Nenávidím situáciu, keď zlí majú pravdu. Ale občas sa to stane a keď je to tak, mali by sme si vážiť pravdu. Zlým mužom, ktorý v 18. storočí zasadil klin medzi vieru a vedu, bol Francois Voltaire. Tento francúzsky skeptik urobil pre oslabenie náboženstva v období osvietenstva viac než kto iný. Hlavný hrdina jeho novely Candide z roku 1759 sa v polovici 18. storočia túla po rôznych katastrofách Európy tých čias. Je vedený „doktorom Panglossom“, čo je parodické označenie filozofa a matematika Gottfrieda Wilhelma Leibniza. Ten ho po každej katastrofe upokojuje, že náš svet je „najlepší zo všetkých možných svetov“.
Candide sa ocitne v Lisabone v roku 1755 počas zemetrasenia, ktoré zrovnalo mesto so zemou a stálo život až okolo stotisíc ľudí. Ďalšie tisíce, o ktorých sa nehovorí, sa stratili pri pobreží Stredozemného mora. Doktor Pangloss však po tom, ako tesne uniknú katastrofe, vysvetľuje celú situáciu takto: „Keby sme sa neboli zachránili pred zemetrasením, teraz by sme tu nesedeli a nejedli jahody.“
Tento román bol rozvinutím Voltairovej Básne o lisabonskej katastrofe. V básni mal napríklad takýto žalospev: „Tie ženy, tie deti, na hromadách jeden na druhom, tie končatiny tiel zavalené pod polámaným mramorom. Aký zločin a aký hriech spáchali tie nemluvňatá, rozdrvené a krvácajúce na prsiach svojich matiek?“
.osvietenské riešenie: svet bez Boha
Voltaire sa posmieval teológom a doberal si ich otázkou, ako mohol láskavý a všemohúci Boh náhle zavraždiť také množstvo nevinných? Ak je toto najlepší zo všetkých možných svetov, ako tvrdil Leibniz, pretože dobrý Boh by horší nestvoril, prečo sa stávajú také hrozné veci? Tento problém sa dotýka aj argumentu o hodinárovi, čo je jeden z piatich klasických argumentov o dôkaze Boha svätého Tomáša Akvinského. Argument hovorí, že fungovanie prírody je natoľko komplexné a dokonalé, že svedčí o pláne alebo, ak chcete, zámere. A za každým takýmto zámerom (dizajnom) stojí jeho autor (dizajnér). Problém je s tým, že tie isté hodiny v prekvapivých intervaloch odpália bombu.
Vo Voltairovej argumentácii je falošná premisa. Konkrétne, keď tvrdí, že ľudstvo je vždy a nevyhnutne vystavené krutej a pustošiacej moci prírody. Dnes sme predsa schopní stavať mestá, ktoré dokážu čeliť aj silným zemetraseniam. Napríklad cunami, ktoré v roku 2011 zasiahlo Japonsko, zabilo v omnoho hustejšie obývanom regióne 16-tisíc ľudí. Je to, samozrejme, strašné číslo, ale iba zlomok toho, čo sa stalo v Lisabone. Žiadny ľudský tvor nemusí zomrieť od hladu, zimy alebo bakteriálnej infekcie, ak napriek tomu niektorí stále zomierajú, je to dôsledok ľudskej činnosti, nie Božieho zásahu. Predbiehame však argument.
Argumentovať, že zlé veci sú súčasťou dobrého božského plánu, ktorý len nedokážeme pochopiť, ako to tvrdia mnohí kresťanskí teológovia, napadol vo svojej slávnej eseji David Bentley Hart. Ako napísal: „Núti nás veriť a milovať Boha, ktorého dobré ciele majú byť realizované nie napriek, ale práve vďaka každej jednej krutosti, každému náhodnému utrpeniu, každej katastrofe, zrade a každému hriechu, aký svet kedy poznal, núti nás to veriť tomu, že dieťa umierajúce v mučivých bolestiach na záškrt je nejakým spôsobom večnou a spirituálnou nevyhnutnosťou, núti nás veriť tomu, že mladá matka zničená rakovinou alebo desiatky tisícov ľudí v Ázii, ktorých pohltilo more, alebo milióny zavraždených v táboroch smrti a gulagoch či umelo vyvolané hladomory, to všetko je súčasťou nejakej večnej nevyhnutnosti. Zdá sa zvláštne hľadať pokoj vo svete, ktorý je morálne zrozumiteľný za cenu toho, že Boh ho učinil morálne odporným.“
Aby sa Hart vyhol tomu, čo nazýva „bezduchými pokryteckými frázami“ o fungovaní Prozreteľnosti, hovorí o „… kresťanskej viere v staroveké odcudzenie od Boha, v odcudzenie, ktoré nesmierne hluboko ranilo celé stvorenstvo, zredukovalo kozmický čas na nejasný pozostatok Bohom zamýšľaného sveta, a stvorenstvo uvrhlo do područia duchovných i pozemských síl nepriateľských voči Bohu .“
Božím alibi je podľa profesora Harta padlý stav samotnej prírody, jej „starobylé odcudzenie sa Bohu“ a rozšírenie sa „duchovných a pozemských síl nepriateľských k Bohu“.
