.a najrozličnejších označení by bolo ešte aspoň na pol strany. Podľa situácií, v akých sa ocitol. Alebo podľa tých, ktoré sám „vyrobil“. Kaukliar? Podvodník? Eskamotér? Sukničkár? Umelec?? Satrapa? Atrapa? Násilník? Beťárisko? Fiškus? Ale nikdy „podrazák“. Ani zradca. I keď... o jednej ťažkej zrade viem, ale ten zradený a podvedený pán senátor, ktorý sa mi občas posťažoval, si očividne neuvedomoval, že nebol zradený, bol iba použitý a potom odložený. Pomohol zvrhnúť vládu a tam sa jeho úloha na šachovnici Silvia Berlusconiho (ďalej SB) končila. Tí, ktorí mu slúžia, slúžia mu oddane a bez otáznikov. Opantaní jeho charizmou, ktorú nemožno spochybňovať. Silvio Berlusconi, muž, postava, osobnosť, ktorú (aj) jeho Taliani buď veľmi milujú, alebo veľmi nenávidia. Ak vám Talian povie, že mu je ukradnutý, buď klame vás, alebo aj sám seba. Ja som bol ako diplomat akýchkoľvek citov voči akémukoľvek politikovi ušetrený. Len pozorovateľ. Niekedy cynický, inokedy láskavý, ale vždy objektívny.
.keď sa rozsypal domček
Všetko sa začalo 17. februára 1992. Vlastne o dobrých 20 rokov skôr, z pohľadu osobného príbehu SB. To je však, pravdaže, celkom iný príbeh, príbeh veľkých peňazí, veľkých možností, veľkých ťahov. Veľkých podvodov? Možno. Alebo pravdepodobne. Príbeh SB, ktorý ďalej trvá a ďalej opantáva, sa však naozaj začal toho spomenutého 17. februára 1992, keď polícia prichytila riaditeľa milánskeho domova dôchodcov so siedmimi miliónmi lír vo vrecku. Bol to úplatok. A Mario Chiesa bol na post dosadený socialistami Bettina Craxiho. Ten, kto ho na tento lukratívny post dosadil, nemohol zrejme tušiť, že Mario má, popri iných, aj excelentné spevácke schopnosti. Nuž a toho osudného 17. februára, i keď mu určite do spevu nebolo, rozospieval sa na plné hrdlo. Pred pomerne nepočetným publikom osadenstva najbližšej policajnej stanice. A bolo. Bridia sa mi banálne prirovnania, ale pod náporom operácie Čisté ruky (po rokoch dodávam: ha-ha!) sa ako domček z karát dokonale rozvalil celý dovtedajší systém: rozsypala sa Talianska socialistická strana, rozsypala sa Kresťanská demokracia, rozsypalo sa v podstate celé politické spektrum (takmer som napísal „monštrum“!, prekliate podvedomie).
.príchod mága
Ani nie tri týždne pred tým fatálnym 17. februárom som prišiel na post zástupcu veľvyslanca Českej a Slovenskej federatívnej republiky v Talianskej republike a mal som teda v pracovnej náplni sledovať vnútropolitický vývoj. Mal som za sebou zamat revolúcie, pred sebou zamat rozpadu republiky. A fascinovaný som pozoroval drsné zrebné plátno zmien v krajine Taliansko. Boli drámy a boli tragédie. Samovraždy známych osobností, vyšetrovania dovtedy nedotknuteľných ikon, bičovanie dovtedy nebičovateľných, ohromujúce odhalenia. A iné a iné a mnohé.
A v tejto situácii všeobecného zhrozenia spoločnosti z pomerov panujúcich v panujúcej triede vstúpil do politiky Magnát. Mediálny Mág. Majiteľ väčšieho počtu televíznych kanálov, než mal k dispozícii Štát. V januári 1994 založil novú politickú stranu, a keďže bol okrem všeličoho iného aj majiteľom milánskeho futbalového veľkoklubu AC, dal jej meno Forza, Italia. Taliansko, do toho! Tak teda – do toho! V apríli v tom istom roku vyhral parlamentné voľby a zostavil vládu so Severnou ligou Umberta Bossiho. Jeho prvá veta po tom, ako ním zostavená vláda získala v dolnej komore parlamentu dôveru, znela: Kde je tu najbižší televízor? Jeho AC hral totiž finále jedného z najvýznamnejších európskych pohárov. A získal ho. Krátko pred Vianocami toho istého roku ho koaličný partner Bossi podrazil a vláda padla.
