.Organizuješ množstvo festivalov a zároveň si koncertný umelec. Tie festivaly, to je tvoj koníček?
(Smiech.) Tie festivaly vznikli z potreby hrať hudbu, ktorá sa nehrá. Jedným z prvých bol festival Space, ktorý som zakladal počas štúdií v Belgicku. Vášnivo som sa vtedy zamiloval do hudby 20. a 21. storočia a uvedomil som si, že táto hudba sa takmer nikde nehrá. Tak sme spolu s kamarátkou Andreou Mudroňovou založili festival, ktorý sa paralelne odohrával na Slovensku, v Belgicku a párkrát sme hrali aj v Holandsku. Získali sme veľkú podporu gentského Kráľovského konzervatória, kde sme vtedy študovali. Podobne to bolo s festivalom Hammerklavier. Vtedy som už bol ako doktorand na VŠMU a Peter Guľas, ktorý si vtedy kúpil kladivkový klavír, prišiel s nápadom urobiť sériu koncertov, kde by sa na takýchto nástrojoch hralo. Cez Andreja Šubu som sa vtedy zoznámil s veľmi zaujímavým človekom Paulom McNultym, ktorý je staviteľom takýchto nástrojov. Zorganizoval som štyri ročníky festivalu Hammerklavier, kde sa postupne predstavili štyri dôležité kópie historických nástrojov Mozarta, Chopina, Schuberta a Liszta. Vždy je to tak, že je tam hudobný impulz, chcem niečo urobiť a ak to nie je kde urobiť, začnem to robiť sám.
.Organizovanie festivalov znamená veľa „nemúzickej" práce.
Je to takmer výlučne nemúzická práca a keď si človek potom zahrá na koncerte, alebo je na ňom ako poslucháč, tak to je taká príjemná čerešnička na torte. Hoci si to žiada veľmi veľa energie, neľutujem to.
.Akým festivalom sa venuješ teraz?
Sú to dva veľké projekty: ISCM World Music Days 2013 a Stretnutia s hudbou Pentapolitana, čo je cyklus koncertov vo východoslovenských mestách. Ťažisko môjho života je v súčasnosti ISCM World Music Days 2013.
.čo je to ISCM?
ISCM je skratka pre International Society for Contemporary Music. To je najstaršia spoločnosť pre súčasnú hudbu na svete a zároveň jediná spoločnosť s celosvetovou pôsobnosťou. Vznikla v roku 1922 v Salzburgu, zakladateľmi boli Arnold Schönberg a Anton Webern. Založili túto spoločnosť na to, aby sa šírila súčasná hudba formou festivalov, koncertov a vzdelávacích aktivít. Od roku 1923 spoločnosť každoročne organizuje festival. Zaujímavé je, že Československo bolo jedným zo šiestich zakladujúcich členov ISCM.Význam tohto festivalu sa ukazuje v tom, že viacero skladateľov, ktorých dnes už považujeme za klasikov ? napríklad Janáček alebo Stravinský ? bolo na festivale uvedených, keď ešte klasikmi neboli.
.Festival sa vždy koná v Salzburgu?
Nie. Každý rok sa koná v inej členskej krajine. V súčasnosti má ISCM 55 členských krajín a 15 pridružených členov. Doteraz sa festival nikdy nekonal na Slovensku, a preto je pre nás veľkou cťou, že tu budeme hostiť práve jeho 90. ročník. Bude sa konať v novembri 2013 v Košiciach, Bratislave a vo Viedni.
.ako sa tvorí program takéhoto festivalu?
Každá členská krajina pošle šesť partitúr, pričom medzinárodná porota, pozostávajúcu z významných skladateľských osobností, tieto partitúry preštuduje a vyberie z každej krajiny minimálne jednu skladbu, ktorá zaznie na festivale. Prišlo nám vyše 450 skladieb, porota z nich vybrala sedemdesiat. Okrem toho chceme prezentovať aj klasikov modernej hudby ako je Steve Reich, Pierre Bouléz či Witold Lutoslawski a slovenskú hudbu. Každý koncert bude mať teda tri súčasti: súčasné skladby z členských krajín ISCM, modernú klasiku a slovenskú hudbu.