Žeby bol za zemetrasením v Lisabone a cunami v roku 2004 diabol? Napokon, takýto pohľad je zakorenený v populárnom žánri hororových filmov. Skutočnosť, že je niečo populárne, samozrejme, neznamená, že to nie je problematické. Potrebujeme intelekt, podobný profesorovi Hartovi, aby sme zmierili predstavu dobra a všemohúceho Boha s prírodou prekypujúcou „silami nepriateľskými k Bohu“, ktoré spôsobujú náhle a obrovské utrpenie nevinným ľuďom. Hartov argument pritom riskuje, že padne do ohňa apokalyptickej paranoie, aby tak unikol rozohriatej panvici „bezduchého pokrytectva“.
Ďalším zdrojom fráz, plných bezduchého pokrytectva, bol Immanuel Kant. Svoju filozofickú kariéru tiež začal s tým, že uvažoval o lisabonskom zemetrasení, aby ju zavŕšil tak, že zničil Leibnizov vplyv na filozofiu. Práve tu bola vymedzená hranica, kde bola veda oddelená od náboženstva. Leibniz, ktorý spolu s Newtonom (ale navzájom nezávisle) vynašiel v matematike integrálny kalkulus, začal modernú vedeckú revolúciu s explicitne teologickými motívmi. Jeho príspevok k matematike vyjadroval názor, že príroda nemôže byť pochopená bez Boha. Kant však uzurpoval Leibnizov vplyv a stal sa najvplyvnejším filozofom osvietenstva tým, že navrhol systém, ktorý žiadneho Boha nepotreboval.
.platónovo dedičstvo
Ťažko uveriť v dobrotivého Boha bez toho, aby sme dobro hľadali aj v univerze. Myslím si, že to vysvetľuje, prečo ľudové náboženstvo ignoruje ťažko prístupnú víziu profesora Harta a namiesto toho si osvojuje argumenty, založené na výklade Prozreteľnosti, pod čím konkrétne myslím napríklad teóriu inteligentného dizajnu (zámeru). Medzi zástancami tejto teórie najdeme kresťanov rovnako ako židov, mnohí z nich ako David Klinghoffer sú moji priatelia. Sympatizujem s nimi, ale myslím si, že sa mýlia.
Zvyčajné odmietnutie inteligentného dizajnu sa zakladá na tom, že táto teória stojí na predpokladoch, ktoré nie je možné vedecky verifikovať. Ani opačný tábor, darvinistickí evolucionisti, nemôžu verifikovať svoje argumenty. Darvinistická evolúcia je viac vysvetlením fenoménu po tom, ako sa stal, a nie vedou, ktorá dokáže niečo predikovať. Darvinistická teória preto neponúka veľa vysvetlenia ani o spôsobe, ani o rýchlosti, akou sa evolúcia odohráva.
Napriek početným pokusom vrátane toho, ktorý podnikol protináboženský polemik Richard Dawkins, darvinisti nedokázali vytvoriť model, ktorým by boli schopní predpovedať evolúciu. Matematik Granville Sewell z University of Texas, ktorý je zástancom inteligentného dizajnu, to preukázal v svojej eseji pre The Mathematical Intelligencer z roku 2000. Hádka medzi darvinistami a kreacionistami sa nakoniec podobá na konfrontáciu medzi kvázináboženskou vierou o prírode, ktorá je uzavretým systémom, ktorý sa vyvíja bez zásahu Stvoriteľa a otvorene náboženskou vierou, podľa ktorej celý proces riadi Stvoriteľ. Karikatúra Dawkinsa v South Parku to vystihla úplne presne.
