Na otázku, čo sa deje, sa ako odpoveď vnucuje – je to kúzlo zbabraného. Prečo? SDKÚ je jediná strana pravice, ktorá sa pokúsila vyvodiť z porážky a odovzdania moci Smeru akúsi sebareflexiu. Kým KDH, SaS a Most dodnes nevidia na sebe chybu, SDKÚ menila predsedu a premiešala aj prezídium. Navyše, čo je podstatné a uniklo pozornosti všetkých analytikov: Pavol Frešo sa ako jediný z lídrov ospravedlnil za spoluúčasť na položení vlastnej vlády a spreneveru mandátu voličov.
Napriek tomu a tiež napriek Focusu, ktorý dáva SDKÚ stále 8 percent, evidentné je, že „nový začiatok“ SDKÚ nefunguje. Dešifrovať príčiny nie je zložité. Po prvé, pri všetkých výhradách k starému vedeniu, Frešo nevie mediálne zastúpiť Mikloša a Dzurindu. Iste, môže sa ešte „vypracovať“, z podstaty svojej pozície má však ešte jeden hendikep, ktorý zvýraznila už jeho televízna diskusia s Ficom. Ako bratislavský (a jediný „nesmerácky“) župan si nemôže dovoliť otvorenú vojnu s vládou, keďže napríklad v otázke rozdeľovania európskych peňazí je závislý od jej rozhodnutí. Navyše, čokoľvek nečistého sa v župe udeje (rozkradne), politickú zodpovednosť neponesie – ako v ostatných krajoch – nejaký druholigový politik, (Blanár, Belica, Trebuľa), ale priamo predseda SDKÚ.
Pálenie mostov po zakladateľovi strany, ktorý ako dvojnásobný premiér osem rokov predsedal korupčnému prepojeniu politiky a biznisu, sa ukazuje ako nedostatočná reakcia na volebnú prehru ešte z ďalšieho dôvodu. Na miesto tandemu Dzurinda-Mikloš totiž nenastúpila hriechmi minulosti nezasiahnutá generácia politikov, ale – takpovediac – druhý a tretí sled, ktorý pri tých všetkých mŕtvych schránkach, fantómových účtoch a podobne mlčky asistoval. Tieň dedičného hriechu teda ťaží aj nové vedenie, ktorému zároveň chýba tá autorita smerom nadol, ktorou disponoval Dzurinda. A chýba mu aj koncepčné zastrešenie programových návrhov, čo bola pôsobnosť Mikloša. Prvým jasným prejavom toho bol už otvorený protest (list?) Lucie Žitňanskej, ktorá verejne odmietla podporu návrhov na riešenie „neprispôsobivých“, ktorými sa Kaník, Kužma a spol. pustili do dostihov s SaS a OĽaNO. Následná, úplne zbytočná a strane škodiaca roztržka, ktorú vyvolala daň z finančných transakcií (opäť Kaník) priamo v návrhu nového programu, len potvrdila, že „nová SDKÚ“ je orchester bez kapelníka s minimálne dvoma krídlami. Medzi populistami (Kaník, Kužma) a liberálmi (Beblavý, Vášáryová, Štefanec) sa obnažuje trhlina, ktorú nový predseda – sám inklinujúci skôr k tým prvým – nevie diskrétne manažovať tak, aby strana navonok nepôsobila rozhádane. Také dačo, aby akýsi poslanecký asistent označil návrh programu za „bullshit“, by sa za Dzurindu nemohlo stať. Roztržka okolo transakčnej dane navyše ťažko poškodzuje imidž SDKÚ ako ekonomicky kompetentnej strany.
Na druhej strane, skrumáže v SDKÚ ani mizerné preferencie netreba preceňovať. Nie sú na tom o nič horšie, než zvyšok opozície, pričom ani povolebné prieskumy nič nemenia na základnej premise, že slovenský elektorát je rozdelený na dve takmer rovnaké polovice.
Napriek tomu a tiež napriek Focusu, ktorý dáva SDKÚ stále 8 percent, evidentné je, že „nový začiatok“ SDKÚ nefunguje. Dešifrovať príčiny nie je zložité. Po prvé, pri všetkých výhradách k starému vedeniu, Frešo nevie mediálne zastúpiť Mikloša a Dzurindu. Iste, môže sa ešte „vypracovať“, z podstaty svojej pozície má však ešte jeden hendikep, ktorý zvýraznila už jeho televízna diskusia s Ficom. Ako bratislavský (a jediný „nesmerácky“) župan si nemôže dovoliť otvorenú vojnu s vládou, keďže napríklad v otázke rozdeľovania európskych peňazí je závislý od jej rozhodnutí. Navyše, čokoľvek nečistého sa v župe udeje (rozkradne), politickú zodpovednosť neponesie – ako v ostatných krajoch – nejaký druholigový politik, (Blanár, Belica, Trebuľa), ale priamo predseda SDKÚ.
Pálenie mostov po zakladateľovi strany, ktorý ako dvojnásobný premiér osem rokov predsedal korupčnému prepojeniu politiky a biznisu, sa ukazuje ako nedostatočná reakcia na volebnú prehru ešte z ďalšieho dôvodu. Na miesto tandemu Dzurinda-Mikloš totiž nenastúpila hriechmi minulosti nezasiahnutá generácia politikov, ale – takpovediac – druhý a tretí sled, ktorý pri tých všetkých mŕtvych schránkach, fantómových účtoch a podobne mlčky asistoval. Tieň dedičného hriechu teda ťaží aj nové vedenie, ktorému zároveň chýba tá autorita smerom nadol, ktorou disponoval Dzurinda. A chýba mu aj koncepčné zastrešenie programových návrhov, čo bola pôsobnosť Mikloša. Prvým jasným prejavom toho bol už otvorený protest (list?) Lucie Žitňanskej, ktorá verejne odmietla podporu návrhov na riešenie „neprispôsobivých“, ktorými sa Kaník, Kužma a spol. pustili do dostihov s SaS a OĽaNO. Následná, úplne zbytočná a strane škodiaca roztržka, ktorú vyvolala daň z finančných transakcií (opäť Kaník) priamo v návrhu nového programu, len potvrdila, že „nová SDKÚ“ je orchester bez kapelníka s minimálne dvoma krídlami. Medzi populistami (Kaník, Kužma) a liberálmi (Beblavý, Vášáryová, Štefanec) sa obnažuje trhlina, ktorú nový predseda – sám inklinujúci skôr k tým prvým – nevie diskrétne manažovať tak, aby strana navonok nepôsobila rozhádane. Také dačo, aby akýsi poslanecký asistent označil návrh programu za „bullshit“, by sa za Dzurindu nemohlo stať. Roztržka okolo transakčnej dane navyše ťažko poškodzuje imidž SDKÚ ako ekonomicky kompetentnej strany.
Na druhej strane, skrumáže v SDKÚ ani mizerné preferencie netreba preceňovať. Nie sú na tom o nič horšie, než zvyšok opozície, pričom ani povolebné prieskumy nič nemenia na základnej premise, že slovenský elektorát je rozdelený na dve takmer rovnaké polovice.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.