A ja k tomu musím aktuálne dodať, že súčasní európski socialisti už tých komunistov prekonali. Nie síce v čistej matematike, zatiaľ iba v matematike poistnej. Už ju treba vyhodiť von oknom, nahrádzajú ju rozhodnutia európskych inštitúcií o rodovej rovnosti. Spozornieť by teraz mala slovenská gender loby, ktorá „nevidela za roh“, keď sa pridala v pionierskej horlivosti k tomuto celoeurópskemu ošiaľu, zamieňajúc rovnaké práva za rovnosť. Bumerang sa vracia a neobíde ani jej protagonistky. Budú s pocitom víťazstva platiť rovnaké sumy životných alebo havarijných poistiek ako muži, hoci podľa tej zavrhnutej matematiky žijú dlhšie a spôsobujú menej havárií ako muži.
.prečo mlčia?
Iracionálnosť tohto aktu by nás ani nemala prekvapiť. Veď takto postupujú všetky príbuzné a súvisiace hnutia: za registrované partnerstvá a manželstvá homosexuálnych párov, za adopciu detí homosexuálnymi pármi a za rôzne ďalšie „práva“ inak sexuálne orientovaných osôb. Hnutia, ktoré popierajú prirodzené antropologické rozdiely v spoločnosti. Pritom im nejde o žiadne ľudské práva, ale o získanie tých spoločenských výsad, ktoré ľudstvo vždy spájalo s reprodukciou a zachovaním rodu, komunity a spoločnosti.
Ak sledujeme, ako priamočiaro, nahlas a dôrazne všetky tieto hnutia formulujú svoje ciele a ako rozhodne a agresívne búrajú tradičné hodnoty a inštitúty, ktoré vznikli prirodzene, aby vyvažovali vzťah práv, výhod, povinností a zodpovednosti medzi jednotlivcom, rodinou a spoločnosťou, prečo sa proti nim neozývajú rovnako jasné a hlasné postoje? Namiesto nich sledujeme habkajúce vyjadrenia, stanoviská a bezzásadové ústupky tých politických strán, osobností, spolkov, dokonca i cirkví, ktoré vedia alebo mohli by vedieť, aké zničujúce budú dôsledky týchto hnutí pre spoločnosť. Nedokážu povedať v záujme pravdy ono biblické „Áno, áno, nie, nie,“ hoci aj za cenu straty výhod či obetí? Prevláda túžba zotrvať pri moci a funkciách, snaha udržať si výhody, miesto vo vláde, pohodlie, alibizmus typu „veď je to tak aj vo vyspelých krajinách“, odovzdanie sa osudu alebo predstava, že kompromisy sa dosahujú rozpadom osobnej integrity? Alebo je to všetko dohromady? Aj preto sme svedkami stále sa prehlbujúcej schizofrénie politickej moci, ktorá si uvedomuje význam podpory pôrodnosti a rodín s deťmi pre odstránenie negatívnych ekonomických dôsledkov starnutia populácie, no napriek tomu viac a viac podlieha tlakom tých skupín, čo chcú požívať rovnakú podporu, rovnaké spoločenské uznanie a navyše i verejnú oslavu svojej sexuálnej orientácie, hoci k riešeniu tohto závažného problému neprispejú. Skôr naopak.
.nejde len o vieru, ale aj o rozum
Kedy sa zásadnejšie a jasnejšie poukáže, že všetky tieto hnutia nie sú ničím iným, než sociálnym inžinierstvom, ľavicovým liberalizmom s komunistickými koreňmi? Západní socialisti prebudili, pod falošným heslom boja za ľudské práva, známe Marxovo strašidlo, strašidlo komunizmu, a už ho aj zasadili do reálneho inštitucionálneho mechanizmu. Namiesto komunizmu „uspokojovania človeka podľa potrieb“ nás vtláčajú do jeho novej, nie však menej nebezpečnej podoby – do komunizmu „antropologickej rovnosti“.
Staršia generácia v minulom režime bezmocne, inokedy ľahostajne, niekedy aj s účasťou, sledovala, ako ideály ekonomickej rovnosti viedli k totalite. O to viac je jej povinnosťou poukázať, že aj ideály antropologickej rovnosti skončia tak isto, najmä ak sme už svedkami jej prvých plodov: šikanovania, straty zamestnania, pokút a aj väzenia. Je to síce zatiaľ iba v krajinách na západ od nás, no ani domáci revolucionári nelenia, nezastali pri parádach hrdosti. Zakladajú výbory, navrhujú zákony, niektorí robia monitoring, dotazník pre nahlásenie prípadov „homofóbie“ vo svojom okolí nájdete na internete.
