Zničená Kuba

Niektorí ľudia prišli o všetko. Aj keď toho veľa nemali, búrka im zobrala všetko, čo si dokázali ušetriť alebo získať.  Ľudskú drámu ešte zhoršuje nedostatok všetkých potrebných vecí na opravu, migrácia na západ krajiny a prudké rozšírenie niektorých chorôb, napríklad cholery. Pre obete je to skaza, doslova aj metaforicky. Príroda spôsobila, že hospodársky kolaps a sociálne problémy našej krajiny sa ešte zhoršili. V týchto ťažkých časoch preto musíme zdvojnásobiť našu solidaritu, vyhrnúť rukávy a pomôcť našim spoluobčanom opraviť škody, rozdeliť sa s nimi o náš kus chleba a všetkým tým tisíckam nešťastných Kubáncov po búrke Sandy prispieť v rámci našich možností.
Mám pocit, že všetci vieme, čo môžeme a čo máme spraviť. Aj napriek tomu sa opovážim vyzvať kubánske štátne orgány na niektoré kroky. Rozhodnutia, ktoré v najbližších dňoch urobia, budú kľúčové a dokážu skrátiť a zmierniť tragédiu. Chcem veriť, že je čas, aby sme ideologické rozdiely dali bokom, na solidaritu neexistuje monopol. Nikdy to tak nebolo a práve to ma vedie k nasledujúcim návrhom:
Treba odstrániť clá na dovoz potravín, liekov, domácich spotrebičov, techniky a stavebných materiálov. Treba zaistiť organizáciu verejnej solidarity. To znamená zber, prepravu a doručenie šatstva, liekov a ďalších potrieb, ktoré dotknuté oblasti potrebujú. Treba povzbudiť a schváliť zbieranie prostriedkov a fondov od kubánskych imigrantov. Treba požiadať medzinárodné organizácie o pomoc a spoluprácu. Potrebujeme konkrétnu pomoc, pôžičky a aj rady, ako túto katastrofu zvládnuť.  V tých najpostihnutejších oblastiach treba zabezpečiť flexibilnejšie podmienky na schvaľovanie stavebných a iných povolení. V dotknutých oblastiach treba vyhlásiť moratórium na výber daní od samozamestnaných osôb. A napokon, štát by sa mal zrieknuť nároku na monopol v distribuovaní pomoci a rešpektovať existenciu občianskych kanálov, ktoré dokážu pomoc doručiť.