne kancelárskeho priestoru, za ktorého návrh získali architekti Viktória Cvengrošová a Virgil Droppa v roku 1995 cenu Dušana Jurkoviča. Striedmosť a čistota priestorov galérie, ako aj pozornosť k detailom zdôrazňujú a podporujú hlavnú myšlienku architektonického riešenia. Netušíme, ako sa na Nedbalovej ulici číslo 17 v tom trojrozmernom open space pracovalo úradníkom banky, pre galériu je však toto miesto ako stvorené.
Peter Paška sám o sebe hovorí ako o človeku s technickým zázemím, k zbieraniu obrazov ho dostala až vášeň pre fotografiu. Maliari majú podľa neho oproti fotografom tú výhodu, že môžu dostať do jedného obrazu komplex emócií či situácií, ktoré sa nemusia odohrávať v tom istom okamihu a na to istom mieste. K obrazom ho priviedol jeho sused Artur Bartoška, ktorý je zberateľom už 12 rokov a stojí aj za vybudovaním tejto zbierky.
Ako sa zo zbierky, ktorá prirodzene odráža v prvom rade vkus a záľubu zberateľa, stane expozícia, ktorá má ambíciu mapovať históriu slovenského moderného umenia? Rozhodujúcim prelomom bol moment, keď Paška a Bartoška našli priestor pre galériu na Nedbalovej ulici. Pôvodne totiž hľadali niečo menšie, násobne väčší priestor na Nedbalovej si vyžiadal podstatne širší záber. Prijatie zámeru, podľa ktorého by expozícia mala mapovať históriu slovenského umenia, vyústilo do dokupovania a rozšírenia zbierky, prebiehajúceho paralelne s prestavbou priestorov galérie.
.sto rokov slovenského umenia
V Nedbalke nájdeme výber tvorby na Slovensku pôsobiacich maliarov od začiatku 20. storočia až po súčasnosť, aj keď systematickosť záberu sa končí – zatiaľ – Galandovcami. V prízemí galérie je priestor určený pre aktuálne výstavy, momentálne je v nich výstava diel Stanislava Filka. Peter Paška predpokladá, že tie najlepšie obrazy budú z tejto časti „prebublávať" do vyšších poschodí a postupne tak dopĺňať a posilňovať stálu expozíciu.
Plánom do budúcnosti dominuje myšlienka rozvíjať expozíciu tak, aby poskytovala domácim i zahraničným návštevníkom prierezový pohľad na slovenské výtvarné umenie posledného storočia. Paška neočakáva, že mu galéria, konštituovaná ako nezisková organizácia, prinesie zisk, ale dúfa, že v horizonte dvoch rokov si na Slovensku nájde miesto a stane sa sebestačnou. To, ako bude vyzerať budúcnosť galérie, bude do veľkej miery závisieť aj od Kataríny Müllerovej, ktorá sa nedávno stala riaditeľkou galérie. Podľa jej názoru sa poschodia so stálou expozíciou začínajú výrazne podobať na veľký prehľad histórie slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia. Dúfa, že to dokážu posunúť ďalej a že to bude skvelé miesto, ktoré bude fungovať ako referenčný bod o tom, ako sa vyvíjali dejiny umenia na Slovensku.
V role riaditeľky sa bude kumulovať úloha kunsthistoričky a manažérky. Jedným z hlavných cieľov, o ktoré sa Katarína Müllerová ako riaditeľka galérie bude v budúcnosti snažiť, je, aby sa galéria nestala mŕtvou kamennou inštitúciou. Dôležitý bude z tohto pohľadu aj program dočasných výstav, ktoré by sa mali striedať približne v dvojmesačnom tempe. Konkrétne mená sme sa zatiaľ nedozvedeli, ale popri kvalitných autoroch druhej polovice minulého storočia nebude galéria obchádzať ani mladých domácich autorov.
.zhora dole
Pri návšteve galérie je dobré začať podľa chronologického usporiadania, a teda zhora dolu. Najvyššie poschodie je venované dielam z prelomu 19. a 20. storočia. Dominujú im Dominik Skutecký a Ladislav Mednyánszky, ktorého veľkolepé krajinky pre nás budú dostatočnou zámienkou na to, aby sme sa k stálej zbierke vracali. Určite neprehliadneme Vydedenú od Zoltána Polugyaya.
Tretie poschodie je venované slovenskej moderne. Privíta nás opäť Zoltán Polugyay, tentoraz však obrazom Traktorista, ktorý akoby ufujazdil z výstavy „Nové Slovensko” Aurela Hrabušického. Veľká škoda, že tam nebol. Pevný bod, okolo ktorého sa točí náš sen o slovenskej moderne, predstavuje dvojica Fulla – Galanda, a tak nečudo, že ich dielo dominuje centrálnemu priestoru tohto poschodia. Ľavé krídlo obsadil Benka, skvelý maliar, ktorého už nevieme mať radi. Ako protiklad k jeho zidealizovaným obrazom Slovenska, visia na pravej strane diela Vincenta Hložníka so smutno-strašným klaunom na čele. A niekde medzi nimi večne snívajúci Weiner-Kráľ a jeho pastier s ovečkou, pasúcou sa na jeho pleci.
