V hesenskej metropole sa počas piatich októbrových dní opäť konala každoročná najväčšia udalosť knižného sveta. Slávnostný ceremoniál odovzdávania úlohy čestného hosťa veľtrhu prebiehal v novozélandskom pavilóne, ktorý po celý čas trvania Buchmesse budil veľkú pozornosť návštevníkov. Štafeta k budúcoročnému hosťovi prvýkrát v histórii preplávala na kanoe. Maorijskí tanečníci naposledy zatancovali svoj bojový tanec haka. O rok už na týchto miestach bude znieť portugalčina.
.viac literárnych agentov, viac návštevníkov
Na Frankfurtský knižný veľtrh prišlo tento rok okolo 7 400 vystavovateľov asi zo 100 krajín celého sveta. „Napriek ekonomickej kríze v južnej Európe boli všetci dôležití zástupcovia medzinárodnej, aj európskej vydavateľskej brandže vo Frankfurte,” povedal riaditeľ veľtrhu Jürgen Boos. Podľa Boosa sa v tomto neslabnúcom záujme o Buchmesse ukazuje „odvaha a inovatívna sila Európy, ale aj celého vydavateľského sveta.” Možno to znie trochu zveličene. No medzinárodné centrum literárnych agentov, umiestnené v hale 6.0, potrebovalo tento rok opäť viac stolov: počet agentov, ktorí svoje pracovné termíny absolvujú v príslovečnom polhodinovom takte, sa zvýšil o sto.
Nielen vystavovateľov a agentov, aj návštevníkov bolo o čosi viac ako vlani. V prvé tri dni, keď je veľtrh otvorený iba pre odbornú verejnosť, sa síce rysoval mierny pokles, cez víkend sa však všetko na dobré obrátilo. V sobotu a nedeľu sa totiž brány veľtrhu už tradične otvárajú širokému publiku. Vďaka jeho záujmu napokon cez turnikety prešlo takmer 282-tisíc návštevníkov, čo je o tri percentá viac než minulý rok.
.veľký tresk v Gutenbergovej galaxii?
„Nachádzame sa v prvej pikosekunde po Veľkom tresku, ktorý zmení Gutenbergovu galaxiu,” povedal na úvodnej tlačovke riaditeľ Buchmesse. Veľtrh sa mal podľa neho niesť v znamení dvoch protichodných ideí: „Všetko bude inak” a „Všetko zostane rovnaké.” Boos a jeho kolegovia veľmi dobre vedia, čo celý knižný svet od Frankfurtu očakáva: že sa tu každý rok definujú jeho hranice, potvrdzujú alebo vyvracajú trendy a formulujú vízie. Pri hľadaní motta pre rok 2012 si ešte raz pomohli astrofyzikou: „Vydavateľský vesmír sa rozpína.” Prudko rastúci predaj čítačiek elektronických kníh a tabletov v roku 2012 a celoeurópske uvedenie nového Kindle Fire od Amazonu v októbri podnietili aj rast dopytu po multimediálnych a interaktívnych vydavateľských obsahoch. Medzi najdôležitejšie témy veľtrhu preto patrili nové formáty pre digitálny obsah, obchod s digitálnymi licenciami a orientácia na gigantické trhy budúcnosti: Brazíliu, Rusko, Čínu a Indiu. Novým technológiám, najmä publikačným štandardom EPUB3 a HTML5, ktoré umožňujú autorom a vydavateľom jednoducho a lacno obohatiť elektronické knihy o obrázky, videá a hudbu, bolo vo Frankfurte venovaných asi tridsať odborných seminárov.
.while you were sleeping
Bežný návštevník vníma odborný program veľtrhu skôr okrajovo. Áno, aj on sa tu na každom kroku ako so zaklínadlom stretol s anglickým slovom content. A určite neobišiel halu 4.0, venovanú novým technológiám. Celé týždne pred oficiálnym štartom predaja si tu mohol ohmatať novú televíznu konzolu Nintendo Wii U alebo Wonderbook od Sony. Medzi najväčšie magnety pre laické publikum však tento rok patrila výstava venovaná literatúre a kultúre Nového Zélandu. Novozélanďania sa so svojou expozíciou rozložili na prvom poschodí budovy Forum, ktoré už tradične patrí čestnému hosťovi. Tam, kde sa vlani predstavoval „báječný Island“. Po ostrove zo severného Atlantiku teda prišli ostrovy z južného Pacifiku. Pavilón, navrhnutý hviezdnym architektom Andrewom Pattersonom, bol skutočným estetickým vrcholom veľtrhu. Počas víkendových dní sa na jeho prehliadku čakalo v dlhom štvorstupe, ktorý takmer zablokoval vchod do reštaurácie so špecialitami novozélandskej kuchyne.