Ak majú darvinisti pravdu, že nie je možné vedecky potvrdiť teóriu inteligentného dizajnu, súčasne platí, že ju nemožno ani vyvrátiť. Niečo, čo nie je možné potvrdiť ani vyvrátiť, nepatrí do odboru vedy.
Osobne mám proti inteligentnému dizajnu dve námietky. Obe sú skôr teologického, než vedeckého charakteru.
Ak dôkazy pre inteligentný dizajn spočívajú v dokonalosti prírody až po úroveň neuveriteľne rafinovaných detailov, akú obdobu má stvorenie človeka v stvorenej prírode? Vytvoril ten istý Boh mitochondrie živých buniek rovnako, ako vytvoril nestabilné tektonické dosky, mor bacilov alebo muchu tse-tse? Prečo sú niektoré časti prírody k človeku prívetivé a iné nepriateľské? Áno, je to problém lisabonského zemetrasenia. Pred viac ako dvesto rokmi Voltairov skepticizmus a Kantova kritická filozofia porazili Leibnizov teizmus. A bol to férový súboj. Prečo by sme dnes mali očakávať, že to dopadne inak? Preto si myslím, že teória inteligentného dizajnu náboženskú vieru v skutočnosti podkopáva, nie posilňuje. Bez ohľadu na tie najlepšie zámery jej zástancov.
Druhý argument je tento: Ak zámer (dizajn) existuje v mysli Boha (dizajnéra), čo nám dáva tú istotu, že jeho zámerom rozumieme? Prečo by mala mať obmedzená inteligencia stvorených jednotlivcov schopnosť poznať veľký plán stvorenia viac, ako sme schopní pochopiť zámery Božej prozreteľnosti v dejinách?
V skutočnosti tvrdenie, že ľudská myseľ dokáže pochopiť celý zámer stvorenia, nie je pôvodom ani kresťanské, ani židovské. Je platónske a najslávnejší predstaviteľ tohto myslenia v modernej vede bol Albert Einstein, ktorý neveril v biblického Boha, ale ako napísal, v „Spinozovho Boha“, čo je Boh, ktorého nemožno oddeliť od prírody. Harmónia prírody, ako veril Einstein, v sebe obsahuje inherentnú krásu, ktorá ju robí rozpoznateľnou pre človeka. (V súčasnosti je najprominentnejším platonikom medzi vedcami pravdepodobne veľký britský matematik Roger Penrose, dlhoročný spolupracovník Stephena Hawkinga.)
Einsteinov pohľad nebol len nenáboženský, on bol nesprávny. Nedokázal sa vyrovnať s neistotou sveta po kvantovej revolúcii, ktorá sa objavila v polovici 20. rokov 20. storočia a strávil posledné tri dekády svojej kariéry v márnom hľadaní, ako obnoviť determinizmus vo fyzike.
.gödelovo odmietnutie determinizmu
To, čomu sa Einstein snažil vyhnúť, bolo napokon oslobodzujúcim momentom pre náboženské myslenie. Ako napísal rabín Joseph Soloveitchik, popredný predstaviteľ ortodoxného židovstva v polovici 20. storočia: Náboženská filozofia bola vylúčená tak dlho, ako matematický determinizmus ovládal fyziku. Pravdivosť Soloveitchikovho argumentu sa preukazuje sama: Ak je možné prírodu vysvetliť samu sebou cez deterministické modely, potom nemá náboženstvo o svete čo povedať.
Najzničujúcejšie odmietnutie determinizmu prišlo od rakúskeho matematika Kurta Gödela, ktorého slávne vety o neúplnosti z roku 1931 dokázali, že žiadny matematický systém nemôže potvrdiť všetky svoje predpoklady. Dokázal tiež, že sme schopní formulovať matematické tvrdenia, o ktorých vieme, že sú podľa definície pravdivé, ale nie sme ich schopní formálne dokázať. Toto zistenie zruinovalo veľký matematický projekt z počiatku 20. storočia, a síce pokus nájsť všeobecné logické základy matematiky. Gödel bol hlboko nábožensky veriaci muž a tvrdil, že jeho zistenia predstavujú problém pre filozofov, ktorí hľadali deterministický systém na vysvetlenie matematiky bez uchyľovania sa k ľudskej intuícii (alebo božskej inšpirácii). Matematikov, ktorí vždy mali nekonečný počet nových problémov na vyriešenie, to nezaujalo, ale Gödel sám bol optimista a tvrdil, že všetky matematické problémy môžu byť vyriešené, ale skôr vďaka intuícii, ako všeobecnému algoritmu.
