Odvtedy o tom či onom už vyšlo najavo, čo mal za lubom. Čítal som v časopise Heti világgazdaság (Týždenné hospodárstvo vo svete), že v Maďarsku počas komunistických desaťročí pôsobilo okolo 250 000 agentov a spomedzi nich je známych len 400 mien. Napokon, nájde sa aj taký múdry politik, ktorý sa celú polemiku na danú tému usiluje hodnotiť ako vnútornú záležitosť inteligencie. Čiže: neoplatí sa tým zaoberať, škoda námahy. Z hľadiska morálneho prístupu môžeme povedať, že potom nevieme, kto sme, aká je vôbec maďarská spoločnosť, aké zlé svedomie ju zaťažuje. A z politického hľadiska to zasa môže byť výborný prostriedok na vydieranie. Človek si nevdojak kladie otázku, čím záujmom tento stav vyhovuje.
Inak, tak ako v Poľsku a na Slovensku, aj v Maďarsku sa stalo, že odhalení agenti sa museli dostaviť pred súd a tam často nevedeli podložiť svoju pravdu náležitými dokumentmi. Keďže (aspoň v Maďarsku) je ako dôkaz nevyhnutné predložiť vstupné vyhlásenie (s vlastnoručným podpisom), zachované hlásenia, prípadne podpísaný doklad o finančnom príjme. Nestačí, ak niekto počas dlhých rokov figuroval v evidencii príslušného oddelenia ministerstva vnútra. Nie je vyjasnená ani samotná otázka, koho možno pokladať za agenta.
Bola reč o tom, že aj v Maďarsku bude, ak aj nie ústav, aspoň výbor „pamäti národa“. No nateraz o ňom nič nevedno. V apríli usporiadali v parlamente päťhodinový diskusný deň o otázke agentov. Štátny tajomník ministerstva vnútra povedal: „Treba spoznať minulosť a treba pomenovať zodpovedných.“ Nikto nepolemizoval. Lenže okrem istých výnimiek dodnes nevieme, kto riadil celý systém a kto boli kontaktní dôstojníci. Od polovice 60. rokov zaujali nejeden vedúci post najinteligetnejší vyšší dôstojníci predošlej tajnej služby. V Maďarsku je základom všetkého zamlčanie, povedal na univerzitnej konferencii jeden z historikov. Oplatí sa citovať aj z toho vystúpenia, podľa ktorého ničomnosť bola pravou podstatou fungovania Kádárovho režimu.
Inak, tak ako v Poľsku a na Slovensku, aj v Maďarsku sa stalo, že odhalení agenti sa museli dostaviť pred súd a tam často nevedeli podložiť svoju pravdu náležitými dokumentmi. Keďže (aspoň v Maďarsku) je ako dôkaz nevyhnutné predložiť vstupné vyhlásenie (s vlastnoručným podpisom), zachované hlásenia, prípadne podpísaný doklad o finančnom príjme. Nestačí, ak niekto počas dlhých rokov figuroval v evidencii príslušného oddelenia ministerstva vnútra. Nie je vyjasnená ani samotná otázka, koho možno pokladať za agenta.
Bola reč o tom, že aj v Maďarsku bude, ak aj nie ústav, aspoň výbor „pamäti národa“. No nateraz o ňom nič nevedno. V apríli usporiadali v parlamente päťhodinový diskusný deň o otázke agentov. Štátny tajomník ministerstva vnútra povedal: „Treba spoznať minulosť a treba pomenovať zodpovedných.“ Nikto nepolemizoval. Lenže okrem istých výnimiek dodnes nevieme, kto riadil celý systém a kto boli kontaktní dôstojníci. Od polovice 60. rokov zaujali nejeden vedúci post najinteligetnejší vyšší dôstojníci predošlej tajnej služby. V Maďarsku je základom všetkého zamlčanie, povedal na univerzitnej konferencii jeden z historikov. Oplatí sa citovať aj z toho vystúpenia, podľa ktorého ničomnosť bola pravou podstatou fungovania Kádárovho režimu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.