Skúmať Repčíkovu kariéru treba asi položením zásadnej otázky: Prečo si práve tohto moderátora, šéfa správ i oddelenia akvizícií vybral svojho času Pavol Rusko za riaditeľa Markízy. Bolo to v čase, keď Rusko zamieril do politiky, a potreboval preto vzbudiť zdanie, že on už nestojí na čele najvplyvnejšej televízie. Potreboval ponúknuť takú tvár, aby verejnosť uverila, že on už je iba politikom. Vladimír Repčík takú tvár vlastnil, a súčasne nemal zábrany robiť pre Ruska nadprácu. Na Slovensku sa nedalo utajiť, že Rusko mal aj po oficiálnom odchode v Markíze hlavné slovo. Až príchod nových vlastníkov do Markízy znamenal koniec Pavla Ruska. A logicky aj koniec Repčíkovho riaditeľovania.
Potom sa Repčík objavil v Slovenskom rozhlase ako šéf administratívy generálnej riaditeľky. V rozhlase však nevydržal dlho, po dvoch rokoch sa jeho rozhlasová kariéra bez udania dôvodu skončila. Repčík sa v tom roku uchádzal o uvoľnené miesto riaditeľa STV, ale v konkurze dostal prednosť Štefan Nižňanský. A tak prišla vhod SOZA, kde sa stal riaditeľom. Nie je to síce mimoriadne prestížna funkcia, ale je to pohodlná práca s dobrým zabezpečením – a bez veľkého rizika. Ideálna pre úradníka bez veľkých ambícií. Repčík v nej mohol pokojne zotrvať do penzie. Keby mal niečo, čo je pre manažéra kľúčové – zdravý rozum a štipku empatie pre nálady verejnosti či spoločenské zmeny. On však mal iba húževnatosť pedantného úradníka. A tak vymáhal peniaze od Heľpy a Pohorelej, či dokonca od organizátorov stužkových.
Repčík nepochopil ani len to, že v spoločnosti sa mení postoj k autorským právam a že sa bude musieť meniť celý koncept ich ochrany tak, aby sa našla rovnováha medzi očakávaniami autorov a ochotou verejnosti. A že kým sa nenájde, treba v tejto oblasti postupovať ako na zamínovanom území. No on sa správal iba ako arogantný úradník. Preto sa dočkal verejného poníženia od ministra kultúry, zosmiešňovania na sociálnych sieťach a hnevu demonštrantov.
Repčík pokazil, čo mohol. Štartovať ďalšiu novú kariéru už nebude ľahké. Ale nejaká fakulta masmédií jeho mediálne skúsenosti určite ocení.
Potom sa Repčík objavil v Slovenskom rozhlase ako šéf administratívy generálnej riaditeľky. V rozhlase však nevydržal dlho, po dvoch rokoch sa jeho rozhlasová kariéra bez udania dôvodu skončila. Repčík sa v tom roku uchádzal o uvoľnené miesto riaditeľa STV, ale v konkurze dostal prednosť Štefan Nižňanský. A tak prišla vhod SOZA, kde sa stal riaditeľom. Nie je to síce mimoriadne prestížna funkcia, ale je to pohodlná práca s dobrým zabezpečením – a bez veľkého rizika. Ideálna pre úradníka bez veľkých ambícií. Repčík v nej mohol pokojne zotrvať do penzie. Keby mal niečo, čo je pre manažéra kľúčové – zdravý rozum a štipku empatie pre nálady verejnosti či spoločenské zmeny. On však mal iba húževnatosť pedantného úradníka. A tak vymáhal peniaze od Heľpy a Pohorelej, či dokonca od organizátorov stužkových.
Repčík nepochopil ani len to, že v spoločnosti sa mení postoj k autorským právam a že sa bude musieť meniť celý koncept ich ochrany tak, aby sa našla rovnováha medzi očakávaniami autorov a ochotou verejnosti. A že kým sa nenájde, treba v tejto oblasti postupovať ako na zamínovanom území. No on sa správal iba ako arogantný úradník. Preto sa dočkal verejného poníženia od ministra kultúry, zosmiešňovania na sociálnych sieťach a hnevu demonštrantov.
Repčík pokazil, čo mohol. Štartovať ďalšiu novú kariéru už nebude ľahké. Ale nejaká fakulta masmédií jeho mediálne skúsenosti určite ocení.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.