Nuž, ak si ešte niekto spomenie na slová ako Konštantín či Milénium, tak asi bude musieť uznať, že prinajmenšom niektorí ministri školstva s reformnými iniciatívami prichádzali. Tie však práve zostali väčšinou len iniciatívami. Na to, aby sa viac či menej dobrý úmysel pretavil do skutočnej reformy, totiž treba splniť niekoľko netriviálnych podmienok. Splnenie každej jednej z nich je ťažkou úlohou. Splnenie všetkých je úloha mimoriadne ťažká. Niet sa veľmi čo diviť, že sa to zatiaľ nikomu nepodarilo.
O akých podmienkach hovoríme? Nuž, v prvom rade treba mať víziu. Tá sa musí rozpracovať do jasnej, zrozumiteľnej a prakticky realizovateľnej koncepcie, ktorá musí prejsť solídnou oponentúrou a po nej musí byť predložená na diskusiu najprv odbornej a potom širokej verejnosti. Diskusia pritom nesmie mať formu bezbrehého brainstormingu – autori koncepcie by ju mali chápať skôr ako príležitosť na trpezlivé a systematické presviedčanie verejnosti o potrebe a užitočnosti ich predstavy o reforme. To všetko je však len začiatok, po ktorom musí nasledovať strategické plánovanie jednotlivých fáz, taktické manévrovanie pri ich realizácii, logistické zabezpečenie každého kroku, a tak ďalej. Nuž, a ani minister, ktorý by bol schopný všetky tie podmienky splniť, ešte nemusí byť úspešný reformátor. Bez dostatočnej politickej podpory si môže ísť pískať.
.slová, slová, slová
Ako si z hľadiska reformy počínali jednotliví ministri? Chronológiu začnime letom roku 1994, keď ministerstvo školstva pod vedením Ľubomíra Haracha prezentuje prvú ucelenú reformnú koncepciu po roku 1989 pod názvom Projekt Konštantín - Národný program výchovy a vzdelávania. Na svoju dobu to bol veľmi progresívny dokument a navrhoval systémové zmeny v komplexnejšej podobe než neskoršie Milénium. Minister Harach bol však v kresle príliš krátko na to, aby sa mu tú koncepciu podarilo zrealizovať. Už v decembri 1994 si totiž do kresla ministra školstva sadá Eva Slavkovská, ktorá o Projekt Konštantín nejaví záujem, ani sa nesnaží presadiť vlastný reformný koncept.
Myšlienku reformy vzdelávania oživuje až v roku 1998 nový minister školstva Milan Ftáčnik. V roku 1999 ustanovuje ministerstvo komisiu na vypracovanie koncepcie rozvoja výchovy a vzdelávania v SR s horizontom na najbližších 10 – 15 rokov. Do konca roka predkladajú autori (Vladislav Rosa, Ivan Turek, Miron Zelina) reformnú koncepciu pod názvom Projekt Milénium kompetentným rezortným orgánom a zároveň ju predstavujú verejnosti. Dúfajú, že v širokej verejnej diskusii nájdu pre svoju reformnú víziu podporu a že politici pod tlakom celospoločenského proreformného pohybu budú nútení Milénium nielen formálne schváliť, ale ho aj zrealizovať. Napriek zámeru autorov však verejná diskusia o Miléniu nikdy neprerástla do podoby celonárodnej diskusie a nevyvolala v spoločnosti hlad po zásadnej zmene školského systému. Milénium nebolo vo svojej pôvodnej podobe nikdy formálne prijaté ani na úrovni vlády, ani na rezortnej úrovni.
Po dvoch rokoch, v decembri 2001, vláda schvaľuje Národný program výchovy a vzdelávania v SR, ktorý ministerstvo školstva predstavuje ako rozpracovanie Projektu Milénium. Na jeho základe zverejňuje začiatkom roku 2002 minister Ftáčnik návrh nového školského zákona. Vyvoláva protichodné reakcie, najmä vďaka pokusu zaviesť do škôl povinné cvičenie jogy, ale aj preto, že navrhovaný zákon neprekračuje tieň socialistického vzdelávacieho systému a iba mierne inovovuje model direktívneho riadenia školstva. Návrh zákona napokon neprejde schvaľovacím procesom a práce na novej školskej legislatíve sa pozastavia.
.čin-čin
A potom prichádzajú dvaja ministri, ktorí z hľadiska reformy niečo naozaj urobili. Koncom roka 2003 štartuje minister Fronc reformu vzdelávania decentralizáciou financovania školstva (zavedenie takzvaného normatívneho financovania na žiaka) a presunom niektorých kompetencií v oblasti riadenia školstva z centrálnej úrovne na úroveň miestnej samosprávy a školskej samosprávy. Školský systém sa tak začína pomaly meniť aj napriek tomu, že predstava o jeho finálnej podobe stále nie je jasná.