Kiwis, ako Novozélanďania volajú sami seba, sa rozhodli vo Frankfurte prezentovať pod mnohoznačným mottom While you were sleeping (Kým vy ste spali), s významovo mierne posunutou nemeckou verziou Bevor es bei Euch hell wird (Než u vás svitne). Pri vstupe do expozície si oči návštevníka museli najprv zvyknúť na tmu. Po chvíli sa pred nimi otvorilo čosi ako snová krajina: pod veľkým kotúčom mesiaca v splne sa na vodnej hladine trblietali svetlá hviezd. Človek si uvedomil, že voda je všade dookola. Uprostred priestoru, na ostrove dostupnom len vďaka niekoľkým mostíkom, sa týčili tri rozmerné plátna, na ktoré sa premietal statický obraz veľkých knižníc. V pôsobivom multimediálnom predstavení sa potom na plátnach raz v pomalom, raz rýchlom tempe striedali tváre a postavy, písmená, slová a vety, verše básní, citáty z románov a útržky príbehov, ktoré si od dávnych čias rozprávajú obyvatelia tejto ostrovnej krajiny. Celé toto divadlo, plné búrok, príbehov a tajomstiev, tvorili štyri elementy: priestor, voda, svetlo a hudba. Opakujúcim sa leitmotívom bol verš: „I am living at the edge of the universe, like everybody else.“
Jeho autorom je Bill Manhire, jeden z novozélandských literátov, ktorí sa vo Frankfurte predstavili osobne. Tento básnik, literárny vedec na Univerzite Wellington a čosi ako tamojší literárny náčelník, tvrdí, že novozélandskí autori to majú ťažké – uživiť sa výlučne písaním v krajine so 4,4 milióna obyvateľov je pre spisovateľa takmer nemožné. Bill Manhire v tom vidí aj dôvod, prečo sa na Novom Zélande darí kratším žánrom, ako sú novela alebo poviedka: dobrú poviedku možno napísať za jeden večer, na román treba mesiace a niekedy roky práce, a to môžete len ťažko robiť, ak spisovateľstvo nemáte na plný úväzok. Až vydanie knihy v Londýne alebo New Yorku je pre tamojšieho spisovateľa bránou k čitateľom v Európe alebo Ázii. Aj preto novozélandskí literáti vnímajú Frankfurtský knižný veľtrh ako veľkú šancu osloviť publikum v Európe priamo, bez obchádzky cez americký alebo britský trh.
Nový Zéland svoju šancu využil naplno. Predstavil sa ako krajina troch kultúr: pôvodného maorijského obyvateľstva, polynézskych národov a európskych prisťahovalcov. Z pestrej, ale vzdialenej literatúry ostrova je v bežnom roku do nemčiny preložených a vydaných asi 10 kníh. V roku 2012 ich tu aj vďaka grantovej podpore prekladov vychádza takmer 80. Na čítačky, prezentácie, besedy s čitateľmi a autogramiády pricestovalo do Frankfurtu sedemdesiat novozélandských spisovateľov.
.amazon kontra kníhkupectvo na pešej zóne
Nemecký knižný trh je ešte stále jedným z najstabilnejších na svete. No zároveň je pod silným tlakom. Sledovať trendy na tomto trhu je pre vydavateľov a kníhkupcov z mnohých iných krajín, medzi nimi určite aj pre tých slovenských, čosi ako pohľad do vlastnej blízkej budúcnosti. Burzový spolok nemeckého knižného obchodu zaznamenal za posledných 10 rokov pokles počtu kníhkupectiev, ktoré združuje, z viac než
4 600 na približne 3 500. Obrat kamenných kníhkupectiev poklesol v roku 2011 o 3 percentá, klesajúca tendencia pokračovala v roku 2012 s 5,3 percenta. Predseda spolku Gottfried Honnefelder to na veľtrhu povedal hneď v úvodnej reči počas otváracieho ceremoniálu. Za vinníkov tohoto vývoja označil internetových obrov, ako je Amazon. Ten vďaka svojmu daňovo veľmi výhodnému sídlu v Luxembursku platí napríklad na elektronické knihy iba 3-percentnú daň z pridanej hodnoty, pričom pokojne vstupuje do nerovného konkurenčného boja s nemeckými kníhkupectvami, ktoré musia z pultovej ceny štátu odviesť až 19 percent. Honnefelder vyzval nemeckých politikov, aby na takéto výzvy reagovali.
