.asi jeden a pol storočia pred tým, ako sa na jeseň roku 1992 začali do Čunova schádzať nákladiaky naložené lomovým kameňom, to vyzeralo v okolí Dunaja celkom inak. Dunaj nebol lenivo meandrujúcim tokom, ale poriadny divoch, ktorý vytváral dynamicky sa meniacu vrkočovitú spleť ramien a ostrovov, dôkazom čoho sú historické mapy územia. Všetko sa tu menilo rýchlo a výrazne – v pomerne krátkych intervaloch vznikali a zanikali nové ostrovy, riečne ramená, kvôli dramatickému presúvaniu sa toku Dunaja dokonca zanikali celé obce. Pragmaticky rozmýšľajúci ľudia si koncom 19. storočia povedali dosť a začali s regulačnými úpravami dovtedy nespútaného veľtoku. Vtedy dostal Dunaj prvú poriadnu facku.
.štart
Na druhú facku si počkal niekoľko desaťročí. Presnejšie, do októbra roku 1992, keď pri Čunove časť pôvodného dunajského koryta prehradili, pričom väčšina vody bola presmerovaná do takzvaného prívodného kanála, nasmerovaného k turbínam vybudovanej hydroelektrárne Gabčíkovo.
Primárnym dôvodom bola výroba elektrickej energie, ďalším dôvodom bol fakt, že rieka sa už desaťročia zarezávala hlbšie do svojho koryta. Tento stav vznikol nielen preto, že Dunaj bol v minulosti zregulovaný a viac-menej napriamený, ale aj kvôli približne tridsiatke vodných diel na jeho toku v Rakúsku a Nemecku, ktoré zadržiavali veľké objemy štrkov, čím klesla hladina podzemnej vody priemerne o jeden až dva metre.
Technici riešili situáciu tak, že odklonili pôvodný tok Dunaja, čím medzi ním a prívodným a odpadovým kanálom vodného diela vznikol akýsi pseudoostrov. Uviazli na ňom tri obce – Dobrohošť, Vojka a Bodíky a spolu s nimi európsky významné lužné lesy. Žiaľ, práve ony sú najviac postihnuté zmenami. Na zvyšnom území síce skutočne došlo k zastaveniu poklesu hladiny podzemnej vody, dokonca k jej zvýšeniu najmä v úseku od Bratislavy po Šamorín, týmto sa však optimistické správy pre biológov končia. Zámerne nepíšem ekológov, lebo tento pojem sa stal v posledných desaťročiach skôr nadávkou. Aby sme pochopili, kde sú limity a negatíva vodného diela Gabčíkovo, treba vysvetliť, ako fungujú riečne ekosystémy.
.čo sme stratili
Hlavný tok rieky a jeho sústavu bočných ramien možno prirovnať k cievnemu systému človeka. Čím väčšiu cievu alebo skupinu ciev znefunkčníme alebo znemožníme ich prepojenosť, tým negatívnejší bude vplyv na okolité tkanivo. Podobne, ak odstavíme alebo znefunkčníme hlavný tok, alebo časť ramennej sústavy rieky, začne jej okolie odumierať alebo sa významne meniť. Pri riečnych ekosystémoch navyše všetko komplikuje prepojenie povrchových a podzemných vôd, ktoré fungujú ako spojené nádoby – ak klesne hladina v jednej, to isté sa zopakuje v druhej. Keď teda odvedieme väčšiu časť vody z hlavného koryta, je isté, že voda poklesne aj v priľahlej ramennej sústave. Odborne sa tomu hovorí drenážny efekt hlavného koryta rieky. Presne toto sa stalo po prehradení Dunaja, teda po prevedení väčšiny dunajskej vody do prívodného kanála vodného diela medzi obcami Dobrohošť a Sap.
Prečo toľko kriku okolo tejto relatívne malej časti územia, keď sa inde podzemné vody zvýšili? Je to tak z dôvodu, že práve v tejto časti zatiaľ živoria najcennejšie a najjrozsiahlejšie plochy lužných lesov slovenského Podunajska. Územie, ktoré nám závidí väčšina Európy, čiže aj také vyspelé krajiny ako Nemecko, Belgicko, Holandsko či Veľká Británia, ktoré o takéto poklady vlastnou vinou prišli.