.večný
No od svojho vstupu do politiky bol v nej vždy veľmi výrazne prítomný. Ako vodca opozície aj ako predseda vlády. Vždy milovaný a vždy nenávidený. Pre ľavicové, alebo neskôr už „stredo-ľavé“ voličstvo predstavoval stelesnenie démona, pre voliča pravicového, alebo neskôr už „stredo-pravého“, zasa božstvo spásonosné, čistiteľa Augiášovho chlieva, naprávateľa mravov, ozdravovateľa politiky. A najmä: SB – náš vzor! Pre obyčajného talianskeho človeka predstavoval záruku, že každý, tak ako Silvio, môže raz zbohatnúť a stať sa slávnym. A možno aj na večné časy, veď najmä po najnovšom rozsudku sa zastrája, že z politiky neodíde.
Zo dva razy sa vystriedal pri kormidle štátu s ľavým stredom, zakaždým ho vo voľbách porazil „muž bez charizmy“ Romano Prodi. Len tak na okraj: raz, už ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Talianskej republike, opýtal som sa Romana Prodiho krátko po tom, ako padla jeho druhá vláda a k moci sa opäť prebil SB: „Pán premiér, do Bratislavy som v jednej správe napísal, že ste jediný taliansky politik, ktorý porazil vo voľbách Silvia Berlusconiho a zakaždým ho potom odstavili jeho vlastní...“ . A on s takýmto hodnotením trochu smutne súhlasil.
.neskrotný
Tretie obdobie vlády SB, po voľbách v roku 2006, bolo od samého začiatku poznačené osudovými znameniami. A najmä škandálmi súvisiacimi s jeho osobným životom. Drobné dobrodružstvá typické pre bonvivánskeho záletníka. Keď sa v istej relácii v priamom TV vysielaní priznal prítomnej kráske, že keby nebol ženatý, určite by si ju vzal, jeho druhá manželka, známa herečka Veronica Lario, mu napísala otvorený list na stránkach konkurenčného denníka La Repubblica. Odpovedal rovnako verejne a bola to odpoveď elegantného, inteligentného muža, štipku beťárskeho potmehúda, ale ešte vždy hlboko milujúceho manžela, otca jej troch detí. Získal si sympatie (napríklad moje) a aj odpustenie (pravdaže jej). Lenže bohatstvo, briskný esprit, nepotlačiteľný sklon k bonvivánstvu, mierne vychýlený zmysel pre „carpe diem“ (v jeho prípade hádam skôr vari „noci“), možno pocit neohroziteľnosti, to všetko ho ťahalo ako na dajakom osudovom motúziku ďalej a ďalej (alebo hlbšie a hlbšie?). Z ničoho nič sa zjavil na oslave osemnástich narodenín akejsi krásky pri Naepole, čoraz väčšmi a čoraz verejnejšie sa hovorilo o neviazaných orgiách v jeho vile v Arcore, vďaka ktorým obohatil bohatý taliansky slovník ešte o afrikanizmus „bunga-bunga“ – to bolo to, čo sa tam malo po nociach odohrávať. Nakoniec o druhej v noci osobným telefonátom na policajnú stanicu vytiahol jednu z účastníčok svojich večierkov, istú Ruby prezývanú aj Rubacuori (čosi ako zvodná radodajka), sotva plnoletú dievčinku marockého pôvodu, ktorú zadržali pre podozrenie z krádeže: argumentoval tým, že dievča je neterou egyptského prezidenta Mubaraka. Jeho Veronika vzápätí požiadala o rozvod. Čo je veľa, to je veľa.
.neposedný
SB je fenomén, zvláštny úkaz. Neuveriteľný komunikátor, muž silnej charizmy. Navýsosť dvojsečnej. Môže len odpudzovať – alebo priťahovať. Dokonale ovláda všetky možné tajomstvá reklamných ťahov. Koniec koncov, veď na to má. V diplomatickom zbore v Ríme, tak ako vo všetkých diplomatických zboroch kdekoľvek na svete, jestvuje ustanovizeň takzvaného komunitárneho obeda: raz do mesiaca jeden z veľvyslancov členských krajín Európskej únie pozve svojich EÚ-kolegov na obed, na ktorý prizve nejakú významnú osobnosť, takmer vždy je to politik, či už z vlády, alebo z opozície, veľký bankár, ekonóm, slovom niekto, kto môže zboru EÚ veľvyslancov povedať niečo gramotné a múdre (ja som trochu vybočil z tohto rámca a v októbri 2006 som si pozval Umberta Eca).
