Medzinárodný filmový festival Bratislava, ktorého 14. ročník sa začína už tento piatok, je jeden z troch najväčších na Slovensku, so širokou prehliadkou nových filmov v troch súťažných kategóriách a s ďalším množstvom filmov v prehliadkových sekciách. Podľa výkonného riaditeľa Vojtecha Kabátha najväčšou prednosťou festivalu je jeho načasovanie na koniec roka. Tým pádom môže vyberať z filmov zo všetkých tohtoročných svetových festivalov, najmä však z Benátok, ktoré sa konajú na sklonku leta. Vďaka tomu budú môcť diváci vidieť aj víťaznú benátsku snímku Pieta od juhokórejského režiséra Kim Ki-duka.
.kde je srdce festivalu
Tento vyslovene mestský filmový festival sa pred rokom presunul z petržalskej strany Dunaja bližšie k Starému Mestu. Vymenil jeden viacsálový multiplex nákupného centra za iný, a aj keď popri filmových predstaveniach v Cinema City Eurovea sa premieta aj v mestských klubových kinách Mladosť a Lumiére, stále je tu otázka, do akej miery k filmovému zážitku prispieva priestor, v ktorom je film premietaný. „Táto otázka rozdeľuje ľudí zvyčajne do dvoch táborov,“ tvrdí výkonný riaditeľ MFF Vojtech Kabáth, „na puristov, ktorí sú presvedčení, že festival by sa mal vyhýbať multiplexom, a realistov, ktorí po skúsenosti vedia, že dnešné festivalové filmy si zaslúžia veľké plátno a dobrý zvuk. Festivalový film už dávno prekročil predstavu nezávislého filmára, ktorý točí na 16 mm film.“ Vojtech Kabáth sa, prirodzene, radí k druhej skupine, k realistom, i keď si myslí, že festival do mestských kín patrí a že veľa závisí od toho, ako postúpi ich digitalizácia. Upozorňuje tým aj na skutočnosť, ktorú bežný divák nevidí, ale organizátorov festivalu sa to bytostne dotýka, a to je absolútny posun vo formátoch, z ktorých filmy hrajú. Až 95 percent filmov je už v digitálnom formáte, čo podľa neho len potvrdzuje koniec jednej veľkej éry: 35 mm filmu.
Divák-purista nepochybne ocení možnosť vybrať si nielen multiplex, ale aj útulné kamenné kino. Okrem toho sa časť programu koná aj v galérii a v divadle, čo festival rozptyľuje po meste. Filmový festival však potrebuje srdce, miesto, kde sa návštevníci nielen pozerajú na filmy, ale aj stretávajú, diskutujú, zabávajú. Organizátori festivalu preto tento rok vytvorili nové Festivalové centrum v Sklade č.7, ktoré by malo byť oným srdcom. „K vytvoreniu atmosféry by mali pomôcť aj viaceré večerné afterparties s voľným vstupom a skvelým programom,“ hovorí Vojtech Kabáth a dodáva: „Pre mňa je vzorom festival v Rotterdame, ktorý, aj keď svojím programom pokrýva takmer celé mesto, predsa len má svoje srdce na jednom mieste, ľudia tam sedia a diskutujú, sú zavesení na internetovej stránke, DJ hrá celý deň. To je aj môj cieľ, aby sme v priebehu dvoch rokov vytvorili skutočné centrum pre hostí aj profesionálov.“ V Sklade č. 7 sa budú v rámci sprievodného programu premietať napríklad aj dokumentárne filmy z cyklu Fotografi či slovenské animované videoklipy. Časopis Kinečko pripravuje workshop Pristrihni si! a uskutoční sa aj Kreatívne ráno – pravidelná ranná diskusia s niektorým z filmárov.
.súčasný kreatívny dokument
Najdôležitejšie sú však samotné filmy. Festival je pre diváka možnosť zoznámiť sa na jednom mieste v krátkom čase s tým najzaujímavejším, čo sa vo filmovom svete práve deje, a vidieť to na veľkom plátne. Často je to aj jediná možnosť, pretože mnohé z nich sa do kinodistribúcie dostanú neskoro alebo vôbec. V prípade dokumentov festivaly takmer úplne nahrádzajú zúfalú slovenskú distribúciu. Na Slovensku máme hneď niekoľko tematicky zameraných festivalov dokumentárneho filmu, napríklad Jeden svet, Hory a mesto, Etnofilm. Na MFF Bratislava je však súťaž koncipovaná inak, netematicky, ponúka slovenskému divákovi kontakt so súčasným svetovým kreatívnym dokumentom, teda tou sférou, ktorá sa zvyčajne nedostane nielen do kinodistribúcie, ale ani do televízií.