.ale ešte aj tento rok bude nejaký podobný festival v Košiciach.
Ako súčasť príprav na veľký festival, ktorý bude na budúci rok, robíme 11. až 15. novembra tohto roku v spolupráci s festivalom Ars Nova Cassoviae Dni novej hudby ISCM, ktoré budú ťažiskovo venované tvorbe Arva Pärta. Zaznie tam jeho veľmi významné dielo Te Deum v podaní jedného z najlepších zborov na svete, Voces musicale z Tallinu. Bude to určite jeden z vrcholov slovenskej hudobnej sezóny.
.ako sa za 90 rokov od vzniku ISCM zmenila „súčasná hudba"?
Veľmi. Hudba ide vždy s dobou, v ktorej žijeme a jej vývoj sa nedá zastaviť. Akurát sa niekde stala chyba. Až do začiatku 19. storočia sa totiž hrala vždy len súčasná hudba. To znamená, že Bach ako zamestnanec cirkvi musel každý týždeň napísať novú kantátu. Stará kantáta sa nehrala. Len nová. To isté robil Haydn aj Mozart. A potom sa niečo zmenilo: ľudia dnes akceptujú všetky výdobytky novej doby, technológie, autá, počítače, elektroniku, ale čo sa týka hudby, väčšina ľudí je ukotvená v repertoári 18. a 19. storočia. Je to zaujímavý fenomén.
.prečo znie súčasná vážna hudba väčšine ľudí cudzo?
Je to asi viac vecí. Ľudia hrajú dnes oveľa menej ako v minulosti. To je prvá vec: nedostatok akéhokoľvek aktívneho amatérskeho hrania. Druhá vec sa týka energie: na to, aby si sa mohol dozvedieť niečo nové, musíš si vytvoriť čas a mať energiu. Dnešná doba je nastavená tak, že treba veci riešiť rýchlo. My nemáme čas. Ani energiu. Ďalšou vecou je to, že tá súčasná hudba sa hrá tak málo, že za normálnych okolností ju máš šancu počuť len zriedka. Obklopení sme inou hudbou. No a nakoniec vzdelávanie, ktoré používa prvky a vzory z 19. storočia, v dôsledku čoho je často neaktuálne. A to na všetých stupňoch vzdelávania – od základných po vysoké školy.
.ty robievaš aj hudobné workshopy pre deti. Ako by sa teda mala hudba učiť?
Myslím, že by sa nemalo začať s tónmi, ale so zvukmi. Deti sa rady hrajú so zvukmi, rady sa hrajú s nástrojom. Samozrejme, že potom sa musia aj učiť, ale tá hra a radosť z objavovania hudobného nástroja sa vytratila. Ďalšia vec je improvizácia – veď aj všetci veľkí skladatelia minulosti boli skvelí improvizátori. Pri improvizácii ide o hru a objavovanie. To je podľa mňa veľmi dôležité. Na svojich workshopoch vidím, že deti sa veľmi rady hrajú. Nielen deti, ale aj pedagógovia. No a dnes sa hudba netvorí len na tradičných hudobných nástrojoch. Tvorí sa aj v počítači, na rôznych predmetoch, na konároch, na kameňoch. V Salzburgu je slávne Mozarteum, kde deti začínajú hrou na prírodných predmetoch. Hrajú sa s nimi, počúvajú ich zvuky. To je úplne iný základ. A toto nám chýba.
.súčasná vážna hudba nám napriek tomu niekedy znie príliš komplikovanie a neprístupne.
To je zložité. Tá hudba je iná. Aj Bach skladal sakrálnu hudbu pre bohoslužby, hudbu koncertnú a potom veci ako Umenie fúgy, ktoré sa aj milovníkom jeho hudby zdali náročné. Dnešný človek je zavalený tonálnou hudou a súčasnú vážnu hudbu sa nemá kde naučiť počúvať. Z rádií ide stále len C dur a G dur.
.a nie je ten C dur a G dur, čiže tonálna hudba, človeku z nejakého dôvodu „fyziologicky" bližší?