V rozhovore pre Deutschlandfunk potom Honnefelder potvrdil, že kamenné kníhkupectvá v Nemecku každý rok odovzdávajú časť svojho obratu internetovým. Hrozivý je najmä ustavične rastúci podiel Amazonu na trhu. V tomto roku zanikli mnohé známe kníhkupectvá, problém mali dokonca kníhkupecké reťazce. Zaujímavé je, že celkový obrat vydavateľstiev v rovnakom období rástol. Podľa Honnefeldera práve uprostred času, v ktorom analógový svet naráža na digitálny, treba myslieť na záchranu kamenných kníhkupectiev. Kníhkupectvo nie je len jedným z odbytových kanálov, je to súčasť kultúry, ktorá neoddeliteľne patrí k literárnemu dianiu.
Nádejné je, že navzdory negatívnemu trendu ešte stále vznikajú nové kníhkupectvá. Ich sebavedomí a nezávislí majitelia si hľadajú svoje miesto na trhu a prichádzajú s novými nápadmi. Jedným z tých, ktorí sa nemienia vzdať, je aj Michael Riethmüller, majiteľ dvoch kníhkupectiev a iniciátor kampane Buy local, ktorú prišiel odprezentovať do Frankfurtu. Riethmüller tvrdí, že situácia nie je taká beznádejná. Zatiaľ čo napríklad v USA sú mestá, ktoré ani na pol milióna obyvateľov nemajú jediný obchod s literatúrou, pripadá v Nemecku jedno kníhkupectvo asi na 17 000 obyvateľov. Iniciatíva, ku ktorej sa postupne pridávajú kníhkupci z rôznych kútov krajiny, spočíva v tom, urobiť kníhkupectvá v centrách miest zaujímavejšími: organizovať stretnutia so spisovateľmi, čítačky a autogramiády a spoluvytvárať tak kultúrny priestor mesta. Zákazníci si majú byť vedomí svojej spoluzodpovednosti za to, či sa centrá miest vyľudňujú, alebo nie. Ak niekomu na starom dobrom kníhkupectve v centre mesta záleží, má na to myslieť vtedy, keď sa rozhoduje, kde minie svoje peniaze.
.nemecko hľadá superromán
Tak nejako by mohol znieť titul reality šou, keby bolo udeľovanie Nemeckej knižnej ceny v réžii súkromných televízií. Samozrejme nie je. Cenu od roku 2005 každoročne v predvečer Frankfurtského veľtrhu udeľuje Burzový spolok nemeckého knižného obchodu. Laureáta vyberá nezávislá komisia zložená zo spisovateľov, literárnych kritikov a jedného kníhkupca. Cena, dotovaná 25-tisíc eurami pre víťaza, sa teší veľkej pozornosti médií aj čitateľskej obce. Považuje sa za faktor, ktorý podstatne ovplyvňuje predajnosť titulu. Minuloročný víťaz Eugen Ruge sa so svojím románom, rodinnou ságou z obdobia NDR V časoch ubúdajúceho svetla, celé mesiace držal v zoznamoch knižných bestsellerov.
Túto jeseň sa o Cene veľa diskutovalo. Verejnú debatu rozprúdil najprv Volker Hage, literárny redaktor časopisu Spiegel, ktorému niektorí, podľa neho jasní favoriti, na shortliste chýbali, zatiaľ čo mu celkom nepochopiteľné pripadalo, že sa na zozname ocitol román Ursuly Krechel Krajský súd. Práve táto, podľa neho „štylistická katastrofa” sa však neskôr stala víťazom.