Sekulárni racionalisti, čo sa domnievajú, že novodobý, ľavicový liberalizmus je len akýmsi prekonávaním „náboženského tmárstva“, na príklade v úvodných riadkoch môžu vidieť, že do poriadneho tmárstva upadá práve tento liberalizmus, pretože popiera realitu. A teda nejde už iba o obranu kresťanských hodnôt. Už je potrebná aj obrana zdravého rozumu.
Autor je bývalý podpredseda slovenskej vlády.
.prečo mlčia?
Iracionálnosť tohto aktu by nás ani nemala prekvapiť. Veď takto postupujú všetky príbuzné a súvisiace hnutia: za registrované partnerstvá a manželstvá homosexuálnych párov, za adopciu detí homosexuálnymi pármi a za rôzne ďalšie „práva“ inak sexuálne orientovaných osôb. Hnutia, ktoré popierajú prirodzené antropologické rozdiely v spoločnosti. Pritom im nejde o žiadne ľudské práva, ale o získanie tých spoločenských výsad, ktoré ľudstvo vždy spájalo s reprodukciou a zachovaním rodu, komunity a spoločnosti.
Ak sledujeme, ako priamočiaro, nahlas a dôrazne všetky tieto hnutia formulujú svoje ciele a ako rozhodne a agresívne búrajú tradičné hodnoty a inštitúty, ktoré vznikli prirodzene, aby vyvažovali vzťah práv, výhod, povinností a zodpovednosti medzi jednotlivcom, rodinou a spoločnosťou, prečo sa proti nim neozývajú rovnako jasné a hlasné postoje? Namiesto nich sledujeme habkajúce vyjadrenia, stanoviská a bezzásadové ústupky tých politických strán, osobností, spolkov, dokonca i cirkví, ktoré vedia alebo mohli by vedieť, aké zničujúce budú dôsledky týchto hnutí pre spoločnosť. Nedokážu povedať v záujme pravdy ono biblické „Áno, áno, nie, nie,“ hoci aj za cenu straty výhod či obetí? Prevláda túžba zotrvať pri moci a funkciách, snaha udržať si výhody, miesto vo vláde, pohodlie, alibizmus typu „veď je to tak aj vo vyspelých krajinách“, odovzdanie sa osudu alebo predstava, že kompromisy sa dosahujú rozpadom osobnej integrity? Alebo je to všetko dohromady? Aj preto sme svedkami stále sa prehlbujúcej schizofrénie politickej moci, ktorá si uvedomuje význam podpory pôrodnosti a rodín s deťmi pre odstránenie negatívnych ekonomických dôsledkov starnutia populácie, no napriek tomu viac a viac podlieha tlakom tých skupín, čo chcú požívať rovnakú podporu, rovnaké spoločenské uznanie a navyše i verejnú oslavu svojej sexuálnej orientácie, hoci k riešeniu tohto závažného problému neprispejú. Skôr naopak.
.nejde len o vieru, ale aj o rozum
Kedy sa zásadnejšie a jasnejšie poukáže, že všetky tieto hnutia nie sú ničím iným, než sociálnym inžinierstvom, ľavicovým liberalizmom s komunistickými koreňmi? Západní socialisti prebudili, pod falošným heslom boja za ľudské práva, známe Marxovo strašidlo, strašidlo komunizmu, a už ho aj zasadili do reálneho inštitucionálneho mechanizmu. Namiesto komunizmu „uspokojovania človeka podľa potrieb“ nás vtláčajú do jeho novej, nie však menej nebezpečnej podoby – do komunizmu „antropologickej rovnosti“.
Staršia generácia v minulom režime bezmocne, inokedy ľahostajne, niekedy aj s účasťou, sledovala, ako ideály ekonomickej rovnosti viedli k totalite. O to viac je jej povinnosťou poukázať, že aj ideály antropologickej rovnosti skončia tak isto, najmä ak sme už svedkami jej prvých plodov: šikanovania, straty zamestnania, pokút a aj väzenia. Je to síce zatiaľ iba v krajinách na západ od nás, no ani domáci revolucionári nelenia, nezastali pri parádach hrdosti. Zakladajú výbory, navrhujú zákony, niektorí robia monitoring, dotazník pre nahlásenie prípadov „homofóbie“ vo svojom okolí nájdete na internete.
Sekulárni racionalisti, čo sa domnievajú, že novodobý, ľavicový liberalizmus je len akýmsi prekonávaním „náboženského tmárstva“, na príklade v úvodných riadkoch môžu vidieť, že do poriadneho tmárstva upadá práve tento liberalizmus, pretože popiera realitu. A teda nejde už iba o obranu kresťanských hodnôt. Už je potrebná aj obrana zdravého rozumu.
Autor je bývalý podpredseda slovenskej vlády.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.