Určite to poznáte. Už sa na svojom mieste cítite dobre, ste v kolektíve obľúbený, každý k vám pristupuje s rešpektom – stávate sa pomaly ale isto ikonickou postavou vašej firmy. Myslíte si, že vás nič na svete nevie ohroziť. Užívate si teda dni svojej všeobecnej obľúbenosti, až kým jedného dňa medzi vás nezavíta nečakaný votrelec. Nový, s čerstvými nápadmi, neuveriteľne flexibilný, rozhodne mladší, a teda v niektorých veciach odvážnejší. Výslnie, na ktorom ste si doteraz hoveli, už zrazu patrí inému. A vy sa cítite odhodený, ponížený a celkovo cítite príliš málo zadosťučinenia za to, čo ste pre firmu urobili. Presne takto sa musel cítiť gaštan, keď sa v osemnástom storočí ľudia totálne zbláznili do zemiakov. Dovtedy mal totiž absolútne neohrozené a výsadné postavenie ako jedna zo základných potravín, známa už niekoľko tisíc rokov. Ešte v sedemnástom storočí bola gaštanová múka notorickou súčasťou každej kuchyne a z gaštanov sa vo veľkom robili všakovaké prílohy od jednoduchých opekaných cez varené s maslom až po jemné pyré. Až kým neprišli tie prekliate zemiaky.
Ľudia gaštany a ich schopnosť zasýtiť objavili už 2 000 rokov pred Kristom. Meno dostali podľa gréckej dedinky Castania, ktorá sa preslávila mimoriadne hojným počtom gaštanových stromov. Gréci však gaštany volali aj starším názvom – sardické žalude. A zrejme tam, v Sardise, v gréckej provincii Lýdia, môžeme hľadať ich domov. Nečudoval by som sa, keby sa gaštan naozaj cítil urazene, pretože mu naša civilizácia má byť za čo vďačná. Napríklad, iba vďaka obrovským zásobám gaštanov sa dokázali vojská Alexandra Veľkého vrátiť z ohromných výprav do Malej Ázie. Navyše tento vynikajúci vojvodca a stratég prikázal svojim mužom po ceste gaštany nielen jesť, ale aj sadiť. A to nie výhradne preto, aby potom ľahšie trafili domov. Keďže výpravy trvali niekedy celé desaťročia, mali si čo potom po ceste nazbierať a upiecť. Túto praktickú tradíciu dodržiavali aj Rimania. Gaštan však už volali inak – Jupiterov orech. V neskorších dobách podiel gaštanov na domácej strave ešte vzrástol. Niektorí tento strom dokonca volali vo voľnom preklade chlebovník. Gaštanová múka bola totiž lacnejšou a prístupnejšou náhradou klasickej a vtedy drahej pšeničnej múky. Dokonca v šestnástom storočí janovský guvernér prikázal každému poľnohospodárovi, aby každoročne zasadil štyri stromy: olivovník, morušu, figovník a v prvom rade gaštan.
V osemnástom storočí, počas kontinentálnej blokády, keď Európa trpela nedostatkom cukru, prišiel Antoine-Augustine Parmentier, ináč veľký propagátor zemiakov, s nápadom vyrábať z gaštanov rafinovaný cukor. Obsahujú totiž dvojnásobné množstvo škrobu ako spomínané zemiaky, práve nastupujúce závratnú kariéru. Gaštan, vtedy už na ústupe, sa na chvíľu potešil. Predsa len zostane surovinou číslo jeden, ale inak. Horkýže! Tento nápad surovo zmietol zo stola sám Napoleon a natvrdo rozhodol, že sa cukor bude robiť z repy a basta. Odvtedy náš gaštan čupí niekde v kúte a sem-tam sa vynorí ako milá spomienka na staré dobré monarchistické časy v podobe zimnej pečenej pochúťky, ktorú dostaneme v pouličných stánkoch. Alebo ako gaštanové pyré, hoci aj tam ho, nevedno prečo, vytláča akási nechutná fazuľa. Ešteže stihli v Lyone na konci devätnásteho storočia vymyslieť nugát. Tam má totiž gaštan a jeho mäkké, poddajné jadro spolu s karamelom a medom svoje nezastupiteľné miesto.
Autor je scenárista.