Iný literárny redaktor, Hajo Steinert z rádia Deutschlandfunk, napadol stratégiu organizátora, ktorý týždne, ba mesiace upriamuje pozornosť na knihy v longliste (20 diel) a shortliste (6 diel), vraj len preto, aby tak poslúžil kníhkupectvám. V ich výkladoch sú okamžite v deň zverejnenia aranžované vybrané diela. Podľa Steinerta je takýto „humbug“ neprimeraný citlivému literárnemu životu. Zdá sa mu, že sa „športový duch“ Nemeckej knižnej ceny nebezpečne približuje súťažiam, známym zo zábavného priemyslu. Navyše, z pôvodne knižnej ceny sa stala čisto románová cena. Žánre ako novela alebo poviedka nemajú žiadnu šancu získať toto prestížne ocenenie. Aj preto dnes nemecké vydavateľstvá všetko, čo má len trochu do činenia s literárnym rozprávaním, nazývajú románom.
Napriek všetkým diskusiám tento rok ocenený román Ursuly Krechel Krajský súd považujú mnohí za skvelé literárne svedectvo o raných päťdesiatych rokoch v Spolkovej republike. Recenzent denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung označil Krajský súd za najpôsobivejšiu knihu tejto jesene. Ursula Krechel literárne spracovala skutočný príbeh židovského právnika Richarda Kornitzera, ktorý v roku 1939 ušiel pred nacizmom na Kubu a o deväť rokov sa vrátil naspäť, aby sa stretol s manželkou, ktorá vojnu prečkala v bombardovanom Berlíne. Deti, ktoré sa v britskom exile desať rokov potĺkali od jednej rodiny k druhej, sa manželom v povojnovom Anglicku síce podarilo nájsť, no už nikdy ich nezískali späť. Kornitzer sa vracia do víťaznými mocnosťami obsadeného Nemecka a nežiada náhradu za nič. Len za jedno. Za svoju prerušenú kariéru. A ani tu nežiada veľa. Iba opätovné prijatie za sudcu a prihliadnutie na to, že bez prepustenia na základe rasových zákonov by bol medzičasom v pracovnej hierarchii postúpil vyššie. Odtiaľto je jeho príbeh príbehom povojnového Nemecka.
.slovensko 2018?
Vo Frankfurte majú už tradične svoje stánky aj väčší slovenskí vydavatelia, tí menší vystavujú v spoločnej národnej expozícii zaštítenej Literárnym informačným centrom. Našu literatúru tu tento rok zastupoval hlavne Michal Hvorecký, ktorý čítal z nemeckého prekladu svojej knihy Dunaj v Amerike. Ten pod titulom Der Tod auf der Donau vyšiel vo vydavateľstve Klett-Cotta. V súvislosti s čerstvo udelenou Cenou Európskej únie za literatúru sa za neprítomnosti autorky hovorilo aj o románe Café Hyena (Plán odprevádzania) Jany Beňovej.
Zatiaľ čo v polovici deväťdesiatych rokov slovenská expozícia najmä v porovnaní s národnými stánkami našich susedov pôsobila ako smiešny anachronizmus, dnes sa rozdiely akosi stierajú. Iste, porovnávať nás s Maďarmi alebo Poliakmi, ktorí si na prelome tisícročí zažili svoje hviezdne chvíle ako čestní hostia Buchmesse, by nebolo celkom fér. Kníh maďarských a poľských autorov boli v rokoch 1999 a 2000 v Nemecku plné kníhkupectvá. Ich národné stánky ešte takmer celé nasledujúce desaťročie ťažili zo scenárov a dizajnu pripraveného pre čestné hosťovanie. My sme však dlho aj v porovnaní s Čechmi vyzerali ako hráči provinčnej ligy. Nie že by nás dnes už reprezentovala expozícia s mimoriadnym nápadom a dobrým dizajnom. Ale aj naši susedia sa akosi unavili. Alebo sa im minuli peniaze. A aj o peniazoch to celé je. Riaditeľka LIC Miroslava Vallová hovorí, že napríklad také Fínsko, porovnateľné so Slovenskom, venuje na podporu šírenia svojej literatúry v zahraničí sumu 11-násobne vyššiu ako my.
V kuloároch sa šepká čosi o možnom spoločnom česko-slovenskom hosťovaní na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v roku 2018. Nech sa už kultúrnopolitická diskusia o vhodnosti či nevhodnosti spoločnej prezentácie našich literatúr skončí akokoľvek, Slovensko od roku 2018 delí cesta dlhšia než tá, ktorú do Frankfurtu museli merať Novozélanďania. Výhovorka na „malosť” národa alebo literatúry vo Frankfurte už dávno neplatí. Prinajmenšom od roku 2011, keď Island, krajina počtom obyvateľstva len o čosi väčšia ako Košice, dostala do edičných plánov v nemeckom jazykovom priestore viac ako 200 titulov svojich autorov.