Zostavovateľ programovej sekcie Súťaž dokumentárnych filmov Pavel Smejkal si plne uvedomuje, že jeho výber je nevyhnutne subjektívny, pretože odráža jeho osobný vkus a azda aj isté videnie sveta. Tým pádom sa však zaň dokáže postaviť ako za niečo, k čomu má osobný vzťah a bol by rád, keby ho návštevníci festivalu vnímali ako úprimné priateľské odporúčanie. Na otázku .týždňa, aké kritériá pri výbere zvolil, odpovedá: „Hľadal som filmy, v ktorých je silno prítomná autorská vízia, dôraz na obrazovú reč a aj istá umelecká vynaliezavosť.“ Desiatka filmov v súťaži podľa neho potvrdzuje, že nie je dôvod oddeľovať formu a obsah dokumentárneho filmu, teda to, ako je film spracovaný a o čom je. „Príkladom nech sú tituly ako Päť rozbitých kamier, filmársky inovatívny a zároveň naliehavý dokument o napätí na Západnom brehu Jordánu. Alebo film Jaures. Ten je režisérovou intímnou spoveďou, do ktorej sa vkráda téma imigračnej politiky sarkozyovského Francúzska. Je to zároveň jeden z formálne najodvážnejších filmov, aké som v priebehu roka videl, celý nakrútený z okna bytu na malú digitálnu kameru,“ dodáva.
.slovenské filmy len nesúťažne
V medzinárodnom súťažnom výbere nie je ani jeden slovenský film, to však podľa Smejkala neznamená, že slovenskí dokumentaristi mali slabší rok. „Z hľadiska dramaturgie je dôležité myslieť na vlastnosti celku, ktorým je v tomto prípade pestrá kolekcia desiatich filmov. Zostavovateľ sekcie má zodpovednosť voči divákom, ale aj voči jednotlivým filmom a ich tvorcom, aby výsledok ich práce dostal šancu zažiariť.“ MFF Bratislava dal tento rok slovenským, a to nielen dokumentárnym, ale i hraným filmom priestor v samostatnej národnej sekcii Made in Slovakia, ktorá by mala byť predovšetkým pre zahraničných hostí, novinárov a zástupcov festivalov čitateľnejším riešením. S tým súvisí snaha organizátorov založiť v rámci festivalu aj novú tradíciu národnej súťaže, zatiaľ pre hrané celovečerné filmy.
V rámci dokumentárnej časti sekcie Made in Slovakia uvedie festival v slovenskej premiére novinky Jara Vojteka Cigáni idú do volieb a Krehkú identitu režisérky Zuzy Piussi, ktoré mali len pred pár dňami svetovú premiéru na jihlavskom festivale. Podľa Pavla Smejkala sú oba výnimočné: „Zatiaľ čo Vojtekov film do kontextu reprezentácií rómskej minority v slovenskej kinematografii vnáša celkom nový problém politickej emancipácie, Piussi vo svojom, azda najprovokatívnejšom filme skúma symptómy nacionalizmu s otvorenosťou sebe vlastnou. Materiál, ktorý nazbierala, je absolútne šokujúci a som presvedčený, že by sa to nikomu inému v tejto podobe nepodarilo.“ Krehkú identitu neplánovaným, no o to zaujímavejším spôsobom dopĺňa bakalársky dokumentárny film Kataríny Hlinčíkovej Wec verejná, ktorý národnú identitu zosúvzťažňuje s (ne)kultúrou našich verejných toaliet. V svetovej premiére bude uvedený aj dokumentárny film mladého režiséra Tomáša Krupu Absolventi, ktorý je generačnou výpoveďou o neistej situácii mladých ľudí po skončení umeleckej vysokej školy.
