Michal Hvorecký patrí medzi zvláštne, zriedkavo sa vyskytujúce zjavy slovenskej literárnej scény. V prvom rade disciplinovane a poctivo píše: od roku 1998 napísal dva zbierky poviedok (Silný pocit čistoty, Lovci & zberači), štyri romány (Posledný hit, Plyš, Eskorta, Dunaj v Amerike) jednu zbierku publicistických textov (Pastiersky list), jeden román v poviedkach (aktuálna kniha Naum) a jednu knihu preložil (Jack Wombat: Ambient). S každou ďalšou knihou sa pritom otvárajú nožnice medzi kritikmi a čitateľmi: kritici ich kritizujú, čitatelia kupujú a zrejme aj čítajú. Nielen to: Michal patrí medzi najprekladanejších a „najinscenovanejších" slovenských autorov - jeho knihy boli preložené do piatich jazykov, jeho romány boli dramatizované a inscenované na Slovensku, v Česku a v Nemecku. Okrem toho píše Michal Hvorecký pravidelne do viacerých médií a aktívne bloguje.
Skonštatovať, že jeho literárny úspech je len dôsledkom mediálneho, sociálno-sieťového a marketingového aktivizmu, by bolo podcenením autorových textov a hlavne ich čitateľov. Michal jednoducho píše tak, že mu tisícky jeho čitateľov rozumejú.
Vezmime si aktuálnu knihu Naum a spolu s klasikom slovenského popu si položme otázku: Čím to je?
Začnime trebárs tým marketingom: prv než ktokoľvek Nauma držal v ruke, všetci, čo máme o Michalovu tvorbu záujem (a nie je nás málo) sme vďaka Facebooku vedeli, že vyšla a že jeden z Michalových tradičných kritikov ju pochválil (jeho meno je, zhodou okolností, medzi tými, ktorým Michal v knižke ďakuje). Michal okrem toho na Facebooku veľmi slušne poďakoval ilustrátorke (Svetlana Fialová), dizajnérke (Mikina Dimunová) aj autorke sadzby textu (Katarína Marenčinová). Kiež by to robili všetci autori!
Knihu tvorí jedenásť poviedok, postavami a reáliami voľne navzájom prepojených. Podľa môjho názoru to z nich ešte nerobí román, no vôbec to nevadí. Krátka poviedka je totiž to, čo vie Michal Hvorecký písať najlepšie. Na niekoľkých stranách prerozpráva krátky príbeh, prostými opismi predstaví hrdinov a cez jednoduchú zápletku ich prevedie k nie vždy šťastnému záveru. Pri čítaní Nauma som si viackrát spomenul na prvé dve Michalove zbierky poviedok. Naum sa k nim blíži. Nevstupuje však už celkom do tej istej rieky, nevracia sa v kruhu. Skôr to pripomína špirálu: síce návrat, ale poučený.
Základné charakteristiky Hvoreckého písania sú nezmenené. Čisté vety, minimum dialógov, rozprávač je zároveň hrdinom, málo vášne, hravosti či existenciálnych úvah. Nová je „prostota" príbehov: už nie sme v eskortnej službe ani v lodi Amerika. Väčšinou sme v Bratislave, postavy sú, až na pár výnimiek, realistické a uveriteľné.
Michal Hvorecký však v knihe Naum akoby trpel novou obsesiou: v každom jednom príbehu nám chce ukázať, čo všetko prečítal, kde všade bol, koľko značiek a názvov (čohokoľvek: od fontov cez oblečenie až po oravské vianočné jedlá) pozná. Ako keby bol zberač či lovec, ktorý nám ukazuje svoje trofeje. Prvýkrát to účinkuje, neskôr to nudí, na konci znervózňuje.
To, že rozprávač (hoci zároveň aj aktér príbehu) veci opisuje zásadne zvonku, je, zdá sa, súčasťou Hvoreckého literárneho programu. Je to škoda. Keby sa autor do svojich postáv ponoril, keby ich nechal prehovoriť vlastnými slovami a aspoň trochu sa nechal unášať ich vlastným životom, jeho texty by ožili.