.príspevok rabína Soloveitchika
Táto Gödelova ironická poznámka ponúka riešenie aj pre teologické, aj metavedecké problémy v teórii inteligentného dizajnu.
Vízia padlého sveta podľa Davida Bentley Harta, sužovaná silami nepriateľskými k Bohu, s Bohom ako nešťastným prizerajúcim sa, patrí do hororových filmov alebo románov Fjodora Dostojevského. Existuje však aj iný spôsob myslenia o vzťahu človeka a prírody, ktorý zdôrazňuje ortodoxný judaizmus, napríklad rabín Soloveitchik. Podľa neho Boh stvoril nedokonalý svet a úlohu, ako ho zlepšiť, zveril ľudstvu, svojmu mladšiemu partnerovi v stvoriteľskom pláne.
Rabín Soloveitchik tvrdil, že konečná dokonalosť prírody je mesianistickou víziou, napríklad v podobe modlitby za nový Mesiac, v ktorej sa Židia pozerajú na deň, keď Boh obnoví paritu Mesiaca a slnka. Ale dovtedy je toho veľa, čo treba urobiť. Človek nie je pasívnou obeťou zemetrasenia, povodne, hladu alebo choroby. Proti prírodným katastrofám dokážeme budovať opatrenia, choroby dokážeme liečiť a hlad eliminovať. Nech nás dnes postihne akékoľvek utrpenie, vieme svoj osud v budúcnosti zmeniť. Boh nám neodhaľuje svoje nekonečné poznanie, s výnimkou nekonečného procesu objavov, za ktorými nás vedie naša intuícia, alebo ak chcete, inšpirácia.
Nie sme pasívnymi obeťami prírody. Bojujeme, aby sme povýšili ľudskú dôstojnosť podriadením si prírody. Nie sme ani bohmi, ktorí môžu obsiahnuť nekonečné poznanie Stvoriteľa, ani zvieratami, pre ktoré je evolúcia osudom, ktorý nedokážu zmeniť. Nemusí nás trápiť, či existuje inteligentný dizajn, ani či ho dokážeme pochopiť. Ako tvorivé stvorenia sme súčasťou tohto zámeru. Nepoznáme celý jeho rozsah, pretože nevieme, čo všetko ešte dosiahneme. Boh nás nepotrebuje na to, aby sme ospravedlnili jeho stvoriteľskú pozíciu, našou úlohou je niečo vznešenejšie a aj niečo ťažšie: postúpiť vpred v jeho diele stvorenia.
.jeremiášovo riešenie
Teodícea, čo je Leibnizov pojem pre ospravedlnenie zla vo svete, ktorý stvoril Boh, je nepotrebná. Ako ukázal profesor Jon Levenson z Harvard University v svojej knihe z roku 1994 Creation and the Persistence of Evil (Stvorenie a pretrvávanie zla): Biblická viera nepotrebuje teodíceu (JHVH explicitne odsudzuje teodické argumenty Jóbových priateľov, pozri 42:7). Jeremiášovo slávne obvinenie (Jer, 12-13) proti JHVH nie je ani filozofickým úsudkom, ani nárekom zdeseného zúfalstva, ale skôr rozhorčenou žiadosťou, aby Boh povstal a zničil hriešnikov: „Pravdu máš ty, Pane, ?keď sa súdim s tebou,? jednako chcem s tebou hovoriť o práve:? Prečo sa darí ceste zločincov,? v pokoji si žijú všetci odbojníci? (..) Veď ich ako ovce na jatku? a zasväť ich pre deň zabíjania!”
Odpoveď, prosím uvedomme si, že je to odpoveď, nie je nič podobné racionalizáciám, ako ich pestujú filozofi. Odpoveď na otázku utrpenia nevinných je obnovením činnosti Boha, ktorý koná ako spravodlivý. Je teda jasné, že otázka nie je intelektuálnym cvičením, ale výsmechom, ktorého zámerom je vyprovokovať spravodlivého Boha k činu.