Spomínam si na obed organizovaný gréckym kolegom: na najvyššej terase najdrahšieho rímskeho hotela Hassler (býval tam napríklad Tom Cruise, keď sa neďaleko Ríma ženil), a ako hlavný hosť – SB! Každá predsedajúca krajina Rady EÚ si dá vyrobiť množstvo darčekových predmetov, medzi ktoré neodmysliteľne patria viazanky. A tie sa potom v priebehu predsedníctva darúvajú pri rozličných príležitostiach. SB zavítal na najvyššiu terasu v Hasslerovi so svojou početnou suitou, ktorá pred každého veľvyslanca položila... nie viazanku: viazanky. Tri. Tej najlepšej talianskej značky. La Marinella (pre Silvia Berlusconiho).
Stretol som sa s ním osobne niekoľkokrát, vždy sa správal priateľsky a bezprostredne. Naposledy počas oficiálnej návštevy nášho premiéra Roberta Fica, v Ríme. Z toho, ako nám protokol deň pred návštevou opisoval uvítací ceremoniál a následný presun na miesto konania obeda, mi bolo hneď jasné, že kým prídu ostatní, nevyhnutne sa ocitneme na niekoľko minút sami za stolom: dvaja premiéri a ja. Stalo sa. A SB, pravdaže, neobsedel. Po troch sekundách sa dvihol a zaviedol nás do nedávno zrekonštruovanej miestnosti, kde nám nad historickou manželskou posteľou ukázal zaujímavý detail z čias, citujem, keď ešte nebola televízia – a ľudia sa potrebovali po večeroch dajako zabaviť.
.odsúdený
Teraz ho odsúdili. Je to prvostupňový rozsudok. Popravde, mierne „uletený“. Za machinácie s vysielacími právami v rámci vlastných televízií (s cieľom vytvárať čierne fondy, s ktorými mohol ako majiteľ bez kontroly disponovať, čím, pravdaže, vznikali aj celkom slušné daňové úniky) nesúdili len jeho, ale aj riaditeľa spoločnosti Confalonieriho. Zatiaľ čo riaditeľa zbavili viny v celom rozsahu, SB čosi „schytal“. A práve preto sa zastrája, že sa z politiky veru tak skoro nepoberie. Niekto predsa musí urobiť poriadok v justícii.
Vyrastal som v socializme a v plnom vedomí absencie slobody. Teraz sa mi zdá, že práve to vedomie človeka tak trochu oslobodzovalo, voči absencii slobody ako keby tak trochu vyzbrojovalo. Takmer po pätnástich rokoch práce v zahraničí sa nemôžem zbaviť dojmu, že jestvuje ešte čosi horšie ako absencia slobody – jej ilúzia. A SB je pre mňa jedným z jej najväčších výrobcov a zároveň predajcov.
Autor je diplomat a prekladateľ, v rokoch 2005 až 2011 bol slovenským veľvyslancom v Taliansku.
.keď sa rozsypal domček
Všetko sa začalo 17. februára 1992. Vlastne o dobrých 20 rokov skôr, z pohľadu osobného príbehu SB. To je však, pravdaže, celkom iný príbeh, príbeh veľkých peňazí, veľkých možností, veľkých ťahov. Veľkých podvodov? Možno. Alebo pravdepodobne. Príbeh SB, ktorý ďalej trvá a ďalej opantáva, sa však naozaj začal toho spomenutého 17. februára 1992, keď polícia prichytila riaditeľa milánskeho domova dôchodcov so siedmimi miliónmi lír vo vrecku. Bol to úplatok. A Mario Chiesa bol na post dosadený socialistami Bettina Craxiho. Ten, kto ho na tento lukratívny post dosadil, nemohol zrejme tušiť, že Mario má, popri iných, aj excelentné spevácke schopnosti. Nuž a toho osudného 17. februára, i keď mu určite do spevu nebolo, rozospieval sa na plné hrdlo. Pred pomerne nepočetným publikom osadenstva najbližšej policajnej stanice. A bolo. Bridia sa mi banálne prirovnania, ale pod náporom operácie Čisté ruky (po rokoch dodávam: ha-ha!) sa ako domček z karát dokonale rozvalil celý dovtedajší systém: rozsypala sa Talianska socialistická strana, rozsypala sa Kresťanská demokracia, rozsypalo sa v podstate celé politické spektrum (takmer som napísal „monštrum“!, prekliate podvedomie).
