Veľké témy. Po dvoch svetových vojnách, po hrôzach holokaustu to chvíľu vyzeralo, že veľké témy sú preč, mimo, vyčerpané, prázdne. Druh, ktorý dokáže sám na sebe páchať zverstvá, nemá nárok dotýkať sa metafyziky. Vďaka popkultúre sa však veľké príbehy vrátili. Silné, intenzívne, skutočné. Také, ktoré nás dokážu skutočne zasiahnuť, dotknúť sa čohosi čistého v nás. A my, aby sme sa im ubránili, stávame sa cynickými. Cameronov Titanic je zrazu gýč, aj Láska nebeská a Pretty Woman, 300 a čo ja viem, čo ešte.
Spontánnou reakciou je tie príbehy prijať, lebo za všetkým tým balastom adorujú idealitu. Keď nám toto dôjde, postavíme sa proti. Nás idealita len tak neoblafne, sofistikovanejšej zábavy sa nám žiada. Niežeby sme sa vrhli na Súostrovie Gulag alebo Sofiinu voľbu, to zase nie, lebo to už veľmi zábavné nie je, aj skutočne popremýšľať by bolo treba a to sa nám zas nechce. Žiada sa nám namiesto toho príbehov, ktoré predstierajú hĺbku. Nový mainstream, bystrejší, ako kedykoľvek predtým, ešte aj v tom Paneláku treba občas popremýšľať.
Príbehy pre hlupákov, ktorí sa za hlupákov nepovažujú. Mohli by sme to nazvať problém Matrix, problém Batman, problém Počiatok, problém čokoľvek od Houellebecqa, a z druhej strany trebárs problém Lars Von Trier. Príbehy, ktoré sa javia bystrejšie, ako sú.
Aktuálne sa ten problém volá Skyfall. Nová bondovka, reprezentujúca nový mainstream. Z remeselnej primitivity sa usvedčiť nedá, na to sú jeho tvorcovia pridobrí, dá sa však poznať podľa neschopnosti normálne vystavať a vyrozprávať príbeh.Všetko znamená čosi ďalšie, všetko na čosi odkazuje, a keď sa prekopeme na miesto, kde by mala byť dužina, dreň, jadro, podstata, fundament, žiadne tam nie sú. Presne ako v tom Paneláku.
Spontánnou reakciou je tie príbehy prijať, lebo za všetkým tým balastom adorujú idealitu. Keď nám toto dôjde, postavíme sa proti. Nás idealita len tak neoblafne, sofistikovanejšej zábavy sa nám žiada. Niežeby sme sa vrhli na Súostrovie Gulag alebo Sofiinu voľbu, to zase nie, lebo to už veľmi zábavné nie je, aj skutočne popremýšľať by bolo treba a to sa nám zas nechce. Žiada sa nám namiesto toho príbehov, ktoré predstierajú hĺbku. Nový mainstream, bystrejší, ako kedykoľvek predtým, ešte aj v tom Paneláku treba občas popremýšľať.
Príbehy pre hlupákov, ktorí sa za hlupákov nepovažujú. Mohli by sme to nazvať problém Matrix, problém Batman, problém Počiatok, problém čokoľvek od Houellebecqa, a z druhej strany trebárs problém Lars Von Trier. Príbehy, ktoré sa javia bystrejšie, ako sú.
Aktuálne sa ten problém volá Skyfall. Nová bondovka, reprezentujúca nový mainstream. Z remeselnej primitivity sa usvedčiť nedá, na to sú jeho tvorcovia pridobrí, dá sa však poznať podľa neschopnosti normálne vystavať a vyrozprávať príbeh.Všetko znamená čosi ďalšie, všetko na čosi odkazuje, a keď sa prekopeme na miesto, kde by mala byť dužina, dreň, jadro, podstata, fundament, žiadne tam nie sú. Presne ako v tom Paneláku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.