Vylúpme si gaštany/
Príprava gaštanov sa všetkým môže zdať mimoriadne prácna, možno práve to zohralo pri presadení sa zemiakov veľkú úlohu. No gaštanová chuť je taká špecifická a zároveň lahodná, že by sme sa trocha lúpania nemali zľaknúť. Veľa ľudí gaštany iba nareže na zaoblenej strane a pečie pri 200 stupňoch v rúre. Síce popukajú a dajú sa lúpať, no ide to naozaj mimoriadne ťažko. Navyše, celkom sa nezbavíme tenkej šupky, ktorá v sebe drží mäkké jadro. Skúsme preto gaštany najprv na hodinu namočiť do vody, a potom ich povariť 15 až 20 minút. Až následne ich hodíme na plech a opekáme do ružova, kým nezavoňajú a dokonale sa neotvoria. Mali by sa potom zbavovať šupky omnoho lepšie. Lúpanie gaštanov si dokážeme uľahčiť aj tým, že ich ešte horúce poriadne prepukáme zabalené v utierke. Jadierka potom vyberieme, pomelieme a máme masu, s ktorou môžeme ďalej pracovať. Napríklad s ňou urobíme plnku do sviatočného kuraťa alebo ju pridáme do pečeňovej paštéty.
Ľudia gaštany a ich schopnosť zasýtiť objavili už 2 000 rokov pred Kristom. Meno dostali podľa gréckej dedinky Castania, ktorá sa preslávila mimoriadne hojným počtom gaštanových stromov. Gréci však gaštany volali aj starším názvom – sardické žalude. A zrejme tam, v Sardise, v gréckej provincii Lýdia, môžeme hľadať ich domov. Nečudoval by som sa, keby sa gaštan naozaj cítil urazene, pretože mu naša civilizácia má byť za čo vďačná. Napríklad, iba vďaka obrovským zásobám gaštanov sa dokázali vojská Alexandra Veľkého vrátiť z ohromných výprav do Malej Ázie. Navyše tento vynikajúci vojvodca a stratég prikázal svojim mužom po ceste gaštany nielen jesť, ale aj sadiť. A to nie výhradne preto, aby potom ľahšie trafili domov. Keďže výpravy trvali niekedy celé desaťročia, mali si čo potom po ceste nazbierať a upiecť. Túto praktickú tradíciu dodržiavali aj Rimania. Gaštan však už volali inak – Jupiterov orech. V neskorších dobách podiel gaštanov na domácej strave ešte vzrástol. Niektorí tento strom dokonca volali vo voľnom preklade chlebovník. Gaštanová múka bola totiž lacnejšou a prístupnejšou náhradou klasickej a vtedy drahej pšeničnej múky. Dokonca v šestnástom storočí janovský guvernér prikázal každému poľnohospodárovi, aby každoročne zasadil štyri stromy: olivovník, morušu, figovník a v prvom rade gaštan.
V osemnástom storočí, počas kontinentálnej blokády, keď Európa trpela nedostatkom cukru, prišiel Antoine-Augustine Parmentier, ináč veľký propagátor zemiakov, s nápadom vyrábať z gaštanov rafinovaný cukor. Obsahujú totiž dvojnásobné množstvo škrobu ako spomínané zemiaky, práve nastupujúce závratnú kariéru. Gaštan, vtedy už na ústupe, sa na chvíľu potešil. Predsa len zostane surovinou číslo jeden, ale inak. Horkýže! Tento nápad surovo zmietol zo stola sám Napoleon a natvrdo rozhodol, že sa cukor bude robiť z repy a basta. Odvtedy náš gaštan čupí niekde v kúte a sem-tam sa vynorí ako milá spomienka na staré dobré monarchistické časy v podobe zimnej pečenej pochúťky, ktorú dostaneme v pouličných stánkoch. Alebo ako gaštanové pyré, hoci aj tam ho, nevedno prečo, vytláča akási nechutná fazuľa. Ešteže stihli v Lyone na konci devätnásteho storočia vymyslieť nugát. Tam má totiž gaštan a jeho mäkké, poddajné jadro spolu s karamelom a medom svoje nezastupiteľné miesto.
Autor je scenárista.
Vylúpme si gaštany/
Príprava gaštanov sa všetkým môže zdať mimoriadne prácna, možno práve to zohralo pri presadení sa zemiakov veľkú úlohu. No gaštanová chuť je taká špecifická a zároveň lahodná, že by sme sa trocha lúpania nemali zľaknúť. Veľa ľudí gaštany iba nareže na zaoblenej strane a pečie pri 200 stupňoch v rúre. Síce popukajú a dajú sa lúpať, no ide to naozaj mimoriadne ťažko. Navyše, celkom sa nezbavíme tenkej šupky, ktorá v sebe drží mäkké jadro. Skúsme preto gaštany najprv na hodinu namočiť do vody, a potom ich povariť 15 až 20 minút. Až následne ich hodíme na plech a opekáme do ružova, kým nezavoňajú a dokonale sa neotvoria. Mali by sa potom zbavovať šupky omnoho lepšie. Lúpanie gaštanov si dokážeme uľahčiť aj tým, že ich ešte horúce poriadne prepukáme zabalené v utierke. Jadierka potom vyberieme, pomelieme a máme masu, s ktorou môžeme ďalej pracovať. Napríklad s ňou urobíme plnku do sviatočného kuraťa alebo ju pridáme do pečeňovej paštéty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.