Aj vďaka zlým skúsenostiam z Katriny boli tentoraz štáty amerického východného pobrežia lepšie pripravené. Počas Katriny zle zafungovali preventívne opatrenia a odhady, predovšetkým ten, že v New Orleans vydržia protipovodňové hrádze (nevydržali a rýchlo sa prelomili), a na zaplavenie veľkých území boli nedostatočne pripravené aj miestne a najmä federálne orgány (zlá koordinácia ich činnosti prispela k významnej strate popularity vtedajšieho prezidenta Busha).
Toto všetko sa v posledných rokoch mení. Hurikán Sandy zdevastoval veľké časti New Jersey a New Yorku, boli zničené stovky a tisíce domov, zaplavené metro a dlhé tunely, zatopené transformátory a z toho plynúce požiare a straty prúdu. Vybuchla aj elektráreň v srdci Manhattanu. Škody sa odhadujú na desiatky miliárd dolárov, obete sa však napriek tomu všetkému rátali iba na desiatky. Guvernéri a starostovia miest totiž vopred nariadili evakuáciu ohrozených častí, zriadili efektívne evakuačné centrá, včas nariadili zatvorenie škôl a verejnej dopravy. Oveľa väčšia súhra a pripravenosť spolu s presnými predpoveďami viedli k tomu, že straty na životoch boli zlomkom toho, čo sa mohlo pri nepripravenosti stať.
Nebola to však iba skúsenosť z Katriny. Prírodné katastrofy, akými môžu byť práve hurikány, zvykneme občas označovať ako „udalosti storočia“, aby sme ich symbolicky oddelili od bežného života. Na to, aby táto periodizácia platila, by však čas musel plynúť oveľa rýchlejšie. Len samotný New York zasiahol len pred rokom silný hurikán Irene. Situácií, keď sa počasie dostáva do extrémnejších stavov, než aké ľudstvo zaznamenávalo v posledných desaťročiach, je dnes štatisticky toľko, že namiesto „storočí“ budeme musieť hovoriť radšej o „vode či búrke desaťročia“ či dokonca o udalostiach ešte kratších cyklov.
Otázka, nakoľko sa na týchto klimatických zmenách podieľa ľudská, najmä priemyselná činnosť a aký veľký podiel hrajú skleníkové plyny v porovnaní s inými produktmi ľudskej činnosti, je stále dôležitá, pre samotnú potrebu pripravenosti na rýchlejšie cykly extrémneho počasia je však druhoradá. Klimatické zmeny sú realitou a pravdepodobne ňou budú v nasledujúcich desaťročiach. Okrem riešenia príčin, o ktorých zatiaľ zhoda nepanuje, bude rozhodujúca pripravenosť na následky, v ktorých je, našťastie, miera zhody čoraz väčšia.
To sa netýka len evakuačných plánov a záchranárskych tímov. Krajiny ako Japonsko, ktoré sú často postihované zemetraseniami, zvyknú stavať budovy, odolné voči otrasom zeme. Ak sa má stať hrozba zaplavenia newyorských tunelov a metra v nasledujúcich rokoch pravidlom či aspoň čímsi bežným, aj tomu bude treba prispôsobiť príslušnú infraštruktúru a technológiu.
Vývoj tu funguje ako reťaz. K doterajším skúsenostiam a požiadavkám pridávame nové, a ľudská tvorivosť nás v tomto procese vždy prekvapí: najmä spôsobom, ako pružne a dômyselne na podobné krízy zareaguje. Nešťastia ako hurikán Sandy sú tak nielen pripomienkou našej krehkosti voči svetu, v ktorom žijeme, ale aj podnetom na zvládnutie nových, ktoré ešte nepoznáme, ale na ktoré sa už chceme aj vieme pripraviť.
Toto všetko sa v posledných rokoch mení. Hurikán Sandy zdevastoval veľké časti New Jersey a New Yorku, boli zničené stovky a tisíce domov, zaplavené metro a dlhé tunely, zatopené transformátory a z toho plynúce požiare a straty prúdu. Vybuchla aj elektráreň v srdci Manhattanu. Škody sa odhadujú na desiatky miliárd dolárov, obete sa však napriek tomu všetkému rátali iba na desiatky. Guvernéri a starostovia miest totiž vopred nariadili evakuáciu ohrozených častí, zriadili efektívne evakuačné centrá, včas nariadili zatvorenie škôl a verejnej dopravy. Oveľa väčšia súhra a pripravenosť spolu s presnými predpoveďami viedli k tomu, že straty na životoch boli zlomkom toho, čo sa mohlo pri nepripravenosti stať.
Nebola to však iba skúsenosť z Katriny. Prírodné katastrofy, akými môžu byť práve hurikány, zvykneme občas označovať ako „udalosti storočia“, aby sme ich symbolicky oddelili od bežného života. Na to, aby táto periodizácia platila, by však čas musel plynúť oveľa rýchlejšie. Len samotný New York zasiahol len pred rokom silný hurikán Irene. Situácií, keď sa počasie dostáva do extrémnejších stavov, než aké ľudstvo zaznamenávalo v posledných desaťročiach, je dnes štatisticky toľko, že namiesto „storočí“ budeme musieť hovoriť radšej o „vode či búrke desaťročia“ či dokonca o udalostiach ešte kratších cyklov.
Otázka, nakoľko sa na týchto klimatických zmenách podieľa ľudská, najmä priemyselná činnosť a aký veľký podiel hrajú skleníkové plyny v porovnaní s inými produktmi ľudskej činnosti, je stále dôležitá, pre samotnú potrebu pripravenosti na rýchlejšie cykly extrémneho počasia je však druhoradá. Klimatické zmeny sú realitou a pravdepodobne ňou budú v nasledujúcich desaťročiach. Okrem riešenia príčin, o ktorých zatiaľ zhoda nepanuje, bude rozhodujúca pripravenosť na následky, v ktorých je, našťastie, miera zhody čoraz väčšia.
To sa netýka len evakuačných plánov a záchranárskych tímov. Krajiny ako Japonsko, ktoré sú často postihované zemetraseniami, zvyknú stavať budovy, odolné voči otrasom zeme. Ak sa má stať hrozba zaplavenia newyorských tunelov a metra v nasledujúcich rokoch pravidlom či aspoň čímsi bežným, aj tomu bude treba prispôsobiť príslušnú infraštruktúru a technológiu.
Vývoj tu funguje ako reťaz. K doterajším skúsenostiam a požiadavkám pridávame nové, a ľudská tvorivosť nás v tomto procese vždy prekvapí: najmä spôsobom, ako pružne a dômyselne na podobné krízy zareaguje. Nešťastia ako hurikán Sandy sú tak nielen pripomienkou našej krehkosti voči svetu, v ktorom žijeme, ale aj podnetom na zvládnutie nových, ktoré ešte nepoznáme, ale na ktoré sa už chceme aj vieme pripraviť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.