.výživné záplavy
Okrem zníženia podzemných vôd v oblasti spomínaného pseudoostrova tu bol aj ďalší problém. Po prehradení Dunaja a sprevádzkovaní vodného diela takmer úplne vymizli záplavy, ktoré sú životne dôležité najmä pre takzvaný mäkký vŕbovo-topoľový lužný les. Zaplavované územie spolu s miestnou faunou patria medzi najcennejšie časti prírody, ktoré na Slovensku máme. Na podmienky záplav sú mäkké luhy dokonale adaptované, takže bez pravidelných a dlhotrvajúcich, miestami aj ničivých povodní, taký les nedokáže prežiť, mizne a nahrádza ho luh tvrdý (typickými drevinami sú jaseň, brest a dub), ktorý nie je taký závislý od výšky podzemnej vody.
Nie že by taký les nebol cenný a krásny, ale takých lužných lesov je na Podunajsku viac a majú väčšiu šancu na prežitie ako luhy mäkké. Prečo sú vlastne pre lužné ekosystémy dôležité záplavy? Pretože prinášajú dôležité živiny a potláčajú alebo likvidujú nepôvodné či invazívne druhy rastlín, často aj živočíchov, ktoré sem nepatria a mohli by významne konkurovať domácim, často veľmi vzácnym druhom. Navyše, bez záplav sa väčšina rýb, obojživelníkov a iných vodných živočíchov nedokáže rozmnožovať. Rovnako dôležité sú pre množstvo druhov rastlín a živočíchov, ktoré takto osídľujú nové územia v riečnej nive.
.umelé záplavy
Snahy o riešenie situácie boli. Na základe výskumu územia a pripomienok biológov upravili technici projekt vodného diela tak, že pri Dobrohošti vybudovali technický objekt, cez ktorý sa môže zo zdrže vypúšťať voda do ramennej sústavy, dokonca sa zvyšovaním prietoku môžu sezónne napodobňovať prirodzené záplavy. To bolo radosti, keď sa začali prvý raz napĺňať ramená vodou! Jasot však prírodovedcom dlho nevydržal. Podmienky sa síce na čas rámcovo zlepšili, ale iba v určitej časti cenného územia. Problémom je to, že dôležité živiny a hrubšie plaveniny, kedysi prinášané Dunajom, sa usadzujú v zdrži vodného diela. Do ramennej sústavy teda prúdi oku lahodiaca čistá voda, tá je však takmer úplne bezcenná pre výživu ekosystému. Navyše, tieto pravidelné a riadené každoročné záplavy neobývaných biologicky cenných častí územia, ktoré biológom sľubovali vodohospodári, netrvali dlho. Ak sa aj uskutočnili, odohralo sa to tak, že voda vo väčšom objeme pretekala ramenami, ale nerozlievala sa celoplošne po lužných lesoch. Týmto vegetácia prichádzala o živiny a čo je horšie, začali sa rozmáhať nepôvodné a nežiadúce druhy rastlín a živočíchov. Ďalším problémom je, že voda v ramenách nemá takú silu, aby dokázala aspoň čiastočne premodelovať terén. Na nových náplavoch totiž vznikajú ďalšie mäkké lužné lesy a ich rôznorodé štádiá. Rieka a jej obyvatelia jednoducho nemajú rady usadené statické živorenie, ich zmyslom je neustály, ale v dlhodobom meradle vyrovnane dynamický život.
.čo s Gabčíkovom?
Vodné dielo má svoje pozitíva, slúži svojmu účelu, vyrába elektrickú energiu, chráni obývané časti Žitného ostrova pred katastrofickými záplavami. Až na niekoľko havárií je zabezpečená a bezproblémová aj plavba lodí a na svoje si prídu tiež cyklisti a nadšenci pre vodné športy. Racionálne zmýšľajúcemu biológovi je jasné, že zbúrať túto stavbu a navrátiť Dunaj do stavu, v akom bol pred prehradením, je nereálne. Okrem iného aj preto, že definícia takzvaného pôvodného stavu riečnej nivy Dunaja je viac ako problematická. Vplyv človeka, najmä vodohospodárske a lesohospodárske zásahy do podunajskej krajiny sú v posledných storočiach také výrazné, že zmeny, ku ktorým došlo najmä v posledných piatich desaťročiach, sú v podstate nevratné, prípadne len čiastočne obnoviteľné. Zostáva teda hľadať kompromisy, aby sa vodné dielo nasýtilo a súčasne aby cenná časť územia zostala zachovaná.
Toto územie je už vyše dvadsať rokov profesionálne monitorované biológmi, ktorí dokážu navrhnúť opatrenia, zmierňujúce jeho negatívne vplyvy. Všetky smerujú k tomu, aby sa v čo najväčšej miere obnovil taký vodný režim, aký tu existoval približne v päťdesiatych rokoch 20. storočia, teda v dobe, keď sa rodili prvé projekty vodného diela. Biológovia budú spokojní, keď sa v najcennejšom území zachová čo najviac prirodzených funkcií rieky. Strety záujmov s lesohospodármi, vodohospodármi či rybným hospodárstvom však ich realizáciu stále komplikujú. A jedinečné prírodné hodnoty sa tak navždy vytrácajú.
