Ešteže existujú Vianoce, to je taký návrat do reality – vidíte, taká pekná duchovná vec ako Vianoce a dokáže znamenať aj návrat do reality. Späť k téme, lebo o Vianociach budeme všetci počuť čoskoro z každej strany, samozrejme, najmä tak, aby sme nevedeli, o čo vlastne ide. Mne ide teraz o to, že aj počas tohto mimoriadne šedivého dňa v Petržalke plnej pomaľovaných farebných panelákov cítim, že leto je tu čo nevidieť. Hra o budúcoročné festivaly, ktorá má svoje prísne pravidlá, ale zároveň je úplne nevyspytateľná, je v plnom prúde. Jeden agent sa nevedel vynačudovať, keď som mu opisoval, že na to, aby sme na festival dostali 30 britských kapiel, ich musíme osloviť približne raz toľko. Kedysi to bolo dokonca výrazne viac, bežne sa stávalo, že sme mali v hre viac ako stovku umelcov na pár miest. Ak by sme to nerobili, nemali by sme nič. Otvoril som si minuloročnú tabuľku – spolu sme mali stojeden koncertov, zastúpených bolo 23 krajín, prvýkrát v histórii zvíťazila Veľká Británia s 29 telesami, zo Slovenska ich bolo 28. V stĺpčeku umelcov, ktorí boli oslovení, ale napokon sa nepotvrdili, je 113 mien. Pomerne slušný pomer... Neviem, či mám písať takéto otvorené články, občas sa to obracia proti nám – taká je však realita. Po mnohých rokoch, keď som mal z toho riadny stres, sa vyložene na túto hru teším. Už teraz viem, kto nepôjde, ale najmä, kto bude budúci rok hrať. Dúfam, že druhý stĺpček sa bude zmenšovať a že v prvom budú naozajstné skvosty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.