Levensonovo pozorovanie sa týka rovnako prírodných kalamít ako ľudského zla. A prečo sa nemáme pred monštrami padlého sveta scvrknúť plní strachu, ako profesor Hart? Pretože voláme po božej inšpirácii, aby sme postúpili v diele nekončiaceho sa stvorenia.
Candide sa ocitne v Lisabone v roku 1755 počas zemetrasenia, ktoré zrovnalo mesto so zemou a stálo život až okolo stotisíc ľudí. Ďalšie tisíce, o ktorých sa nehovorí, sa stratili pri pobreží Stredozemného mora. Doktor Pangloss však po tom, ako tesne uniknú katastrofe, vysvetľuje celú situáciu takto: „Keby sme sa neboli zachránili pred zemetrasením, teraz by sme tu nesedeli a nejedli jahody.“
Tento román bol rozvinutím Voltairovej Básne o lisabonskej katastrofe. V básni mal napríklad takýto žalospev: „Tie ženy, tie deti, na hromadách jeden na druhom, tie končatiny tiel zavalené pod polámaným mramorom. Aký zločin a aký hriech spáchali tie nemluvňatá, rozdrvené a krvácajúce na prsiach svojich matiek?“
.osvietenské riešenie: svet bez Boha
Voltaire sa posmieval teológom a doberal si ich otázkou, ako mohol láskavý a všemohúci Boh náhle zavraždiť také množstvo nevinných? Ak je toto najlepší zo všetkých možných svetov, ako tvrdil Leibniz, pretože dobrý Boh by horší nestvoril, prečo sa stávajú také hrozné veci? Tento problém sa dotýka aj argumentu o hodinárovi, čo je jeden z piatich klasických argumentov o dôkaze Boha svätého Tomáša Akvinského. Argument hovorí, že fungovanie prírody je natoľko komplexné a dokonalé, že svedčí o pláne alebo, ak chcete, zámere. A za každým takýmto zámerom (dizajnom) stojí jeho autor (dizajnér). Problém je s tým, že tie isté hodiny v prekvapivých intervaloch odpália bombu.
Vo Voltairovej argumentácii je falošná premisa. Konkrétne, keď tvrdí, že ľudstvo je vždy a nevyhnutne vystavené krutej a pustošiacej moci prírody. Dnes sme predsa schopní stavať mestá, ktoré dokážu čeliť aj silným zemetraseniam. Napríklad cunami, ktoré v roku 2011 zasiahlo Japonsko, zabilo v omnoho hustejšie obývanom regióne 16-tisíc ľudí. Je to, samozrejme, strašné číslo, ale iba zlomok toho, čo sa stalo v Lisabone. Žiadny ľudský tvor nemusí zomrieť od hladu, zimy alebo bakteriálnej infekcie, ak napriek tomu niektorí stále zomierajú, je to dôsledok ľudskej činnosti, nie Božieho zásahu. Predbiehame však argument.
Argumentovať, že zlé veci sú súčasťou dobrého božského plánu, ktorý len nedokážeme pochopiť, ako to tvrdia mnohí kresťanskí teológovia, napadol vo svojej slávnej eseji David Bentley Hart. Ako napísal: „Núti nás veriť a milovať Boha, ktorého dobré ciele majú byť realizované nie napriek, ale práve vďaka každej jednej krutosti, každému náhodnému utrpeniu, každej katastrofe, zrade a každému hriechu, aký svet kedy poznal, núti nás to veriť tomu, že dieťa umierajúce v mučivých bolestiach na záškrt je nejakým spôsobom večnou a spirituálnou nevyhnutnosťou, núti nás veriť tomu, že mladá matka zničená rakovinou alebo desiatky tisícov ľudí v Ázii, ktorých pohltilo more, alebo milióny zavraždených v táboroch smrti a gulagoch či umelo vyvolané hladomory, to všetko je súčasťou nejakej večnej nevyhnutnosti. Zdá sa zvláštne hľadať pokoj vo svete, ktorý je morálne zrozumiteľný za cenu toho, že Boh ho učinil morálne odporným.“
Aby sa Hart vyhol tomu, čo nazýva „bezduchými pokryteckými frázami“ o fungovaní Prozreteľnosti, hovorí o „… kresťanskej viere v staroveké odcudzenie od Boha, v odcudzenie, ktoré nesmierne hluboko ranilo celé stvorenstvo, zredukovalo kozmický čas na nejasný pozostatok Bohom zamýšľaného sveta, a stvorenstvo uvrhlo do područia duchovných i pozemských síl nepriateľských voči Bohu .“
Božím alibi je podľa profesora Harta padlý stav samotnej prírody, jej „starobylé odcudzenie sa Bohu“ a rozšírenie sa „duchovných a pozemských síl nepriateľských k Bohu“.
