Tri morové rany

Zuzana Piussi ako dokumentaristka hľadala filmom o súdnictve pravdu. Narazila pritom na pani sudkyňu Laukovú, ktorá už nie je medzi nami, a tiež na jej dcéru, ktorá cíti horkosť a žiaľ z toho, ako sa iní sudcovia, kolegovia jej matky, zachovali, kým ešte žila.
V skratke: pani sudkyňa Lauková odmietla pokus predsedníčky súdu Buľubášovej o ovplyvnenie jej rozhodnutia v kauze prevádzačského gangu, a nebola za to verejne odmenená, ale naopak, šikanovaná, na čo ochorela a následne zomrela. Sudkyňa Kožíková jej pred smrťou ako nová predsedníčka súdu dokonca navrhla odňať príplatky k nemocenskému pre údajnú účelovú práceneschopnosť. Už to je natoľko neľudský a krutý príbeh, že by mal stačiť na doživotný dištanc. Lenže sudkyňa Kožíková sa nikam kajúcne neutiahla, naopak. Za to, že sa dcéra zosnulej sudkyne opovážila na krutý príbeh osobne Kožíkovej opýtať, a za to, že filmárka tú drámu pohotovo natočila, žiada Kožíková peniaze, ospravedlnenie a navyše tu hrozí väzenie. To kde sme, prosím vás? Niekto tu kruto priťaží človeku, ktorý vzápätí zomrie, a nie on, ale smútiaci pozostalí a pohotoví filmári za to budú platiť, ospravedlňovať sa a sedieť? Donebavolajúca hanebnosť, pani Kožíková. Mimochodom: film Nemoc tretej moci sme spolu s Máriom Homolkom presadili na odvysielanie v Lampe na STV (iné televízie odvahu nenašli), z čoho vznikol celý proces, a preto cítim ešte jednu povinnosť: Zuzana, dávam pred tebou klobúk dolu. Ak tvoj čin budú slovenské štátne orgány považovať za trestný, bude mi spolu s Ondrejom Dostálom cťou byť tvojím spolupáchateľom, pretože ho schvaľujem.
Rozsudok v prospech Harabina v spore s Generálnou prokuratúrou je úplne iná šálka kávy, je sporom dvoch temných svetov, ale aj tu zaznela hnusná veta: vraj, aj keby bola pravda, že prepis Harabinovho rozmarného rozhovoru s narkobarónom Sadikim je pravý, nesmelo sa to povedať, lebo tým boli porušené Harabinove ľudské práva. On mohol povedať, že Lipšic, ten hajzel, pôjde do basy, to tu neprekáža. Pravda prekáža, a narúša práva. Cítim z toho vatry zvrchovanosti, mentálny svet otcov zakladateľov, a síru. Ale takto to medzi sebou chceli, takto to majú.
Vrcholným dielom spravodlivosti je však najnovší rozsudok, podľa ktorého sa má otec uneseného občana tohto štátu ospravedlniť šéfovi inštitúcie, ktorej ľudia a technika unášali. Michal Kováč sa má kajúcne skloniť pred Lexom. Cítite tú krutosť? Michal Kováč nie je žiadny vzor ani hrdina, bol v KSČ, zakladal HZDS, a vždy myslel najviac na seba. Ale v tejto kauze je v práve a zaslúži si plnú podporu. Ak sa má on za únos ospravedlniť Lexovi, to akoby sa mal Tonko Srholec ospravedlniť Lorencovi za Jáchymov, alebo akoby Vlado Jukl dostal príkaz pokloniť sa previnilo Gottwaldovi za vlastné mučenie. Toto je už čistá zvrátenosť, pred ktorou sa nesmie ustúpiť ani o milimeter.
Preto sa, pán Lexa, opäť pripájam k Michalovi Kováčovi a spolu s ním konštatujem, že vaša tajná služba zosnovala a uskutočnila únos jeho syna. Vaša tajná služba, pán Lexa. Vy si nezaslúžite žiadne ospravedlnenie, ale masové opovrhnutie až dovtedy, kým sa neospravedlníte vy sám. A potom ešte musíte dostať prísny trest za únos, a nie voľnosť podnikania. A aj to bude len prvá polovica. V tej druhej sa ešte musí vyšetriť vražda Roberta Remiáša, kde vás považujem za hlavného podozrivého.
Tri morové rany spravodlivosti v tomto štáte vyzerajú fatálne. Ale vo mne vyvolávajú aj prísľub nádeje: keď zlo prekročí všetky medze a brutálne víťazí, začne prehrávať. Myslím, že ten čas nastal.