.príchod mága
Ani nie tri týždne pred tým fatálnym 17. februárom som prišiel na post zástupcu veľvyslanca Českej a Slovenskej federatívnej republiky v Talianskej republike a mal som teda v pracovnej náplni sledovať vnútropolitický vývoj. Mal som za sebou zamat revolúcie, pred sebou zamat rozpadu republiky. A fascinovaný som pozoroval drsné zrebné plátno zmien v krajine Taliansko. Boli drámy a boli tragédie. Samovraždy známych osobností, vyšetrovania dovtedy nedotknuteľných ikon, bičovanie dovtedy nebičovateľných, ohromujúce odhalenia. A iné a iné a mnohé.
A v tejto situácii všeobecného zhrozenia spoločnosti z pomerov panujúcich v panujúcej triede vstúpil do politiky Magnát. Mediálny Mág. Majiteľ väčšieho počtu televíznych kanálov, než mal k dispozícii Štát. V januári 1994 založil novú politickú stranu, a keďže bol okrem všeličoho iného aj majiteľom milánskeho futbalového veľkoklubu AC, dal jej meno Forza, Italia. Taliansko, do toho! Tak teda – do toho! V apríli v tom istom roku vyhral parlamentné voľby a zostavil vládu so Severnou ligou Umberta Bossiho. Jeho prvá veta po tom, ako ním zostavená vláda získala v dolnej komore parlamentu dôveru, znela: Kde je tu najbižší televízor? Jeho AC hral totiž finále jedného z najvýznamnejších európskych pohárov. A získal ho. Krátko pred Vianocami toho istého roku ho koaličný partner Bossi podrazil a vláda padla.
.večný
No od svojho vstupu do politiky bol v nej vždy veľmi výrazne prítomný. Ako vodca opozície aj ako predseda vlády. Vždy milovaný a vždy nenávidený. Pre ľavicové, alebo neskôr už „stredo-ľavé“ voličstvo predstavoval stelesnenie démona, pre voliča pravicového, alebo neskôr už „stredo-pravého“, zasa božstvo spásonosné, čistiteľa Augiášovho chlieva, naprávateľa mravov, ozdravovateľa politiky. A najmä: SB – náš vzor! Pre obyčajného talianskeho človeka predstavoval záruku, že každý, tak ako Silvio, môže raz zbohatnúť a stať sa slávnym. A možno aj na večné časy, veď najmä po najnovšom rozsudku sa zastrája, že z politiky neodíde.
Zo dva razy sa vystriedal pri kormidle štátu s ľavým stredom, zakaždým ho vo voľbách porazil „muž bez charizmy“ Romano Prodi. Len tak na okraj: raz, už ako veľvyslanec Slovenskej republiky v Talianskej republike, opýtal som sa Romana Prodiho krátko po tom, ako padla jeho druhá vláda a k moci sa opäť prebil SB: „Pán premiér, do Bratislavy som v jednej správe napísal, že ste jediný taliansky politik, ktorý porazil vo voľbách Silvia Berlusconiho a zakaždým ho potom odstavili jeho vlastní...“ . A on s takýmto hodnotením trochu smutne súhlasil.
.neskrotný
Tretie obdobie vlády SB, po voľbách v roku 2006, bolo od samého začiatku poznačené osudovými znameniami. A najmä škandálmi súvisiacimi s jeho osobným životom. Drobné dobrodružstvá typické pre bonvivánskeho záletníka. Keď sa v istej relácii v priamom TV vysielaní priznal prítomnej kráske, že keby nebol ženatý, určite by si ju vzal, jeho druhá manželka, známa herečka Veronica Lario, mu napísala otvorený list na stránkach konkurenčného denníka La Repubblica. Odpovedal rovnako verejne a bola to odpoveď elegantného, inteligentného muža, štipku beťárskeho potmehúda, ale ešte vždy hlboko milujúceho manžela, otca jej troch detí. Získal si sympatie (napríklad moje) a aj odpustenie (pravdaže jej). Lenže bohatstvo, briskný esprit, nepotlačiteľný sklon k bonvivánstvu, mierne vychýlený zmysel pre „carpe diem“ (v jeho prípade hádam skôr vari „noci“), možno pocit neohroziteľnosti, to všetko ho ťahalo ako na dajakom osudovom motúziku ďalej a ďalej (alebo hlbšie a hlbšie?). Z ničoho nič sa zjavil na oslave osemnástich narodenín akejsi krásky pri Naepole, čoraz väčšmi a čoraz verejnejšie sa hovorilo o neviazaných orgiách v jeho vile v Arcore, vďaka ktorým obohatil bohatý taliansky slovník ešte o afrikanizmus „bunga-bunga“ – to bolo to, čo sa tam malo po nociach odohrávať. Nakoniec o druhej v noci osobným telefonátom na policajnú stanicu vytiahol jednu z účastníčok svojich večierkov, istú Ruby prezývanú aj Rubacuori (čosi ako zvodná radodajka), sotva plnoletú dievčinku marockého pôvodu, ktorú zadržali pre podozrenie z krádeže: argumentoval tým, že dievča je neterou egyptského prezidenta Mubaraka. Jeho Veronika vzápätí požiadala o rozvod. Čo je veľa, to je veľa.