Žeby bol za zemetrasením v Lisabone a cunami v roku 2004 diabol? Napokon, takýto pohľad je zakorenený v populárnom žánri hororových filmov. Skutočnosť, že je niečo populárne, samozrejme, neznamená, že to nie je problematické. Potrebujeme intelekt, podobný profesorovi Hartovi, aby sme zmierili predstavu dobra a všemohúceho Boha s prírodou prekypujúcou „silami nepriateľskými k Bohu“, ktoré spôsobujú náhle a obrovské utrpenie nevinným ľuďom. Hartov argument pritom riskuje, že padne do ohňa apokalyptickej paranoie, aby tak unikol rozohriatej panvici „bezduchého pokrytectva“.
Ďalším zdrojom fráz, plných bezduchého pokrytectva, bol Immanuel Kant. Svoju filozofickú kariéru tiež začal s tým, že uvažoval o lisabonskom zemetrasení, aby ju zavŕšil tak, že zničil Leibnizov vplyv na filozofiu. Práve tu bola vymedzená hranica, kde bola veda oddelená od náboženstva. Leibniz, ktorý spolu s Newtonom (ale navzájom nezávisle) vynašiel v matematike integrálny kalkulus, začal modernú vedeckú revolúciu s explicitne teologickými motívmi. Jeho príspevok k matematike vyjadroval názor, že príroda nemôže byť pochopená bez Boha. Kant však uzurpoval Leibnizov vplyv a stal sa najvplyvnejším filozofom osvietenstva tým, že navrhol systém, ktorý žiadneho Boha nepotreboval.
.platónovo dedičstvo
Ťažko uveriť v dobrotivého Boha bez toho, aby sme dobro hľadali aj v univerze. Myslím si, že to vysvetľuje, prečo ľudové náboženstvo ignoruje ťažko prístupnú víziu profesora Harta a namiesto toho si osvojuje argumenty, založené na výklade Prozreteľnosti, pod čím konkrétne myslím napríklad teóriu inteligentného dizajnu (zámeru). Medzi zástancami tejto teórie najdeme kresťanov rovnako ako židov, mnohí z nich ako David Klinghoffer sú moji priatelia. Sympatizujem s nimi, ale myslím si, že sa mýlia.
Zvyčajné odmietnutie inteligentného dizajnu sa zakladá na tom, že táto teória stojí na predpokladoch, ktoré nie je možné vedecky verifikovať. Ani opačný tábor, darvinistickí evolucionisti, nemôžu verifikovať svoje argumenty. Darvinistická evolúcia je viac vysvetlením fenoménu po tom, ako sa stal, a nie vedou, ktorá dokáže niečo predikovať. Darvinistická teória preto neponúka veľa vysvetlenia ani o spôsobe, ani o rýchlosti, akou sa evolúcia odohráva.
Napriek početným pokusom vrátane toho, ktorý podnikol protináboženský polemik Richard Dawkins, darvinisti nedokázali vytvoriť model, ktorým by boli schopní predpovedať evolúciu. Matematik Granville Sewell z University of Texas, ktorý je zástancom inteligentného dizajnu, to preukázal v svojej eseji pre The Mathematical Intelligencer z roku 2000. Hádka medzi darvinistami a kreacionistami sa nakoniec podobá na konfrontáciu medzi kvázináboženskou vierou o prírode, ktorá je uzavretým systémom, ktorý sa vyvíja bez zásahu Stvoriteľa a otvorene náboženskou vierou, podľa ktorej celý proces riadi Stvoriteľ. Karikatúra Dawkinsa v South Parku to vystihla úplne presne.
Ak majú darvinisti pravdu, že nie je možné vedecky potvrdiť teóriu inteligentného dizajnu, súčasne platí, že ju nemožno ani vyvrátiť. Niečo, čo nie je možné potvrdiť ani vyvrátiť, nepatrí do odboru vedy.