Autor je zoológ a spolupracovník .týždňa, zaoberá sa biomonitoringom zmien, ktoré vyvolala výstavba a prevádzka vodného diela Gabčíkovo.
.štart
Na druhú facku si počkal niekoľko desaťročí. Presnejšie, do októbra roku 1992, keď pri Čunove časť pôvodného dunajského koryta prehradili, pričom väčšina vody bola presmerovaná do takzvaného prívodného kanála, nasmerovaného k turbínam vybudovanej hydroelektrárne Gabčíkovo.
Primárnym dôvodom bola výroba elektrickej energie, ďalším dôvodom bol fakt, že rieka sa už desaťročia zarezávala hlbšie do svojho koryta. Tento stav vznikol nielen preto, že Dunaj bol v minulosti zregulovaný a viac-menej napriamený, ale aj kvôli približne tridsiatke vodných diel na jeho toku v Rakúsku a Nemecku, ktoré zadržiavali veľké objemy štrkov, čím klesla hladina podzemnej vody priemerne o jeden až dva metre.
Technici riešili situáciu tak, že odklonili pôvodný tok Dunaja, čím medzi ním a prívodným a odpadovým kanálom vodného diela vznikol akýsi pseudoostrov. Uviazli na ňom tri obce – Dobrohošť, Vojka a Bodíky a spolu s nimi európsky významné lužné lesy. Žiaľ, práve ony sú najviac postihnuté zmenami. Na zvyšnom území síce skutočne došlo k zastaveniu poklesu hladiny podzemnej vody, dokonca k jej zvýšeniu najmä v úseku od Bratislavy po Šamorín, týmto sa však optimistické správy pre biológov končia. Zámerne nepíšem ekológov, lebo tento pojem sa stal v posledných desaťročiach skôr nadávkou. Aby sme pochopili, kde sú limity a negatíva vodného diela Gabčíkovo, treba vysvetliť, ako fungujú riečne ekosystémy.
.čo sme stratili
Hlavný tok rieky a jeho sústavu bočných ramien možno prirovnať k cievnemu systému človeka. Čím väčšiu cievu alebo skupinu ciev znefunkčníme alebo znemožníme ich prepojenosť, tým negatívnejší bude vplyv na okolité tkanivo. Podobne, ak odstavíme alebo znefunkčníme hlavný tok, alebo časť ramennej sústavy rieky, začne jej okolie odumierať alebo sa významne meniť. Pri riečnych ekosystémoch navyše všetko komplikuje prepojenie povrchových a podzemných vôd, ktoré fungujú ako spojené nádoby – ak klesne hladina v jednej, to isté sa zopakuje v druhej. Keď teda odvedieme väčšiu časť vody z hlavného koryta, je isté, že voda poklesne aj v priľahlej ramennej sústave. Odborne sa tomu hovorí drenážny efekt hlavného koryta rieky. Presne toto sa stalo po prehradení Dunaja, teda po prevedení väčšiny dunajskej vody do prívodného kanála vodného diela medzi obcami Dobrohošť a Sap.
Prečo toľko kriku okolo tejto relatívne malej časti územia, keď sa inde podzemné vody zvýšili? Je to tak z dôvodu, že práve v tejto časti zatiaľ živoria najcennejšie a najjrozsiahlejšie plochy lužných lesov slovenského Podunajska. Územie, ktoré nám závidí väčšina Európy, čiže aj také vyspelé krajiny ako Nemecko, Belgicko, Holandsko či Veľká Británia, ktoré o takéto poklady vlastnou vinou prišli.
.výživné záplavy
Okrem zníženia podzemných vôd v oblasti spomínaného pseudoostrova tu bol aj ďalší problém. Po prehradení Dunaja a sprevádzkovaní vodného diela takmer úplne vymizli záplavy, ktoré sú životne dôležité najmä pre takzvaný mäkký vŕbovo-topoľový lužný les. Zaplavované územie spolu s miestnou faunou patria medzi najcennejšie časti prírody, ktoré na Slovensku máme. Na podmienky záplav sú mäkké luhy dokonale adaptované, takže bez pravidelných a dlhotrvajúcich, miestami aj ničivých povodní, taký les nedokáže prežiť, mizne a nahrádza ho luh tvrdý (typickými drevinami sú jaseň, brest a dub), ktorý nie je taký závislý od výšky podzemnej vody.