Autor je vydavateľ.
.viac literárnych agentov, viac návštevníkov
Na Frankfurtský knižný veľtrh prišlo tento rok okolo 7 400 vystavovateľov asi zo 100 krajín celého sveta. „Napriek ekonomickej kríze v južnej Európe boli všetci dôležití zástupcovia medzinárodnej, aj európskej vydavateľskej brandže vo Frankfurte,” povedal riaditeľ veľtrhu Jürgen Boos. Podľa Boosa sa v tomto neslabnúcom záujme o Buchmesse ukazuje „odvaha a inovatívna sila Európy, ale aj celého vydavateľského sveta.” Možno to znie trochu zveličene. No medzinárodné centrum literárnych agentov, umiestnené v hale 6.0, potrebovalo tento rok opäť viac stolov: počet agentov, ktorí svoje pracovné termíny absolvujú v príslovečnom polhodinovom takte, sa zvýšil o sto.
Nielen vystavovateľov a agentov, aj návštevníkov bolo o čosi viac ako vlani. V prvé tri dni, keď je veľtrh otvorený iba pre odbornú verejnosť, sa síce rysoval mierny pokles, cez víkend sa však všetko na dobré obrátilo. V sobotu a nedeľu sa totiž brány veľtrhu už tradične otvárajú širokému publiku. Vďaka jeho záujmu napokon cez turnikety prešlo takmer 282-tisíc návštevníkov, čo je o tri percentá viac než minulý rok.
.veľký tresk v Gutenbergovej galaxii?
„Nachádzame sa v prvej pikosekunde po Veľkom tresku, ktorý zmení Gutenbergovu galaxiu,” povedal na úvodnej tlačovke riaditeľ Buchmesse. Veľtrh sa mal podľa neho niesť v znamení dvoch protichodných ideí: „Všetko bude inak” a „Všetko zostane rovnaké.” Boos a jeho kolegovia veľmi dobre vedia, čo celý knižný svet od Frankfurtu očakáva: že sa tu každý rok definujú jeho hranice, potvrdzujú alebo vyvracajú trendy a formulujú vízie. Pri hľadaní motta pre rok 2012 si ešte raz pomohli astrofyzikou: „Vydavateľský vesmír sa rozpína.” Prudko rastúci predaj čítačiek elektronických kníh a tabletov v roku 2012 a celoeurópske uvedenie nového Kindle Fire od Amazonu v októbri podnietili aj rast dopytu po multimediálnych a interaktívnych vydavateľských obsahoch. Medzi najdôležitejšie témy veľtrhu preto patrili nové formáty pre digitálny obsah, obchod s digitálnymi licenciami a orientácia na gigantické trhy budúcnosti: Brazíliu, Rusko, Čínu a Indiu. Novým technológiám, najmä publikačným štandardom EPUB3 a HTML5, ktoré umožňujú autorom a vydavateľom jednoducho a lacno obohatiť elektronické knihy o obrázky, videá a hudbu, bolo vo Frankfurte venovaných asi tridsať odborných seminárov.
.while you were sleeping
Bežný návštevník vníma odborný program veľtrhu skôr okrajovo. Áno, aj on sa tu na každom kroku ako so zaklínadlom stretol s anglickým slovom content. A určite neobišiel halu 4.0, venovanú novým technológiám. Celé týždne pred oficiálnym štartom predaja si tu mohol ohmatať novú televíznu konzolu Nintendo Wii U alebo Wonderbook od Sony. Medzi najväčšie magnety pre laické publikum však tento rok patrila výstava venovaná literatúre a kultúre Nového Zélandu. Novozélanďania sa so svojou expozíciou rozložili na prvom poschodí budovy Forum, ktoré už tradične patrí čestnému hosťovi. Tam, kde sa vlani predstavoval „báječný Island“. Po ostrove zo severného Atlantiku teda prišli ostrovy z južného Pacifiku. Pavilón, navrhnutý hviezdnym architektom Andrewom Pattersonom, bol skutočným estetickým vrcholom veľtrhu. Počas víkendových dní sa na jeho prehliadku čakalo v dlhom štvorstupe, ktorý takmer zablokoval vchod do reštaurácie so špecialitami novozélandskej kuchyne.