Osobne mám proti inteligentnému dizajnu dve námietky. Obe sú skôr teologického, než vedeckého charakteru.
Ak dôkazy pre inteligentný dizajn spočívajú v dokonalosti prírody až po úroveň neuveriteľne rafinovaných detailov, akú obdobu má stvorenie človeka v stvorenej prírode? Vytvoril ten istý Boh mitochondrie živých buniek rovnako, ako vytvoril nestabilné tektonické dosky, mor bacilov alebo muchu tse-tse? Prečo sú niektoré časti prírody k človeku prívetivé a iné nepriateľské? Áno, je to problém lisabonského zemetrasenia. Pred viac ako dvesto rokmi Voltairov skepticizmus a Kantova kritická filozofia porazili Leibnizov teizmus. A bol to férový súboj. Prečo by sme dnes mali očakávať, že to dopadne inak? Preto si myslím, že teória inteligentného dizajnu náboženskú vieru v skutočnosti podkopáva, nie posilňuje. Bez ohľadu na tie najlepšie zámery jej zástancov.
Druhý argument je tento: Ak zámer (dizajn) existuje v mysli Boha (dizajnéra), čo nám dáva tú istotu, že jeho zámerom rozumieme? Prečo by mala mať obmedzená inteligencia stvorených jednotlivcov schopnosť poznať veľký plán stvorenia viac, ako sme schopní pochopiť zámery Božej prozreteľnosti v dejinách?
V skutočnosti tvrdenie, že ľudská myseľ dokáže pochopiť celý zámer stvorenia, nie je pôvodom ani kresťanské, ani židovské. Je platónske a najslávnejší predstaviteľ tohto myslenia v modernej vede bol Albert Einstein, ktorý neveril v biblického Boha, ale ako napísal, v „Spinozovho Boha“, čo je Boh, ktorého nemožno oddeliť od prírody. Harmónia prírody, ako veril Einstein, v sebe obsahuje inherentnú krásu, ktorá ju robí rozpoznateľnou pre človeka. (V súčasnosti je najprominentnejším platonikom medzi vedcami pravdepodobne veľký britský matematik Roger Penrose, dlhoročný spolupracovník Stephena Hawkinga.)
Einsteinov pohľad nebol len nenáboženský, on bol nesprávny. Nedokázal sa vyrovnať s neistotou sveta po kvantovej revolúcii, ktorá sa objavila v polovici 20. rokov 20. storočia a strávil posledné tri dekády svojej kariéry v márnom hľadaní, ako obnoviť determinizmus vo fyzike.
.gödelovo odmietnutie determinizmu
To, čomu sa Einstein snažil vyhnúť, bolo napokon oslobodzujúcim momentom pre náboženské myslenie. Ako napísal rabín Joseph Soloveitchik, popredný predstaviteľ ortodoxného židovstva v polovici 20. storočia: Náboženská filozofia bola vylúčená tak dlho, ako matematický determinizmus ovládal fyziku. Pravdivosť Soloveitchikovho argumentu sa preukazuje sama: Ak je možné prírodu vysvetliť samu sebou cez deterministické modely, potom nemá náboženstvo o svete čo povedať.
Najzničujúcejšie odmietnutie determinizmu prišlo od rakúskeho matematika Kurta Gödela, ktorého slávne vety o neúplnosti z roku 1931 dokázali, že žiadny matematický systém nemôže potvrdiť všetky svoje predpoklady. Dokázal tiež, že sme schopní formulovať matematické tvrdenia, o ktorých vieme, že sú podľa definície pravdivé, ale nie sme ich schopní formálne dokázať. Toto zistenie zruinovalo veľký matematický projekt z počiatku 20. storočia, a síce pokus nájsť všeobecné logické základy matematiky. Gödel bol hlboko nábožensky veriaci muž a tvrdil, že jeho zistenia predstavujú problém pre filozofov, ktorí hľadali deterministický systém na vysvetlenie matematiky bez uchyľovania sa k ľudskej intuícii (alebo božskej inšpirácii). Matematikov, ktorí vždy mali nekonečný počet nových problémov na vyriešenie, to nezaujalo, ale Gödel sám bol optimista a tvrdil, že všetky matematické problémy môžu byť vyriešené, ale skôr vďaka intuícii, ako všeobecnému algoritmu.