.neposedný
SB je fenomén, zvláštny úkaz. Neuveriteľný komunikátor, muž silnej charizmy. Navýsosť dvojsečnej. Môže len odpudzovať – alebo priťahovať. Dokonale ovláda všetky možné tajomstvá reklamných ťahov. Koniec koncov, veď na to má. V diplomatickom zbore v Ríme, tak ako vo všetkých diplomatických zboroch kdekoľvek na svete, jestvuje ustanovizeň takzvaného komunitárneho obeda: raz do mesiaca jeden z veľvyslancov členských krajín Európskej únie pozve svojich EÚ-kolegov na obed, na ktorý prizve nejakú významnú osobnosť, takmer vždy je to politik, či už z vlády, alebo z opozície, veľký bankár, ekonóm, slovom niekto, kto môže zboru EÚ veľvyslancov povedať niečo gramotné a múdre (ja som trochu vybočil z tohto rámca a v októbri 2006 som si pozval Umberta Eca).
Spomínam si na obed organizovaný gréckym kolegom: na najvyššej terase najdrahšieho rímskeho hotela Hassler (býval tam napríklad Tom Cruise, keď sa neďaleko Ríma ženil), a ako hlavný hosť – SB! Každá predsedajúca krajina Rady EÚ si dá vyrobiť množstvo darčekových predmetov, medzi ktoré neodmysliteľne patria viazanky. A tie sa potom v priebehu predsedníctva darúvajú pri rozličných príležitostiach. SB zavítal na najvyššiu terasu v Hasslerovi so svojou početnou suitou, ktorá pred každého veľvyslanca položila... nie viazanku: viazanky. Tri. Tej najlepšej talianskej značky. La Marinella (pre Silvia Berlusconiho).
Stretol som sa s ním osobne niekoľkokrát, vždy sa správal priateľsky a bezprostredne. Naposledy počas oficiálnej návštevy nášho premiéra Roberta Fica, v Ríme. Z toho, ako nám protokol deň pred návštevou opisoval uvítací ceremoniál a následný presun na miesto konania obeda, mi bolo hneď jasné, že kým prídu ostatní, nevyhnutne sa ocitneme na niekoľko minút sami za stolom: dvaja premiéri a ja. Stalo sa. A SB, pravdaže, neobsedel. Po troch sekundách sa dvihol a zaviedol nás do nedávno zrekonštruovanej miestnosti, kde nám nad historickou manželskou posteľou ukázal zaujímavý detail z čias, citujem, keď ešte nebola televízia – a ľudia sa potrebovali po večeroch dajako zabaviť.
.odsúdený
Teraz ho odsúdili. Je to prvostupňový rozsudok. Popravde, mierne „uletený“. Za machinácie s vysielacími právami v rámci vlastných televízií (s cieľom vytvárať čierne fondy, s ktorými mohol ako majiteľ bez kontroly disponovať, čím, pravdaže, vznikali aj celkom slušné daňové úniky) nesúdili len jeho, ale aj riaditeľa spoločnosti Confalonieriho. Zatiaľ čo riaditeľa zbavili viny v celom rozsahu, SB čosi „schytal“. A práve preto sa zastrája, že sa z politiky veru tak skoro nepoberie. Niekto predsa musí urobiť poriadok v justícii.
Vyrastal som v socializme a v plnom vedomí absencie slobody. Teraz sa mi zdá, že práve to vedomie človeka tak trochu oslobodzovalo, voči absencii slobody ako keby tak trochu vyzbrojovalo. Takmer po pätnástich rokoch práce v zahraničí sa nemôžem zbaviť dojmu, že jestvuje ešte čosi horšie ako absencia slobody – jej ilúzia. A SB je pre mňa jedným z jej najväčších výrobcov a zároveň predajcov.
Autor je diplomat a prekladateľ, v rokoch 2005 až 2011 bol slovenským veľvyslancom v Taliansku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.