Problém Ignáca Romsicsa

A preto, píše Sólyom, môže čitateľ spojiť svoju interpretáciu s Romsicsom, ten si však môže myslieť niečo úplne iné. Podľa Romsicsa stáli „pri vybudovaní nového Maďarska tri osobnosti, ktoré vynikali – Miklós Horthy, ktorý vybudoval armádu, István Bethlen, ktorý bol štátnik a Kuno Klebelsberg, zodpovedný za kultúrnu a vzdelávaciu politiku.“ Jediné prídavné meno – vynikajúce – rozmazalo obrovské rozdiely, ktoré boli medzi radikálnym pravičiarom Horthym a Bethlenom a Klebelsbergom, dvoma hlboko konzervatívne založenými mužmi. Bol naozaj Horthy takým výnimočným mužom pri organizovaní armády, ktorá – ako sa malo ukázať – bola živnou pôdou pre pravicových extrémistov? Možno jeho úspechy porovnať s úspechmi Istvána Bethlena?
Ešte väčšie zmätenie nastane, keď sa čitateľ ďalej dozvie, že pod Bethlenovým vedením sa „za niekoľko rokov obnovila rovnosť občanov pred zákonom“. Bolo to naozaj tak? Numerus clausus bol stále zachovávaný, aj „keď jeho dodržiavanie bolo pod medzinárodným tlakom menej striktné“. Romsics vysvetľuje, že „zákon obmedzoval počet židovských študentov v inštitúciách vyššieho vzdelávania z úrovne tridsať percent pred vojnou na osem percent“. Fakticky ide zrejme o korektný údaj, ale nebolo by lepšie napísať, že akékoľvek kvóty, založené na rase a náboženstve, sú nekompatibilné s demokraciou a rovnosťou pred zákonom?
Romsics nám ponúka viacero údajov, týkajúcich sa ministra Kuno Klebelsberga a mnohé z nich vyvolávajú rešpekt. Napríklad, že v dôsledku rozšíreného verejného vzdelávania výrazne kleslo percento negramotných ľudí – z pätnástich na sedem percent. Ale Klebelsberg zastával po celý čas viaceré neakceptovateľné idey o maďarskej intelektuálnej nadradenosti voči bývalým uhorským národom. To však Romsics ignoruje.  
Na konci článku Romsics sumarizuje názory ministra Klebelsberga a predsedu vlády Bethlena o vzťahu demokracie a vzdelávania, podľa ktorých obidvaja verili, že „pred zavedením politickej demokracie musia byť ľudia kultúrne a intelektuálne povznesení, pretože inak môže byť výsledkom všeobecného a tajného hlasovania nie demokracia, ale chaos a demagógia“. Čo si však o tom myslí Romsics? Súhlasí s nimi? Napokon, má o nich zjavne vysokú mienku. Keď príde na celkové zhodnotenie kolaborácie Bethlena a Klebelsberga, Romsics tvrdí, že „keď ide o zladenie hodnôt minulosti a potrieb súčasnosti, aj dnes sú príkladmi hodnými nasledovania“. Čo tým chce povedať? Že nedemokratický režim, ku ktorého vzniku Bethlen a Klebelsberg prispeli, je „príkladom“? Premýšľa nad tým, čo chce povedať? Mám pocit, že to stojí za zváženie. Najmä pre Romsicsa samotného.

Autorka píše a rediguje po anglicky písaný ľavicový blog hungarianspectrum.wordpress.com o maďarskom verejnom živote, kde text pôvodne vyšiel. Krátené.