Keď som začal študovať hudbu, považoval som Chopina a Beethovena za úplný vrchol. Myslel som si, že nepotrebujem nič viac. Ale potom som začal objavovať novú hudbu. Pravdepodobne to bolo dané celkovou otvorenosťou voči novým veciam, nie špecificky voči hudbe. Išlo o chuť objavovať. Isté je, že o niekoľko rokov som sa rozhodol novú hudbu študovať a hrať. Ja som ako chlapec nechcel byť hudobníkom, ale hokejistom, a preto som dobrým príkladom toho, že ten vývoj je možný. Chce to čas a energiu. A dobrých pedagógov a veľa príležitostí. Ale aby bolo jasné: súčasťou súčasnej hudby je aj veľa vyslovene zlej hudby.
.ako ty vlastne rozlišuješ medzi dobrou a zlou hudbou?
Myslím, že veľa mladých súčasných skladateľov trpí túžbou písať príliš veľa nôt. Tá hudba je potom strašne komplikovaná. Je to podľa mňa omyl. Myslím, že je dobré cvičenie, ktorým si prešiel napríklad Ligeti alebo Kurtág: povedali si, že skúsia urobiť všetko, čo sa len dá, s jedným tónom alebo s jedným zvukom. Ja som nervózny z hudby, v ktorej je použité veľmi veľa materiálu. Je to ako keď nejaký človek veľmi veľa, rýchlo rozpráva a nerozumieš mu. To mi v súčasnej hudbe asi najviac prekáža.
Ivan Šiller/
Hudbe sa začal seriózne venovať až ako 14-ročný na ZUŠ Ľ. Rajtera v klavírnej triede Milice Kailingovej. Neskôr študoval súkromne u Daniela Buranovského a na VŠMU u Daniely Varínskej. Študoval aj na Kráľovskom konzervatóriu v Gente o Daana Vandenwaaleho. Ako koncertný klavirista sa venuje staršej aj úplne súčasnej hudbe. Založil a organizoval festivaly Space a Hammerklavier, v súčasnosti organizuje Dni novej hudby, ktoré budú 11. až 15. novembra 2012 v Košiciach a prestížny festival ISCM World Music Days, ktorý bude v roku 2013 v Košiciach, Bratislave a Viedni.
(Smiech.) Tie festivaly vznikli z potreby hrať hudbu, ktorá sa nehrá. Jedným z prvých bol festival Space, ktorý som zakladal počas štúdií v Belgicku. Vášnivo som sa vtedy zamiloval do hudby 20. a 21. storočia a uvedomil som si, že táto hudba sa takmer nikde nehrá. Tak sme spolu s kamarátkou Andreou Mudroňovou založili festival, ktorý sa paralelne odohrával na Slovensku, v Belgicku a párkrát sme hrali aj v Holandsku. Získali sme veľkú podporu gentského Kráľovského konzervatória, kde sme vtedy študovali. Podobne to bolo s festivalom Hammerklavier. Vtedy som už bol ako doktorand na VŠMU a Peter Guľas, ktorý si vtedy kúpil kladivkový klavír, prišiel s nápadom urobiť sériu koncertov, kde by sa na takýchto nástrojoch hralo. Cez Andreja Šubu som sa vtedy zoznámil s veľmi zaujímavým človekom Paulom McNultym, ktorý je staviteľom takýchto nástrojov. Zorganizoval som štyri ročníky festivalu Hammerklavier, kde sa postupne predstavili štyri dôležité kópie historických nástrojov Mozarta, Chopina, Schuberta a Liszta. Vždy je to tak, že je tam hudobný impulz, chcem niečo urobiť a ak to nie je kde urobiť, začnem to robiť sám.
.Organizovanie festivalov znamená veľa „nemúzickej" práce.
Je to takmer výlučne nemúzická práca a keď si človek potom zahrá na koncerte, alebo je na ňom ako poslucháč, tak to je taká príjemná čerešnička na torte. Hoci si to žiada veľmi veľa energie, neľutujem to.
.Akým festivalom sa venuješ teraz?
Sú to dva veľké projekty: ISCM World Music Days 2013 a Stretnutia s hudbou Pentapolitana, čo je cyklus koncertov vo východoslovenských mestách. Ťažisko môjho života je v súčasnosti ISCM World Music Days 2013.