Kiwis, ako Novozélanďania volajú sami seba, sa rozhodli vo Frankfurte prezentovať pod mnohoznačným mottom While you were sleeping (Kým vy ste spali), s významovo mierne posunutou nemeckou verziou Bevor es bei Euch hell wird (Než u vás svitne). Pri vstupe do expozície si oči návštevníka museli najprv zvyknúť na tmu. Po chvíli sa pred nimi otvorilo čosi ako snová krajina: pod veľkým kotúčom mesiaca v splne sa na vodnej hladine trblietali svetlá hviezd. Človek si uvedomil, že voda je všade dookola. Uprostred priestoru, na ostrove dostupnom len vďaka niekoľkým mostíkom, sa týčili tri rozmerné plátna, na ktoré sa premietal statický obraz veľkých knižníc. V pôsobivom multimediálnom predstavení sa potom na plátnach raz v pomalom, raz rýchlom tempe striedali tváre a postavy, písmená, slová a vety, verše básní, citáty z románov a útržky príbehov, ktoré si od dávnych čias rozprávajú obyvatelia tejto ostrovnej krajiny. Celé toto divadlo, plné búrok, príbehov a tajomstiev, tvorili štyri elementy: priestor, voda, svetlo a hudba. Opakujúcim sa leitmotívom bol verš: „I am living at the edge of the universe, like everybody else.“
Jeho autorom je Bill Manhire, jeden z novozélandských literátov, ktorí sa vo Frankfurte predstavili osobne. Tento básnik, literárny vedec na Univerzite Wellington a čosi ako tamojší literárny náčelník, tvrdí, že novozélandskí autori to majú ťažké – uživiť sa výlučne písaním v krajine so 4,4 milióna obyvateľov je pre spisovateľa takmer nemožné. Bill Manhire v tom vidí aj dôvod, prečo sa na Novom Zélande darí kratším žánrom, ako sú novela alebo poviedka: dobrú poviedku možno napísať za jeden večer, na román treba mesiace a niekedy roky práce, a to môžete len ťažko robiť, ak spisovateľstvo nemáte na plný úväzok. Až vydanie knihy v Londýne alebo New Yorku je pre tamojšieho spisovateľa bránou k čitateľom v Európe alebo Ázii. Aj preto novozélandskí literáti vnímajú Frankfurtský knižný veľtrh ako veľkú šancu osloviť publikum v Európe priamo, bez obchádzky cez americký alebo britský trh.
Nový Zéland svoju šancu využil naplno. Predstavil sa ako krajina troch kultúr: pôvodného maorijského obyvateľstva, polynézskych národov a európskych prisťahovalcov. Z pestrej, ale vzdialenej literatúry ostrova je v bežnom roku do nemčiny preložených a vydaných asi 10 kníh. V roku 2012 ich tu aj vďaka grantovej podpore prekladov vychádza takmer 80. Na čítačky, prezentácie, besedy s čitateľmi a autogramiády pricestovalo do Frankfurtu sedemdesiat novozélandských spisovateľov.
.amazon kontra kníhkupectvo na pešej zóne
Nemecký knižný trh je ešte stále jedným z najstabilnejších na svete. No zároveň je pod silným tlakom. Sledovať trendy na tomto trhu je pre vydavateľov a kníhkupcov z mnohých iných krajín, medzi nimi určite aj pre tých slovenských, čosi ako pohľad do vlastnej blízkej budúcnosti. Burzový spolok nemeckého knižného obchodu zaznamenal za posledných 10 rokov pokles počtu kníhkupectiev, ktoré združuje, z viac než
4 600 na približne 3 500. Obrat kamenných kníhkupectiev poklesol v roku 2011 o 3 percentá, klesajúca tendencia pokračovala v roku 2012 s 5,3 percenta. Predseda spolku Gottfried Honnefelder to na veľtrhu povedal hneď v úvodnej reči počas otváracieho ceremoniálu. Za vinníkov tohoto vývoja označil internetových obrov, ako je Amazon. Ten vďaka svojmu daňovo veľmi výhodnému sídlu v Luxembursku platí napríklad na elektronické knihy iba 3-percentnú daň z pridanej hodnoty, pričom pokojne vstupuje do nerovného konkurenčného boja s nemeckými kníhkupectvami, ktoré musia z pultovej ceny štátu odviesť až 19 percent. Honnefelder vyzval nemeckých politikov, aby na takéto výzvy reagovali.
