Malala bola na ceste zo školy v meste Mingora v údolí Svát. Napadla ju organizovaná skupina a streľbou ťažko zranila. Spolu s ňou zranili niekoľko ďalších dievčat, jej spolužiačok.
.moc jedného dievčaťa
Malalu poznám prostredníctvom jej článkov publikovaných v pakistanskej tlači. Písala o vzdelávaní mladých dievčat a žien v Pakistane, o násilí a postavení žien v pakistanskej spoločnosti. Priznám sa, že som nikdy neveril, že tie články naozaj píše 12-13-ročné dievča, najmä ak je naozaj z oblasti, kde má Taliban veľký vplyv. Vláda pôvodne toto údolie odovzdala pod správu hnutia Taliban, dovolila tu vyhlásiť právo šaríja za jediné platné právo, ale pre rastúce problémy a ustavičné sťažnosti miestneho obyvateľstva musela armáda napokon pred dvoma rokmi zasiahnuť a po ťažkých bojoch údolie späť dobyla a Taliban vytlačila. Treba to mať na pamäti, pretože to mladé dievča, dnes známe celému svetu, písalo práve odtiaľ. A nielen ona, ale aj ďalšie – svetu už neznáme – spolužiačky a príbuzné mladej Malaly. Tie články a blogy boli o každodenných problémoch, o túžbe po vzdelaní, dokonca o snoch po politickej kariére. To, čo by inde bolo prejavom nadaného dieťaťa, bolo v tejto ťažko skúšanej krajine niečím viac. Malala bola symbolom, doslova politickým symbolom a vidinou lepšej budúcnosti. Ako potvrdzuje aj samotný atentát, autenticita Malalinho príbehu bola nielen inšpiratívna, ale pre niektoré kruhy otvorene nebezpečná. Jedna moja známa v Pakistane, ktorá Malalu a jej rodinu osobne pozná, mi potvrdila, že Malala, dcéra miesteho učiteľa, vzdelaného a inteligentného muža, si texty písala sama. Len s malou pomocou otca.
.my všetci sme Malala
Za pozornosť stojí, ako rýchlo, jasne a vzhľadom na konflikt s Talibanom aj odvážne zareagoval pakistanský prezident Ásif Alí Zardárí. Okamžite nariadil jej prevoz do zahraničia, aby sa jej dostalo pomoci v čo najlepšej nemocnici. Keďže Malala bola známa v Británii, s pomocou dubajského šejka Al-Maktúma, ktorý dal k dispozícii svoje súkromné lietadlo, napokon dievča skončilo v kráľovskej nemocnici v Birminghame. Tam sa ju vďaka rýchlemu prevozu podarilo zachrániť a už sa zotavuje.
Prakticky okamžite reagovala aj pakistanská verejnosť. V Islamabáde, Pešaváre a ďalších mestách sa odohrali významné demonštrácie s transparentmi ako „My všetci sme Malala Jusafzaiová”.
Celá táto nešťastná udalosť s relatívne šťastným koncom pripomína hlavný problém Pakistanu. Tomu však prezident ani pakistanská ulica zatiaľ veľmi čeliť nevedia. Reč je o neveľkej, ale silnej skupine ľudí, ktorá zneužíva svoje náboženstvo na zakrytie úplne jasných kriminálnych činov. A nielen to, islamom ospravedlňujú aj násilné akcie proti ľudskosti, človečenstvu ako takému. Veď, čo iné ukázali tým, že sa neštítili v mene svojho boha strieľať do mladých dievčat, vlastne ešte detí, s tvrdením, že si zaslúžia za svoje názory exemplárny trest?
Celá tragédia tejto sympatickej tínedžerky však priniesla aj niečo pozitívne: Už dávno tu za správnu vec nedemonštrovalo toľko ľudí naraz. A to hneď na druhý deň po tragédii. Prejav solidarity, ale aj zhrozenia nad barbarským činom bol taký silný, že aspoň na chvíľu prekonal iné vážne politické a ekonomické problémy. Ľudia akoby si aspoň na chvíľu uvedomili, kto je ich skutočným nepriateľom. Že to nie je Západ ani Východ, nie sú to židia ani kresťania či hinduisti. Sú to ľudia ich vlastnej society, extrémisti, ktorí sa neštítia používať na dosiahnutie svojich cieľov aj také prostriedky, aké ich náboženstvo zakazuje.
Tento text píšem krátko pred sviatkom Eid al-Adha, čo je moslimský sviatok obetovania a čas svätej púte Hadž. Ktovie, koľko moslimov sa bude v Mekke modliť aj za mladé dievča z Pakistanu. Neostáva, než veriť, že ich bude mnoho. Veď to dievča písalo len pravdu. A náboženstvo, ktoré by stratilo schopnosť brániť nevinnú obeť pred násilím, by niečo podstatné stratilo.