Zorientovať sa v množstve súťažných a prehliadkových filmov je náročné aj pre informovaného filmového fanúšika. Preto sme požiadali Pavla Smejkala o jeho osobný výber piatich filmov: „Predpokladám, že nepôjde o niektorého z našich „hardcore" návštevníkov, ktorí toľko filmov niekedy absolvujú v priebehu jedného dňa a znesú naozaj akúkoľvek filmovú výstrednosť. Môj výber by v takom prípade bol nasledovný: Z dokumentárnej súťaže by som odporučil zábavný a nesmierne originálny český film Dva nula o pražskom futbalovom derby Sparta-Slávia. V sekcii Proti prúdu je skrytým pokladom snímka Nech žijú antipódy! Tá sľubuje závratnú jazdu okolo sveta. Zo sekcie Príbehy by som zvolil Divoké stvorenia južných krajín, objav tohtoročného festivalu Sundance. Mojím ďalším tipom by bol film Tabu režiséra Miguela Gomesa zo sekcie Panoráma – jeden z nominantov na cenu LUX. Až do mesta Aš je podľa mňa jedným z najvýraznejších domácich porevolučných debutov, preto by som ho odporučil všetkým, ktorí ho v kine doposiaľ nevideli.“
.kde je srdce festivalu
Tento vyslovene mestský filmový festival sa pred rokom presunul z petržalskej strany Dunaja bližšie k Starému Mestu. Vymenil jeden viacsálový multiplex nákupného centra za iný, a aj keď popri filmových predstaveniach v Cinema City Eurovea sa premieta aj v mestských klubových kinách Mladosť a Lumiére, stále je tu otázka, do akej miery k filmovému zážitku prispieva priestor, v ktorom je film premietaný. „Táto otázka rozdeľuje ľudí zvyčajne do dvoch táborov,“ tvrdí výkonný riaditeľ MFF Vojtech Kabáth, „na puristov, ktorí sú presvedčení, že festival by sa mal vyhýbať multiplexom, a realistov, ktorí po skúsenosti vedia, že dnešné festivalové filmy si zaslúžia veľké plátno a dobrý zvuk. Festivalový film už dávno prekročil predstavu nezávislého filmára, ktorý točí na 16 mm film.“ Vojtech Kabáth sa, prirodzene, radí k druhej skupine, k realistom, i keď si myslí, že festival do mestských kín patrí a že veľa závisí od toho, ako postúpi ich digitalizácia. Upozorňuje tým aj na skutočnosť, ktorú bežný divák nevidí, ale organizátorov festivalu sa to bytostne dotýka, a to je absolútny posun vo formátoch, z ktorých filmy hrajú. Až 95 percent filmov je už v digitálnom formáte, čo podľa neho len potvrdzuje koniec jednej veľkej éry: 35 mm filmu.
Divák-purista nepochybne ocení možnosť vybrať si nielen multiplex, ale aj útulné kamenné kino. Okrem toho sa časť programu koná aj v galérii a v divadle, čo festival rozptyľuje po meste. Filmový festival však potrebuje srdce, miesto, kde sa návštevníci nielen pozerajú na filmy, ale aj stretávajú, diskutujú, zabávajú. Organizátori festivalu preto tento rok vytvorili nové Festivalové centrum v Sklade č.7, ktoré by malo byť oným srdcom. „K vytvoreniu atmosféry by mali pomôcť aj viaceré večerné afterparties s voľným vstupom a skvelým programom,“ hovorí Vojtech Kabáth a dodáva: „Pre mňa je vzorom festival v Rotterdame, ktorý, aj keď svojím programom pokrýva takmer celé mesto, predsa len má svoje srdce na jednom mieste, ľudia tam sedia a diskutujú, sú zavesení na internetovej stránke, DJ hrá celý deň. To je aj môj cieľ, aby sme v priebehu dvoch rokov vytvorili skutočné centrum pre hostí aj profesionálov.“ V Sklade č. 7 sa budú v rámci sprievodného programu premietať napríklad aj dokumentárne filmy z cyklu Fotografi či slovenské animované videoklipy. Časopis Kinečko pripravuje workshop Pristrihni si! a uskutoční sa aj Kreatívne ráno – pravidelná ranná diskusia s niektorým z filmárov.
.súčasný kreatívny dokument
Najdôležitejšie sú však samotné filmy. Festival je pre diváka možnosť zoznámiť sa na jednom mieste v krátkom čase s tým najzaujímavejším, čo sa vo filmovom svete práve deje, a vidieť to na veľkom plátne. Často je to aj jediná možnosť, pretože mnohé z nich sa do kinodistribúcie dostanú neskoro alebo vôbec. V prípade dokumentov festivaly takmer úplne nahrádzajú zúfalú slovenskú distribúciu. Na Slovensku máme hneď niekoľko tematicky zameraných festivalov dokumentárneho filmu, napríklad Jeden svet, Hory a mesto, Etnofilm. Na MFF Bratislava je však súťaž koncipovaná inak, netematicky, ponúka slovenskému divákovi kontakt so súčasným svetovým kreatívnym dokumentom, teda tou sférou, ktorá sa zvyčajne nedostane nielen do kinodistribúcie, ale ani do televízií.