Druhé poschodie je venované Galandovcom. Silné poschodie, v ktorom vám asi ako prvé udrú do oka neprehliadnuteľné Laluhove veľké formáty žiariace v plnej sile červeno-zeleno-žlto-modrých kompozícií. Vladimír Kompánek vás možno prekvapí niekoľkými silno erotickými obrazmi. Andrej Barčík je okrem veľkoformátových zátiší zastúpený aj svojimi „kartovými” obrazmi a nám pri pohľade na Horoskop pre Marínu z roku 1967 napadne, ako ďaleko sa tu Barčík dostal.
Prvé poschodie nesie označenie Súčasné umenie a je zatiaľ najmenej usporiadanou časťou stálej expozície. Bez ohľadu na to tu nájdeme niekoľko skutočných perál. Akt od Rudolfa Filu pochádza zo šesťdeiatych rokov, má však v sebe zakódované veľa z toho, čo bude nasledovať. Z prvej polovice šesťdesiatych rokov pochádza aj Čierne ticho od Weinera-Kráľa, veľmi neslovenský obraz, ktorý akoby bol z úplne iného sveta, inej planéty.
K otvoreniu galérie bola vydaná aj kniha Galéria Nedbalka, v ktorej je zdokumentovaná a opísaná zbierka galérie. Layout veľkoryso produkovanej knihy je dielom Jula Nagya a jeho Calder Design Community, ktorá zastrešila riešenie všetkých grafických prvkov galérie, od loga a orientačných nápisov až po internetovú stránku.
Priznám sa, že mi vôbec nie je jasné, ako napísať záver tohto článku tak, aby to nebolo príliš oslavné alebo patetické. Už vytvorenie takejto rozsiahlej a systematickej zbierky súkromným zberateľom je pozoruhodné. Jej sprístupnenie verejnosti takýmto veľkorysým a pritom čistým spôsobom ide však ďaleko nad rámec pozoruhodného. V každom prípade, ak ste alebo budete v Bratislave, určite Nedbalku navštívte. A nezabudnime sa do nej vracať. Veríme tomu, že bude prečo.
Autor je spolupracovník .týždňa.
.nedbalka a zberateľ
Galériu, ktorá je zaujímavá mnohými vecami a v neposlednom rade aj názvom. V časoch, keď má každý pocit, že jeho nehnuteľnosti dodá svetovosť slovo lake, river alebo tower, nazval Peter Paška svoju galériu jednoducho Nedbalka. Nepompéznosť, ktorá azda odráža osobnosť zakladateľa a ktorá je presiaknutá celým riešením výnimočného miesta. Nedbalka vznikla rekonštrukciou pôvodne kancelárskeho priestoru, za ktorého návrh získali architekti Viktória Cvengrošová a Virgil Droppa v roku 1995 cenu Dušana Jurkoviča. Striedmosť a čistota priestorov galérie, ako aj pozornosť k detailom zdôrazňujú a podporujú hlavnú myšlienku architektonického riešenia. Netušíme, ako sa na Nedbalovej ulici číslo 17 v tom trojrozmernom open space pracovalo úradníkom banky, pre galériu je však toto miesto ako stvorené.
Peter Paška sám o sebe hovorí ako o človeku s technickým zázemím, k zbieraniu obrazov ho dostala až vášeň pre fotografiu. Maliari majú podľa neho oproti fotografom tú výhodu, že môžu dostať do jedného obrazu komplex emócií či situácií, ktoré sa nemusia odohrávať v tom istom okamihu a na to istom mieste. K obrazom ho priviedol jeho sused Artur Bartoška, ktorý je zberateľom už 12 rokov a stojí aj za vybudovaním tejto zbierky.
Ako sa zo zbierky, ktorá prirodzene odráža v prvom rade vkus a záľubu zberateľa, stane expozícia, ktorá má ambíciu mapovať históriu slovenského moderného umenia? Rozhodujúcim prelomom bol moment, keď Paška a Bartoška našli priestor pre galériu na Nedbalovej ulici. Pôvodne totiž hľadali niečo menšie, násobne väčší priestor na Nedbalovej si vyžiadal podstatne širší záber. Prijatie zámeru, podľa ktorého by expozícia mala mapovať históriu slovenského umenia, vyústilo do dokupovania a rozšírenia zbierky, prebiehajúceho paralelne s prestavbou priestorov galérie.
.sto rokov slovenského umenia
V Nedbalke nájdeme výber tvorby na Slovensku pôsobiacich maliarov od začiatku 20. storočia až po súčasnosť, aj keď systematickosť záberu sa končí – zatiaľ – Galandovcami. V prízemí galérie je priestor určený pre aktuálne výstavy, momentálne je v nich výstava diel Stanislava Filka. Peter Paška predpokladá, že tie najlepšie obrazy budú z tejto časti „prebublávať" do vyšších poschodí a postupne tak dopĺňať a posilňovať stálu expozíciu.