Autor je spolupracovník .týždňa, žije v Islamabáde.
.moc jedného dievčaťa
Malalu poznám prostredníctvom jej článkov publikovaných v pakistanskej tlači. Písala o vzdelávaní mladých dievčat a žien v Pakistane, o násilí a postavení žien v pakistanskej spoločnosti. Priznám sa, že som nikdy neveril, že tie články naozaj píše 12-13-ročné dievča, najmä ak je naozaj z oblasti, kde má Taliban veľký vplyv. Vláda pôvodne toto údolie odovzdala pod správu hnutia Taliban, dovolila tu vyhlásiť právo šaríja za jediné platné právo, ale pre rastúce problémy a ustavičné sťažnosti miestneho obyvateľstva musela armáda napokon pred dvoma rokmi zasiahnuť a po ťažkých bojoch údolie späť dobyla a Taliban vytlačila. Treba to mať na pamäti, pretože to mladé dievča, dnes známe celému svetu, písalo práve odtiaľ. A nielen ona, ale aj ďalšie – svetu už neznáme – spolužiačky a príbuzné mladej Malaly. Tie články a blogy boli o každodenných problémoch, o túžbe po vzdelaní, dokonca o snoch po politickej kariére. To, čo by inde bolo prejavom nadaného dieťaťa, bolo v tejto ťažko skúšanej krajine niečím viac. Malala bola symbolom, doslova politickým symbolom a vidinou lepšej budúcnosti. Ako potvrdzuje aj samotný atentát, autenticita Malalinho príbehu bola nielen inšpiratívna, ale pre niektoré kruhy otvorene nebezpečná. Jedna moja známa v Pakistane, ktorá Malalu a jej rodinu osobne pozná, mi potvrdila, že Malala, dcéra miesteho učiteľa, vzdelaného a inteligentného muža, si texty písala sama. Len s malou pomocou otca.
.my všetci sme Malala
Za pozornosť stojí, ako rýchlo, jasne a vzhľadom na konflikt s Talibanom aj odvážne zareagoval pakistanský prezident Ásif Alí Zardárí. Okamžite nariadil jej prevoz do zahraničia, aby sa jej dostalo pomoci v čo najlepšej nemocnici. Keďže Malala bola známa v Británii, s pomocou dubajského šejka Al-Maktúma, ktorý dal k dispozícii svoje súkromné lietadlo, napokon dievča skončilo v kráľovskej nemocnici v Birminghame. Tam sa ju vďaka rýchlemu prevozu podarilo zachrániť a už sa zotavuje.
Prakticky okamžite reagovala aj pakistanská verejnosť. V Islamabáde, Pešaváre a ďalších mestách sa odohrali významné demonštrácie s transparentmi ako „My všetci sme Malala Jusafzaiová”.
Celá táto nešťastná udalosť s relatívne šťastným koncom pripomína hlavný problém Pakistanu. Tomu však prezident ani pakistanská ulica zatiaľ veľmi čeliť nevedia. Reč je o neveľkej, ale silnej skupine ľudí, ktorá zneužíva svoje náboženstvo na zakrytie úplne jasných kriminálnych činov. A nielen to, islamom ospravedlňujú aj násilné akcie proti ľudskosti, človečenstvu ako takému. Veď, čo iné ukázali tým, že sa neštítili v mene svojho boha strieľať do mladých dievčat, vlastne ešte detí, s tvrdením, že si zaslúžia za svoje názory exemplárny trest?
Celá tragédia tejto sympatickej tínedžerky však priniesla aj niečo pozitívne: Už dávno tu za správnu vec nedemonštrovalo toľko ľudí naraz. A to hneď na druhý deň po tragédii. Prejav solidarity, ale aj zhrozenia nad barbarským činom bol taký silný, že aspoň na chvíľu prekonal iné vážne politické a ekonomické problémy. Ľudia akoby si aspoň na chvíľu uvedomili, kto je ich skutočným nepriateľom. Že to nie je Západ ani Východ, nie sú to židia ani kresťania či hinduisti. Sú to ľudia ich vlastnej society, extrémisti, ktorí sa neštítia používať na dosiahnutie svojich cieľov aj také prostriedky, aké ich náboženstvo zakazuje.
Tento text píšem krátko pred sviatkom Eid al-Adha, čo je moslimský sviatok obetovania a čas svätej púte Hadž. Ktovie, koľko moslimov sa bude v Mekke modliť aj za mladé dievča z Pakistanu. Neostáva, než veriť, že ich bude mnoho. Veď to dievča písalo len pravdu. A náboženstvo, ktoré by stratilo schopnosť brániť nevinnú obeť pred násilím, by niečo podstatné stratilo.
Autor je spolupracovník .týždňa, žije v Islamabáde.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.