V rozhovore pre Deutschlandfunk potom Honnefelder potvrdil, že kamenné kníhkupectvá v Nemecku každý rok odovzdávajú časť svojho obratu internetovým. Hrozivý je najmä ustavične rastúci podiel Amazonu na trhu. V tomto roku zanikli mnohé známe kníhkupectvá, problém mali dokonca kníhkupecké reťazce. Zaujímavé je, že celkový obrat vydavateľstiev v rovnakom období rástol. Podľa Honnefeldera práve uprostred času, v ktorom analógový svet naráža na digitálny, treba myslieť na záchranu kamenných kníhkupectiev. Kníhkupectvo nie je len jedným z odbytových kanálov, je to súčasť kultúry, ktorá neoddeliteľne patrí k literárnemu dianiu.
Nádejné je, že navzdory negatívnemu trendu ešte stále vznikajú nové kníhkupectvá. Ich sebavedomí a nezávislí majitelia si hľadajú svoje miesto na trhu a prichádzajú s novými nápadmi. Jedným z tých, ktorí sa nemienia vzdať, je aj Michael Riethmüller, majiteľ dvoch kníhkupectiev a iniciátor kampane Buy local, ktorú prišiel odprezentovať do Frankfurtu. Riethmüller tvrdí, že situácia nie je taká beznádejná. Zatiaľ čo napríklad v USA sú mestá, ktoré ani na pol milióna obyvateľov nemajú jediný obchod s literatúrou, pripadá v Nemecku jedno kníhkupectvo asi na 17 000 obyvateľov. Iniciatíva, ku ktorej sa postupne pridávajú kníhkupci z rôznych kútov krajiny, spočíva v tom, urobiť kníhkupectvá v centrách miest zaujímavejšími: organizovať stretnutia so spisovateľmi, čítačky a autogramiády a spoluvytvárať tak kultúrny priestor mesta. Zákazníci si majú byť vedomí svojej spoluzodpovednosti za to, či sa centrá miest vyľudňujú, alebo nie. Ak niekomu na starom dobrom kníhkupectve v centre mesta záleží, má na to myslieť vtedy, keď sa rozhoduje, kde minie svoje peniaze.
.nemecko hľadá superromán
Tak nejako by mohol znieť titul reality šou, keby bolo udeľovanie Nemeckej knižnej ceny v réžii súkromných televízií. Samozrejme nie je. Cenu od roku 2005 každoročne v predvečer Frankfurtského veľtrhu udeľuje Burzový spolok nemeckého knižného obchodu. Laureáta vyberá nezávislá komisia zložená zo spisovateľov, literárnych kritikov a jedného kníhkupca. Cena, dotovaná 25-tisíc eurami pre víťaza, sa teší veľkej pozornosti médií aj čitateľskej obce. Považuje sa za faktor, ktorý podstatne ovplyvňuje predajnosť titulu. Minuloročný víťaz Eugen Ruge sa so svojím románom, rodinnou ságou z obdobia NDR V časoch ubúdajúceho svetla, celé mesiace držal v zoznamoch knižných bestsellerov.
Túto jeseň sa o Cene veľa diskutovalo. Verejnú debatu rozprúdil najprv Volker Hage, literárny redaktor časopisu Spiegel, ktorému niektorí, podľa neho jasní favoriti, na shortliste chýbali, zatiaľ čo mu celkom nepochopiteľné pripadalo, že sa na zozname ocitol román Ursuly Krechel Krajský súd. Práve táto, podľa neho „štylistická katastrofa” sa však neskôr stala víťazom.
Iný literárny redaktor, Hajo Steinert z rádia Deutschlandfunk, napadol stratégiu organizátora, ktorý týždne, ba mesiace upriamuje pozornosť na knihy v longliste (20 diel) a shortliste (6 diel), vraj len preto, aby tak poslúžil kníhkupectvám. V ich výkladoch sú okamžite v deň zverejnenia aranžované vybrané diela. Podľa Steinerta je takýto „humbug“ neprimeraný citlivému literárnemu životu. Zdá sa mu, že sa „športový duch“ Nemeckej knižnej ceny nebezpečne približuje súťažiam, známym zo zábavného priemyslu. Navyše, z pôvodne knižnej ceny sa stala čisto románová cena. Žánre ako novela alebo poviedka nemajú žiadnu šancu získať toto prestížne ocenenie. Aj preto dnes nemecké vydavateľstvá všetko, čo má len trochu do činenia s literárnym rozprávaním, nazývajú románom.