Čím to teda je, že pre mnohých je Michal Hvorecký „pán spisovateľ", zatiaľ čo pre hŕstku kritikov a publicistov je iba estetikým štylistom? Podľa mňa je to preto, lebo „iba rozpráva" a jeho rozprávania sú mierne štylizovanými dokumentmi doby. Na rozdiel do Ballu nekladie ťažké otázky, na rozdiel od Matkina nezabáva, na rozdiel od Moniky Kompaníkovej do svojich príbehov čitateľa nevťahuje. Len ich - čistými a jasnými vetami - zapíše. No a jeho čitateľom sa to páči. Ako jeden z nich, by som sa však prihováral za viac vášne a odvahy. Pohľad pod povrch, hoci aj deprimujúci. Postavy, ktoré nie sú iba opisované, ale aj žijú. To by sme chceli.
Michal Hvorecký: Naum Marenčin PT, 2012.
Skonštatovať, že jeho literárny úspech je len dôsledkom mediálneho, sociálno-sieťového a marketingového aktivizmu, by bolo podcenením autorových textov a hlavne ich čitateľov. Michal jednoducho píše tak, že mu tisícky jeho čitateľov rozumejú.
Vezmime si aktuálnu knihu Naum a spolu s klasikom slovenského popu si položme otázku: Čím to je?
Začnime trebárs tým marketingom: prv než ktokoľvek Nauma držal v ruke, všetci, čo máme o Michalovu tvorbu záujem (a nie je nás málo) sme vďaka Facebooku vedeli, že vyšla a že jeden z Michalových tradičných kritikov ju pochválil (jeho meno je, zhodou okolností, medzi tými, ktorým Michal v knižke ďakuje). Michal okrem toho na Facebooku veľmi slušne poďakoval ilustrátorke (Svetlana Fialová), dizajnérke (Mikina Dimunová) aj autorke sadzby textu (Katarína Marenčinová). Kiež by to robili všetci autori!
Knihu tvorí jedenásť poviedok, postavami a reáliami voľne navzájom prepojených. Podľa môjho názoru to z nich ešte nerobí román, no vôbec to nevadí. Krátka poviedka je totiž to, čo vie Michal Hvorecký písať najlepšie. Na niekoľkých stranách prerozpráva krátky príbeh, prostými opismi predstaví hrdinov a cez jednoduchú zápletku ich prevedie k nie vždy šťastnému záveru. Pri čítaní Nauma som si viackrát spomenul na prvé dve Michalove zbierky poviedok. Naum sa k nim blíži. Nevstupuje však už celkom do tej istej rieky, nevracia sa v kruhu. Skôr to pripomína špirálu: síce návrat, ale poučený.
Základné charakteristiky Hvoreckého písania sú nezmenené. Čisté vety, minimum dialógov, rozprávač je zároveň hrdinom, málo vášne, hravosti či existenciálnych úvah. Nová je „prostota" príbehov: už nie sme v eskortnej službe ani v lodi Amerika. Väčšinou sme v Bratislave, postavy sú, až na pár výnimiek, realistické a uveriteľné.
Michal Hvorecký však v knihe Naum akoby trpel novou obsesiou: v každom jednom príbehu nám chce ukázať, čo všetko prečítal, kde všade bol, koľko značiek a názvov (čohokoľvek: od fontov cez oblečenie až po oravské vianočné jedlá) pozná. Ako keby bol zberač či lovec, ktorý nám ukazuje svoje trofeje. Prvýkrát to účinkuje, neskôr to nudí, na konci znervózňuje.
To, že rozprávač (hoci zároveň aj aktér príbehu) veci opisuje zásadne zvonku, je, zdá sa, súčasťou Hvoreckého literárneho programu. Je to škoda. Keby sa autor do svojich postáv ponoril, keby ich nechal prehovoriť vlastnými slovami a aspoň trochu sa nechal unášať ich vlastným životom, jeho texty by ožili.
Čím to teda je, že pre mnohých je Michal Hvorecký „pán spisovateľ", zatiaľ čo pre hŕstku kritikov a publicistov je iba estetikým štylistom? Podľa mňa je to preto, lebo „iba rozpráva" a jeho rozprávania sú mierne štylizovanými dokumentmi doby. Na rozdiel do Ballu nekladie ťažké otázky, na rozdiel od Matkina nezabáva, na rozdiel od Moniky Kompaníkovej do svojich príbehov čitateľa nevťahuje. Len ich - čistými a jasnými vetami - zapíše. No a jeho čitateľom sa to páči. Ako jeden z nich, by som sa však prihováral za viac vášne a odvahy. Pohľad pod povrch, hoci aj deprimujúci. Postavy, ktoré nie sú iba opisované, ale aj žijú. To by sme chceli.
Michal Hvorecký: Naum Marenčin PT, 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.