Zostavovateľ programovej sekcie Súťaž dokumentárnych filmov Pavel Smejkal si plne uvedomuje, že jeho výber je nevyhnutne subjektívny, pretože odráža jeho osobný vkus a azda aj isté videnie sveta. Tým pádom sa však zaň dokáže postaviť ako za niečo, k čomu má osobný vzťah a bol by rád, keby ho návštevníci festivalu vnímali ako úprimné priateľské odporúčanie. Na otázku .týždňa, aké kritériá pri výbere zvolil, odpovedá: „Hľadal som filmy, v ktorých je silno prítomná autorská vízia, dôraz na obrazovú reč a aj istá umelecká vynaliezavosť.“ Desiatka filmov v súťaži podľa neho potvrdzuje, že nie je dôvod oddeľovať formu a obsah dokumentárneho filmu, teda to, ako je film spracovaný a o čom je. „Príkladom nech sú tituly ako Päť rozbitých kamier, filmársky inovatívny a zároveň naliehavý dokument o napätí na Západnom brehu Jordánu. Alebo film Jaures. Ten je režisérovou intímnou spoveďou, do ktorej sa vkráda téma imigračnej politiky sarkozyovského Francúzska. Je to zároveň jeden z formálne najodvážnejších filmov, aké som v priebehu roka videl, celý nakrútený z okna bytu na malú digitálnu kameru,“ dodáva.
.slovenské filmy len nesúťažne
V medzinárodnom súťažnom výbere nie je ani jeden slovenský film, to však podľa Smejkala neznamená, že slovenskí dokumentaristi mali slabší rok. „Z hľadiska dramaturgie je dôležité myslieť na vlastnosti celku, ktorým je v tomto prípade pestrá kolekcia desiatich filmov. Zostavovateľ sekcie má zodpovednosť voči divákom, ale aj voči jednotlivým filmom a ich tvorcom, aby výsledok ich práce dostal šancu zažiariť.“ MFF Bratislava dal tento rok slovenským, a to nielen dokumentárnym, ale i hraným filmom priestor v samostatnej národnej sekcii Made in Slovakia, ktorá by mala byť predovšetkým pre zahraničných hostí, novinárov a zástupcov festivalov čitateľnejším riešením. S tým súvisí snaha organizátorov založiť v rámci festivalu aj novú tradíciu národnej súťaže, zatiaľ pre hrané celovečerné filmy.
V rámci dokumentárnej časti sekcie Made in Slovakia uvedie festival v slovenskej premiére novinky Jara Vojteka Cigáni idú do volieb a Krehkú identitu režisérky Zuzy Piussi, ktoré mali len pred pár dňami svetovú premiéru na jihlavskom festivale. Podľa Pavla Smejkala sú oba výnimočné: „Zatiaľ čo Vojtekov film do kontextu reprezentácií rómskej minority v slovenskej kinematografii vnáša celkom nový problém politickej emancipácie, Piussi vo svojom, azda najprovokatívnejšom filme skúma symptómy nacionalizmu s otvorenosťou sebe vlastnou. Materiál, ktorý nazbierala, je absolútne šokujúci a som presvedčený, že by sa to nikomu inému v tejto podobe nepodarilo.“ Krehkú identitu neplánovaným, no o to zaujímavejším spôsobom dopĺňa bakalársky dokumentárny film Kataríny Hlinčíkovej Wec verejná, ktorý národnú identitu zosúvzťažňuje s (ne)kultúrou našich verejných toaliet. V svetovej premiére bude uvedený aj dokumentárny film mladého režiséra Tomáša Krupu Absolventi, ktorý je generačnou výpoveďou o neistej situácii mladých ľudí po skončení umeleckej vysokej školy.
Zorientovať sa v množstve súťažných a prehliadkových filmov je náročné aj pre informovaného filmového fanúšika. Preto sme požiadali Pavla Smejkala o jeho osobný výber piatich filmov: „Predpokladám, že nepôjde o niektorého z našich „hardcore" návštevníkov, ktorí toľko filmov niekedy absolvujú v priebehu jedného dňa a znesú naozaj akúkoľvek filmovú výstrednosť. Môj výber by v takom prípade bol nasledovný: Z dokumentárnej súťaže by som odporučil zábavný a nesmierne originálny český film Dva nula o pražskom futbalovom derby Sparta-Slávia. V sekcii Proti prúdu je skrytým pokladom snímka Nech žijú antipódy! Tá sľubuje závratnú jazdu okolo sveta. Zo sekcie Príbehy by som zvolil Divoké stvorenia južných krajín, objav tohtoročného festivalu Sundance. Mojím ďalším tipom by bol film Tabu režiséra Miguela Gomesa zo sekcie Panoráma – jeden z nominantov na cenu LUX. Až do mesta Aš je podľa mňa jedným z najvýraznejších domácich porevolučných debutov, preto by som ho odporučil všetkým, ktorí ho v kine doposiaľ nevideli.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.