Martin Fronc nakoniec predloží ucelenú predstavu o reforme a tá – napriek tomu, že nepochádza priamo od neho ani z dielne ministerstva – sa dostáva do povedomia verejnosti ako Froncova reforma. Predkladá ju však už nie ako minister, ale ako poslanec a jeho návrh zákona parlament neschváli.
A tak prichádza Ján Mikolaj a jeho, žiaľ, nie pätnásť minút, ale štyri roky slávy. Mikolaj je ukážkou toho, koľko škody dokáže napáchať akcieschopný človek s nulovým pochopením pre potreby rezortu a zároveň s plnou politickou podporou. K rozboru týchto škôd a potrebe ich nápravy sa v tejto rubrike ešte vrátime, teraz sa obmedzíme len na konštatovanie, že nerozoznanie akútnej potreby nápravy týchto škôd bolo asi najvýraznejším nedostatkom Mikolajovho nástupcu Eugena Jurzycu.
V minulom čísle .týždňa sme konštatovali, že reforma školstva sa na Slovensku pravdepodobne nedá uskutočniť zdola, t.j. tlakom učiteľskej a rodičovskej verejnosti. Teraz zase na základe krátkej exkurzie do minulosti konštatujeme, že reforma školstva sa tu pravdepodobne nedá uskutočniť ani zhora, pod tlakom osvietených politikov. Tak čo nám zostáva?
.čo robiť?
Asi nám nezostáva nič iné, len pokúsiť sa udržiavať na rôznych fórach rozumnú diskusiu o školstve a vzdelávaní. O tom kam smerujú a kam by mali smerovať. A o tom, čo treba robiť, ak chceme, aby školský systém hladko fungoval a aby sa vzdelávanie skvalitnilo.
Práve preto sme sa v .týždni rozhodli venovať sa tejto téme systematicky, v každom čísle. Nechceme tu vykladať nejaký náš hotový a ucelený názor na všetky otázky, chceme si taký názor vo vzájomnej diskusii postupne vyjasňovať a podľa možnosti presviedčať aj iných, že je to názor rozumný. Pod diskusiou si predstavujeme nielen diskusiu autorov, ale aj dialóg s čitateľmi. Chceme do tohto dialógu vtiahnuť ľudí zdola aj zhora, od rodičov cez učiteľov až po politikov.
Mnohí z nás vstupujú do verejnej diskusie s konkrétnymi reformnými návrhmi už roky a naša skúsenosť ukazuje, že napriek tomu, že sa zmysluplné zmeny na Slovensku presadzujú len veľmi pomaly a ťažko, má zmysel ich ustavične vracať do hry a diskutovať o nich s verejnosťou. Reforma vzdelávania nie je vecou jedného ministerstva, je to vec verejná.
Zuzana Zimenová je analytička a editorka portálu noveskolstvo.sk
O akých podmienkach hovoríme? Nuž, v prvom rade treba mať víziu. Tá sa musí rozpracovať do jasnej, zrozumiteľnej a prakticky realizovateľnej koncepcie, ktorá musí prejsť solídnou oponentúrou a po nej musí byť predložená na diskusiu najprv odbornej a potom širokej verejnosti. Diskusia pritom nesmie mať formu bezbrehého brainstormingu – autori koncepcie by ju mali chápať skôr ako príležitosť na trpezlivé a systematické presviedčanie verejnosti o potrebe a užitočnosti ich predstavy o reforme. To všetko je však len začiatok, po ktorom musí nasledovať strategické plánovanie jednotlivých fáz, taktické manévrovanie pri ich realizácii, logistické zabezpečenie každého kroku, a tak ďalej. Nuž, a ani minister, ktorý by bol schopný všetky tie podmienky splniť, ešte nemusí byť úspešný reformátor. Bez dostatočnej politickej podpory si môže ísť pískať.
.slová, slová, slová
Ako si z hľadiska reformy počínali jednotliví ministri? Chronológiu začnime letom roku 1994, keď ministerstvo školstva pod vedením Ľubomíra Haracha prezentuje prvú ucelenú reformnú koncepciu po roku 1989 pod názvom Projekt Konštantín - Národný program výchovy a vzdelávania. Na svoju dobu to bol veľmi progresívny dokument a navrhoval systémové zmeny v komplexnejšej podobe než neskoršie Milénium. Minister Harach bol však v kresle príliš krátko na to, aby sa mu tú koncepciu podarilo zrealizovať. Už v decembri 1994 si totiž do kresla ministra školstva sadá Eva Slavkovská, ktorá o Projekt Konštantín nejaví záujem, ani sa nesnaží presadiť vlastný reformný koncept.