.čo je to ISCM?
ISCM je skratka pre International Society for Contemporary Music. To je najstaršia spoločnosť pre súčasnú hudbu na svete a zároveň jediná spoločnosť s celosvetovou pôsobnosťou. Vznikla v roku 1922 v Salzburgu, zakladateľmi boli Arnold Schönberg a Anton Webern. Založili túto spoločnosť na to, aby sa šírila súčasná hudba formou festivalov, koncertov a vzdelávacích aktivít. Od roku 1923 spoločnosť každoročne organizuje festival. Zaujímavé je, že Československo bolo jedným zo šiestich zakladujúcich členov ISCM.Význam tohto festivalu sa ukazuje v tom, že viacero skladateľov, ktorých dnes už považujeme za klasikov ? napríklad Janáček alebo Stravinský ? bolo na festivale uvedených, keď ešte klasikmi neboli.
.Festival sa vždy koná v Salzburgu?
Nie. Každý rok sa koná v inej členskej krajine. V súčasnosti má ISCM 55 členských krajín a 15 pridružených členov. Doteraz sa festival nikdy nekonal na Slovensku, a preto je pre nás veľkou cťou, že tu budeme hostiť práve jeho 90. ročník. Bude sa konať v novembri 2013 v Košiciach, Bratislave a vo Viedni.
.ako sa tvorí program takéhoto festivalu?
Každá členská krajina pošle šesť partitúr, pričom medzinárodná porota, pozostávajúcu z významných skladateľských osobností, tieto partitúry preštuduje a vyberie z každej krajiny minimálne jednu skladbu, ktorá zaznie na festivale. Prišlo nám vyše 450 skladieb, porota z nich vybrala sedemdesiat. Okrem toho chceme prezentovať aj klasikov modernej hudby ako je Steve Reich, Pierre Bouléz či Witold Lutoslawski a slovenskú hudbu. Každý koncert bude mať teda tri súčasti: súčasné skladby z členských krajín ISCM, modernú klasiku a slovenskú hudbu.
.ale ešte aj tento rok bude nejaký podobný festival v Košiciach.
Ako súčasť príprav na veľký festival, ktorý bude na budúci rok, robíme 11. až 15. novembra tohto roku v spolupráci s festivalom Ars Nova Cassoviae Dni novej hudby ISCM, ktoré budú ťažiskovo venované tvorbe Arva Pärta. Zaznie tam jeho veľmi významné dielo Te Deum v podaní jedného z najlepších zborov na svete, Voces musicale z Tallinu. Bude to určite jeden z vrcholov slovenskej hudobnej sezóny.
.ako sa za 90 rokov od vzniku ISCM zmenila „súčasná hudba"?
Veľmi. Hudba ide vždy s dobou, v ktorej žijeme a jej vývoj sa nedá zastaviť. Akurát sa niekde stala chyba. Až do začiatku 19. storočia sa totiž hrala vždy len súčasná hudba. To znamená, že Bach ako zamestnanec cirkvi musel každý týždeň napísať novú kantátu. Stará kantáta sa nehrala. Len nová. To isté robil Haydn aj Mozart. A potom sa niečo zmenilo: ľudia dnes akceptujú všetky výdobytky novej doby, technológie, autá, počítače, elektroniku, ale čo sa týka hudby, väčšina ľudí je ukotvená v repertoári 18. a 19. storočia. Je to zaujímavý fenomén.
.prečo znie súčasná vážna hudba väčšine ľudí cudzo?
Je to asi viac vecí. Ľudia hrajú dnes oveľa menej ako v minulosti. To je prvá vec: nedostatok akéhokoľvek aktívneho amatérskeho hrania. Druhá vec sa týka energie: na to, aby si sa mohol dozvedieť niečo nové, musíš si vytvoriť čas a mať energiu. Dnešná doba je nastavená tak, že treba veci riešiť rýchlo. My nemáme čas. Ani energiu. Ďalšou vecou je to, že tá súčasná hudba sa hrá tak málo, že za normálnych okolností ju máš šancu počuť len zriedka. Obklopení sme inou hudbou. No a nakoniec vzdelávanie, ktoré používa prvky a vzory z 19. storočia, v dôsledku čoho je často neaktuálne. A to na všetých stupňoch vzdelávania – od základných po vysoké školy.