.príspevok rabína Soloveitchika
Táto Gödelova ironická poznámka ponúka riešenie aj pre teologické, aj metavedecké problémy v teórii inteligentného dizajnu.
Vízia padlého sveta podľa Davida Bentley Harta, sužovaná silami nepriateľskými k Bohu, s Bohom ako nešťastným prizerajúcim sa, patrí do hororových filmov alebo románov Fjodora Dostojevského. Existuje však aj iný spôsob myslenia o vzťahu človeka a prírody, ktorý zdôrazňuje ortodoxný judaizmus, napríklad rabín Soloveitchik. Podľa neho Boh stvoril nedokonalý svet a úlohu, ako ho zlepšiť, zveril ľudstvu, svojmu mladšiemu partnerovi v stvoriteľskom pláne.
Rabín Soloveitchik tvrdil, že konečná dokonalosť prírody je mesianistickou víziou, napríklad v podobe modlitby za nový Mesiac, v ktorej sa Židia pozerajú na deň, keď Boh obnoví paritu Mesiaca a slnka. Ale dovtedy je toho veľa, čo treba urobiť. Človek nie je pasívnou obeťou zemetrasenia, povodne, hladu alebo choroby. Proti prírodným katastrofám dokážeme budovať opatrenia, choroby dokážeme liečiť a hlad eliminovať. Nech nás dnes postihne akékoľvek utrpenie, vieme svoj osud v budúcnosti zmeniť. Boh nám neodhaľuje svoje nekonečné poznanie, s výnimkou nekonečného procesu objavov, za ktorými nás vedie naša intuícia, alebo ak chcete, inšpirácia.
Nie sme pasívnymi obeťami prírody. Bojujeme, aby sme povýšili ľudskú dôstojnosť podriadením si prírody. Nie sme ani bohmi, ktorí môžu obsiahnuť nekonečné poznanie Stvoriteľa, ani zvieratami, pre ktoré je evolúcia osudom, ktorý nedokážu zmeniť. Nemusí nás trápiť, či existuje inteligentný dizajn, ani či ho dokážeme pochopiť. Ako tvorivé stvorenia sme súčasťou tohto zámeru. Nepoznáme celý jeho rozsah, pretože nevieme, čo všetko ešte dosiahneme. Boh nás nepotrebuje na to, aby sme ospravedlnili jeho stvoriteľskú pozíciu, našou úlohou je niečo vznešenejšie a aj niečo ťažšie: postúpiť vpred v jeho diele stvorenia.
.jeremiášovo riešenie
Teodícea, čo je Leibnizov pojem pre ospravedlnenie zla vo svete, ktorý stvoril Boh, je nepotrebná. Ako ukázal profesor Jon Levenson z Harvard University v svojej knihe z roku 1994 Creation and the Persistence of Evil (Stvorenie a pretrvávanie zla): Biblická viera nepotrebuje teodíceu (JHVH explicitne odsudzuje teodické argumenty Jóbových priateľov, pozri 42:7). Jeremiášovo slávne obvinenie (Jer, 12-13) proti JHVH nie je ani filozofickým úsudkom, ani nárekom zdeseného zúfalstva, ale skôr rozhorčenou žiadosťou, aby Boh povstal a zničil hriešnikov: „Pravdu máš ty, Pane, ?keď sa súdim s tebou,? jednako chcem s tebou hovoriť o práve:? Prečo sa darí ceste zločincov,? v pokoji si žijú všetci odbojníci? (..) Veď ich ako ovce na jatku? a zasväť ich pre deň zabíjania!”
Odpoveď, prosím uvedomme si, že je to odpoveď, nie je nič podobné racionalizáciám, ako ich pestujú filozofi. Odpoveď na otázku utrpenia nevinných je obnovením činnosti Boha, ktorý koná ako spravodlivý. Je teda jasné, že otázka nie je intelektuálnym cvičením, ale výsmechom, ktorého zámerom je vyprovokovať spravodlivého Boha k činu.
Levensonovo pozorovanie sa týka rovnako prírodných kalamít ako ľudského zla. A prečo sa nemáme pred monštrami padlého sveta scvrknúť plní strachu, ako profesor Hart? Pretože voláme po božej inšpirácii, aby sme postúpili v diele nekončiaceho sa stvorenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.