Myšlienku reformy vzdelávania oživuje až v roku 1998 nový minister školstva Milan Ftáčnik. V roku 1999 ustanovuje ministerstvo komisiu na vypracovanie koncepcie rozvoja výchovy a vzdelávania v SR s horizontom na najbližších 10 – 15 rokov. Do konca roka predkladajú autori (Vladislav Rosa, Ivan Turek, Miron Zelina) reformnú koncepciu pod názvom Projekt Milénium kompetentným rezortným orgánom a zároveň ju predstavujú verejnosti. Dúfajú, že v širokej verejnej diskusii nájdu pre svoju reformnú víziu podporu a že politici pod tlakom celospoločenského proreformného pohybu budú nútení Milénium nielen formálne schváliť, ale ho aj zrealizovať. Napriek zámeru autorov však verejná diskusia o Miléniu nikdy neprerástla do podoby celonárodnej diskusie a nevyvolala v spoločnosti hlad po zásadnej zmene školského systému. Milénium nebolo vo svojej pôvodnej podobe nikdy formálne prijaté ani na úrovni vlády, ani na rezortnej úrovni.
Po dvoch rokoch, v decembri 2001, vláda schvaľuje Národný program výchovy a vzdelávania v SR, ktorý ministerstvo školstva predstavuje ako rozpracovanie Projektu Milénium. Na jeho základe zverejňuje začiatkom roku 2002 minister Ftáčnik návrh nového školského zákona. Vyvoláva protichodné reakcie, najmä vďaka pokusu zaviesť do škôl povinné cvičenie jogy, ale aj preto, že navrhovaný zákon neprekračuje tieň socialistického vzdelávacieho systému a iba mierne inovovuje model direktívneho riadenia školstva. Návrh zákona napokon neprejde schvaľovacím procesom a práce na novej školskej legislatíve sa pozastavia.
.čin-čin
A potom prichádzajú dvaja ministri, ktorí z hľadiska reformy niečo naozaj urobili. Koncom roka 2003 štartuje minister Fronc reformu vzdelávania decentralizáciou financovania školstva (zavedenie takzvaného normatívneho financovania na žiaka) a presunom niektorých kompetencií v oblasti riadenia školstva z centrálnej úrovne na úroveň miestnej samosprávy a školskej samosprávy. Školský systém sa tak začína pomaly meniť aj napriek tomu, že predstava o jeho finálnej podobe stále nie je jasná.
Martin Fronc nakoniec predloží ucelenú predstavu o reforme a tá – napriek tomu, že nepochádza priamo od neho ani z dielne ministerstva – sa dostáva do povedomia verejnosti ako Froncova reforma. Predkladá ju však už nie ako minister, ale ako poslanec a jeho návrh zákona parlament neschváli.
A tak prichádza Ján Mikolaj a jeho, žiaľ, nie pätnásť minút, ale štyri roky slávy. Mikolaj je ukážkou toho, koľko škody dokáže napáchať akcieschopný človek s nulovým pochopením pre potreby rezortu a zároveň s plnou politickou podporou. K rozboru týchto škôd a potrebe ich nápravy sa v tejto rubrike ešte vrátime, teraz sa obmedzíme len na konštatovanie, že nerozoznanie akútnej potreby nápravy týchto škôd bolo asi najvýraznejším nedostatkom Mikolajovho nástupcu Eugena Jurzycu.
V minulom čísle .týždňa sme konštatovali, že reforma školstva sa na Slovensku pravdepodobne nedá uskutočniť zdola, t.j. tlakom učiteľskej a rodičovskej verejnosti. Teraz zase na základe krátkej exkurzie do minulosti konštatujeme, že reforma školstva sa tu pravdepodobne nedá uskutočniť ani zhora, pod tlakom osvietených politikov. Tak čo nám zostáva?
.čo robiť?
Asi nám nezostáva nič iné, len pokúsiť sa udržiavať na rôznych fórach rozumnú diskusiu o školstve a vzdelávaní. O tom kam smerujú a kam by mali smerovať. A o tom, čo treba robiť, ak chceme, aby školský systém hladko fungoval a aby sa vzdelávanie skvalitnilo.
Práve preto sme sa v .týždni rozhodli venovať sa tejto téme systematicky, v každom čísle. Nechceme tu vykladať nejaký náš hotový a ucelený názor na všetky otázky, chceme si taký názor vo vzájomnej diskusii postupne vyjasňovať a podľa možnosti presviedčať aj iných, že je to názor rozumný. Pod diskusiou si predstavujeme nielen diskusiu autorov, ale aj dialóg s čitateľmi. Chceme do tohto dialógu vtiahnuť ľudí zdola aj zhora, od rodičov cez učiteľov až po politikov.
Mnohí z nás vstupujú do verejnej diskusie s konkrétnymi reformnými návrhmi už roky a naša skúsenosť ukazuje, že napriek tomu, že sa zmysluplné zmeny na Slovensku presadzujú len veľmi pomaly a ťažko, má zmysel ich ustavične vracať do hry a diskutovať o nich s verejnosťou. Reforma vzdelávania nie je vecou jedného ministerstva, je to vec verejná.
Zuzana Zimenová je analytička a editorka portálu noveskolstvo.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.