Plánom do budúcnosti dominuje myšlienka rozvíjať expozíciu tak, aby poskytovala domácim i zahraničným návštevníkom prierezový pohľad na slovenské výtvarné umenie posledného storočia. Paška neočakáva, že mu galéria, konštituovaná ako nezisková organizácia, prinesie zisk, ale dúfa, že v horizonte dvoch rokov si na Slovensku nájde miesto a stane sa sebestačnou. To, ako bude vyzerať budúcnosť galérie, bude do veľkej miery závisieť aj od Kataríny Müllerovej, ktorá sa nedávno stala riaditeľkou galérie. Podľa jej názoru sa poschodia so stálou expozíciou začínajú výrazne podobať na veľký prehľad histórie slovenského výtvarného umenia dvadsiateho storočia. Dúfa, že to dokážu posunúť ďalej a že to bude skvelé miesto, ktoré bude fungovať ako referenčný bod o tom, ako sa vyvíjali dejiny umenia na Slovensku.
V role riaditeľky sa bude kumulovať úloha kunsthistoričky a manažérky. Jedným z hlavných cieľov, o ktoré sa Katarína Müllerová ako riaditeľka galérie bude v budúcnosti snažiť, je, aby sa galéria nestala mŕtvou kamennou inštitúciou. Dôležitý bude z tohto pohľadu aj program dočasných výstav, ktoré by sa mali striedať približne v dvojmesačnom tempe. Konkrétne mená sme sa zatiaľ nedozvedeli, ale popri kvalitných autoroch druhej polovice minulého storočia nebude galéria obchádzať ani mladých domácich autorov.
.zhora dole
Pri návšteve galérie je dobré začať podľa chronologického usporiadania, a teda zhora dolu. Najvyššie poschodie je venované dielam z prelomu 19. a 20. storočia. Dominujú im Dominik Skutecký a Ladislav Mednyánszky, ktorého veľkolepé krajinky pre nás budú dostatočnou zámienkou na to, aby sme sa k stálej zbierke vracali. Určite neprehliadneme Vydedenú od Zoltána Polugyaya.
Tretie poschodie je venované slovenskej moderne. Privíta nás opäť Zoltán Polugyay, tentoraz však obrazom Traktorista, ktorý akoby ufujazdil z výstavy „Nové Slovensko” Aurela Hrabušického. Veľká škoda, že tam nebol. Pevný bod, okolo ktorého sa točí náš sen o slovenskej moderne, predstavuje dvojica Fulla – Galanda, a tak nečudo, že ich dielo dominuje centrálnemu priestoru tohto poschodia. Ľavé krídlo obsadil Benka, skvelý maliar, ktorého už nevieme mať radi. Ako protiklad k jeho zidealizovaným obrazom Slovenska, visia na pravej strane diela Vincenta Hložníka so smutno-strašným klaunom na čele. A niekde medzi nimi večne snívajúci Weiner-Kráľ a jeho pastier s ovečkou, pasúcou sa na jeho pleci.
Druhé poschodie je venované Galandovcom. Silné poschodie, v ktorom vám asi ako prvé udrú do oka neprehliadnuteľné Laluhove veľké formáty žiariace v plnej sile červeno-zeleno-žlto-modrých kompozícií. Vladimír Kompánek vás možno prekvapí niekoľkými silno erotickými obrazmi. Andrej Barčík je okrem veľkoformátových zátiší zastúpený aj svojimi „kartovými” obrazmi a nám pri pohľade na Horoskop pre Marínu z roku 1967 napadne, ako ďaleko sa tu Barčík dostal.
Prvé poschodie nesie označenie Súčasné umenie a je zatiaľ najmenej usporiadanou časťou stálej expozície. Bez ohľadu na to tu nájdeme niekoľko skutočných perál. Akt od Rudolfa Filu pochádza zo šesťdeiatych rokov, má však v sebe zakódované veľa z toho, čo bude nasledovať. Z prvej polovice šesťdesiatych rokov pochádza aj Čierne ticho od Weinera-Kráľa, veľmi neslovenský obraz, ktorý akoby bol z úplne iného sveta, inej planéty.
K otvoreniu galérie bola vydaná aj kniha Galéria Nedbalka, v ktorej je zdokumentovaná a opísaná zbierka galérie. Layout veľkoryso produkovanej knihy je dielom Jula Nagya a jeho Calder Design Community, ktorá zastrešila riešenie všetkých grafických prvkov galérie, od loga a orientačných nápisov až po internetovú stránku.
Priznám sa, že mi vôbec nie je jasné, ako napísať záver tohto článku tak, aby to nebolo príliš oslavné alebo patetické. Už vytvorenie takejto rozsiahlej a systematickej zbierky súkromným zberateľom je pozoruhodné. Jej sprístupnenie verejnosti takýmto veľkorysým a pritom čistým spôsobom ide však ďaleko nad rámec pozoruhodného. V každom prípade, ak ste alebo budete v Bratislave, určite Nedbalku navštívte. A nezabudnime sa do nej vracať. Veríme tomu, že bude prečo.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.