Napriek všetkým diskusiám tento rok ocenený román Ursuly Krechel Krajský súd považujú mnohí za skvelé literárne svedectvo o raných päťdesiatych rokoch v Spolkovej republike. Recenzent denníka Frankfurter Allgemeine Zeitung označil Krajský súd za najpôsobivejšiu knihu tejto jesene. Ursula Krechel literárne spracovala skutočný príbeh židovského právnika Richarda Kornitzera, ktorý v roku 1939 ušiel pred nacizmom na Kubu a o deväť rokov sa vrátil naspäť, aby sa stretol s manželkou, ktorá vojnu prečkala v bombardovanom Berlíne. Deti, ktoré sa v britskom exile desať rokov potĺkali od jednej rodiny k druhej, sa manželom v povojnovom Anglicku síce podarilo nájsť, no už nikdy ich nezískali späť. Kornitzer sa vracia do víťaznými mocnosťami obsadeného Nemecka a nežiada náhradu za nič. Len za jedno. Za svoju prerušenú kariéru. A ani tu nežiada veľa. Iba opätovné prijatie za sudcu a prihliadnutie na to, že bez prepustenia na základe rasových zákonov by bol medzičasom v pracovnej hierarchii postúpil vyššie. Odtiaľto je jeho príbeh príbehom povojnového Nemecka.
.slovensko 2018?
Vo Frankfurte majú už tradične svoje stánky aj väčší slovenskí vydavatelia, tí menší vystavujú v spoločnej národnej expozícii zaštítenej Literárnym informačným centrom. Našu literatúru tu tento rok zastupoval hlavne Michal Hvorecký, ktorý čítal z nemeckého prekladu svojej knihy Dunaj v Amerike. Ten pod titulom Der Tod auf der Donau vyšiel vo vydavateľstve Klett-Cotta. V súvislosti s čerstvo udelenou Cenou Európskej únie za literatúru sa za neprítomnosti autorky hovorilo aj o románe Café Hyena (Plán odprevádzania) Jany Beňovej.
Zatiaľ čo v polovici deväťdesiatych rokov slovenská expozícia najmä v porovnaní s národnými stánkami našich susedov pôsobila ako smiešny anachronizmus, dnes sa rozdiely akosi stierajú. Iste, porovnávať nás s Maďarmi alebo Poliakmi, ktorí si na prelome tisícročí zažili svoje hviezdne chvíle ako čestní hostia Buchmesse, by nebolo celkom fér. Kníh maďarských a poľských autorov boli v rokoch 1999 a 2000 v Nemecku plné kníhkupectvá. Ich národné stánky ešte takmer celé nasledujúce desaťročie ťažili zo scenárov a dizajnu pripraveného pre čestné hosťovanie. My sme však dlho aj v porovnaní s Čechmi vyzerali ako hráči provinčnej ligy. Nie že by nás dnes už reprezentovala expozícia s mimoriadnym nápadom a dobrým dizajnom. Ale aj naši susedia sa akosi unavili. Alebo sa im minuli peniaze. A aj o peniazoch to celé je. Riaditeľka LIC Miroslava Vallová hovorí, že napríklad také Fínsko, porovnateľné so Slovenskom, venuje na podporu šírenia svojej literatúry v zahraničí sumu 11-násobne vyššiu ako my.
V kuloároch sa šepká čosi o možnom spoločnom česko-slovenskom hosťovaní na Frankfurtskom knižnom veľtrhu v roku 2018. Nech sa už kultúrnopolitická diskusia o vhodnosti či nevhodnosti spoločnej prezentácie našich literatúr skončí akokoľvek, Slovensko od roku 2018 delí cesta dlhšia než tá, ktorú do Frankfurtu museli merať Novozélanďania. Výhovorka na „malosť” národa alebo literatúry vo Frankfurte už dávno neplatí. Prinajmenšom od roku 2011, keď Island, krajina počtom obyvateľstva len o čosi väčšia ako Košice, dostala do edičných plánov v nemeckom jazykovom priestore viac ako 200 titulov svojich autorov.
Autor je vydavateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.