Nie že by taký les nebol cenný a krásny, ale takých lužných lesov je na Podunajsku viac a majú väčšiu šancu na prežitie ako luhy mäkké. Prečo sú vlastne pre lužné ekosystémy dôležité záplavy? Pretože prinášajú dôležité živiny a potláčajú alebo likvidujú nepôvodné či invazívne druhy rastlín, často aj živočíchov, ktoré sem nepatria a mohli by významne konkurovať domácim, často veľmi vzácnym druhom. Navyše, bez záplav sa väčšina rýb, obojživelníkov a iných vodných živočíchov nedokáže rozmnožovať. Rovnako dôležité sú pre množstvo druhov rastlín a živočíchov, ktoré takto osídľujú nové územia v riečnej nive.
.umelé záplavy
Snahy o riešenie situácie boli. Na základe výskumu územia a pripomienok biológov upravili technici projekt vodného diela tak, že pri Dobrohošti vybudovali technický objekt, cez ktorý sa môže zo zdrže vypúšťať voda do ramennej sústavy, dokonca sa zvyšovaním prietoku môžu sezónne napodobňovať prirodzené záplavy. To bolo radosti, keď sa začali prvý raz napĺňať ramená vodou! Jasot však prírodovedcom dlho nevydržal. Podmienky sa síce na čas rámcovo zlepšili, ale iba v určitej časti cenného územia. Problémom je to, že dôležité živiny a hrubšie plaveniny, kedysi prinášané Dunajom, sa usadzujú v zdrži vodného diela. Do ramennej sústavy teda prúdi oku lahodiaca čistá voda, tá je však takmer úplne bezcenná pre výživu ekosystému. Navyše, tieto pravidelné a riadené každoročné záplavy neobývaných biologicky cenných častí územia, ktoré biológom sľubovali vodohospodári, netrvali dlho. Ak sa aj uskutočnili, odohralo sa to tak, že voda vo väčšom objeme pretekala ramenami, ale nerozlievala sa celoplošne po lužných lesoch. Týmto vegetácia prichádzala o živiny a čo je horšie, začali sa rozmáhať nepôvodné a nežiadúce druhy rastlín a živočíchov. Ďalším problémom je, že voda v ramenách nemá takú silu, aby dokázala aspoň čiastočne premodelovať terén. Na nových náplavoch totiž vznikajú ďalšie mäkké lužné lesy a ich rôznorodé štádiá. Rieka a jej obyvatelia jednoducho nemajú rady usadené statické živorenie, ich zmyslom je neustály, ale v dlhodobom meradle vyrovnane dynamický život.
.čo s Gabčíkovom?
Vodné dielo má svoje pozitíva, slúži svojmu účelu, vyrába elektrickú energiu, chráni obývané časti Žitného ostrova pred katastrofickými záplavami. Až na niekoľko havárií je zabezpečená a bezproblémová aj plavba lodí a na svoje si prídu tiež cyklisti a nadšenci pre vodné športy. Racionálne zmýšľajúcemu biológovi je jasné, že zbúrať túto stavbu a navrátiť Dunaj do stavu, v akom bol pred prehradením, je nereálne. Okrem iného aj preto, že definícia takzvaného pôvodného stavu riečnej nivy Dunaja je viac ako problematická. Vplyv človeka, najmä vodohospodárske a lesohospodárske zásahy do podunajskej krajiny sú v posledných storočiach také výrazné, že zmeny, ku ktorým došlo najmä v posledných piatich desaťročiach, sú v podstate nevratné, prípadne len čiastočne obnoviteľné. Zostáva teda hľadať kompromisy, aby sa vodné dielo nasýtilo a súčasne aby cenná časť územia zostala zachovaná.
Toto územie je už vyše dvadsať rokov profesionálne monitorované biológmi, ktorí dokážu navrhnúť opatrenia, zmierňujúce jeho negatívne vplyvy. Všetky smerujú k tomu, aby sa v čo najväčšej miere obnovil taký vodný režim, aký tu existoval približne v päťdesiatych rokoch 20. storočia, teda v dobe, keď sa rodili prvé projekty vodného diela. Biológovia budú spokojní, keď sa v najcennejšom území zachová čo najviac prirodzených funkcií rieky. Strety záujmov s lesohospodármi, vodohospodármi či rybným hospodárstvom však ich realizáciu stále komplikujú. A jedinečné prírodné hodnoty sa tak navždy vytrácajú.
Autor je zoológ a spolupracovník .týždňa, zaoberá sa biomonitoringom zmien, ktoré vyvolala výstavba a prevádzka vodného diela Gabčíkovo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.