.ty robievaš aj hudobné workshopy pre deti. Ako by sa teda mala hudba učiť?
Myslím, že by sa nemalo začať s tónmi, ale so zvukmi. Deti sa rady hrajú so zvukmi, rady sa hrajú s nástrojom. Samozrejme, že potom sa musia aj učiť, ale tá hra a radosť z objavovania hudobného nástroja sa vytratila. Ďalšia vec je improvizácia – veď aj všetci veľkí skladatelia minulosti boli skvelí improvizátori. Pri improvizácii ide o hru a objavovanie. To je podľa mňa veľmi dôležité. Na svojich workshopoch vidím, že deti sa veľmi rady hrajú. Nielen deti, ale aj pedagógovia. No a dnes sa hudba netvorí len na tradičných hudobných nástrojoch. Tvorí sa aj v počítači, na rôznych predmetoch, na konároch, na kameňoch. V Salzburgu je slávne Mozarteum, kde deti začínajú hrou na prírodných predmetoch. Hrajú sa s nimi, počúvajú ich zvuky. To je úplne iný základ. A toto nám chýba.
.súčasná vážna hudba nám napriek tomu niekedy znie príliš komplikovanie a neprístupne.
To je zložité. Tá hudba je iná. Aj Bach skladal sakrálnu hudbu pre bohoslužby, hudbu koncertnú a potom veci ako Umenie fúgy, ktoré sa aj milovníkom jeho hudby zdali náročné. Dnešný človek je zavalený tonálnou hudou a súčasnú vážnu hudbu sa nemá kde naučiť počúvať. Z rádií ide stále len C dur a G dur.
.a nie je ten C dur a G dur, čiže tonálna hudba, človeku z nejakého dôvodu „fyziologicky" bližší?
Keď som začal študovať hudbu, považoval som Chopina a Beethovena za úplný vrchol. Myslel som si, že nepotrebujem nič viac. Ale potom som začal objavovať novú hudbu. Pravdepodobne to bolo dané celkovou otvorenosťou voči novým veciam, nie špecificky voči hudbe. Išlo o chuť objavovať. Isté je, že o niekoľko rokov som sa rozhodol novú hudbu študovať a hrať. Ja som ako chlapec nechcel byť hudobníkom, ale hokejistom, a preto som dobrým príkladom toho, že ten vývoj je možný. Chce to čas a energiu. A dobrých pedagógov a veľa príležitostí. Ale aby bolo jasné: súčasťou súčasnej hudby je aj veľa vyslovene zlej hudby.
.ako ty vlastne rozlišuješ medzi dobrou a zlou hudbou?
Myslím, že veľa mladých súčasných skladateľov trpí túžbou písať príliš veľa nôt. Tá hudba je potom strašne komplikovaná. Je to podľa mňa omyl. Myslím, že je dobré cvičenie, ktorým si prešiel napríklad Ligeti alebo Kurtág: povedali si, že skúsia urobiť všetko, čo sa len dá, s jedným tónom alebo s jedným zvukom. Ja som nervózny z hudby, v ktorej je použité veľmi veľa materiálu. Je to ako keď nejaký človek veľmi veľa, rýchlo rozpráva a nerozumieš mu. To mi v súčasnej hudbe asi najviac prekáža.
Ivan Šiller/
Hudbe sa začal seriózne venovať až ako 14-ročný na ZUŠ Ľ. Rajtera v klavírnej triede Milice Kailingovej. Neskôr študoval súkromne u Daniela Buranovského a na VŠMU u Daniely Varínskej. Študoval aj na Kráľovskom konzervatóriu v Gente o Daana Vandenwaaleho. Ako koncertný klavirista sa venuje staršej aj úplne súčasnej hudbe. Založil a organizoval festivaly Space a Hammerklavier, v súčasnosti organizuje Dni novej hudby, ktoré budú 11. až 15. novembra 2012 v Košiciach a prestížny festival ISCM World Music Days, ktorý bude v roku 2013 v Košiciach, Bratislave a Viedni.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.