.ak máme veriť knihe Boba Woodwarda The Price of Politics (Cena politiky), Ameriku žiadna dobrá vláda nečaká. A Bobovi Woodwardovi sa v tom dá veriť, pretože nie je žiadnou hlásnou trúbou republikánov.
Woodward je hviezdny novinár, ktorý rozpútal aféru Watergate a zrazil na kolená republikánskeho prezidenta Richarda Nixona. Láskavý nebol ani k ďalšiemu republikánskemu Georgeovi Bushovi mladšiemu, o ktorého vládnutí – a najmä politickom zákulisí jeho vojen – napísal štyri knihy.
O Woodwardovi si možno myslieť mnohé, ale rozhodne treba počúvať, čo hovorí, lebo to nehovorí ako ideológ ani ako chronický rebelant. Je investigatívnym novinárom, ktorý disponuje množstvom kontaktov a informácií z kuloárov a novinárom, ktorý má silnú potrebu hovoriť pravdu – padni, komu padni.
.vyhral som ja
A v najnovšej knihe hovorí toto: Barack Obama vládol v prvom volebnom období ako straník, ako ideológ, nie ako štátnik. Barack Obama pritom chápal silu nadstraníckej spolupráce a takúto spoluprácu sľuboval. V realite však deklarované princípy pošliapal. A to je dôvod, pre ktorý Barack Obama zrejme nebude ďalšie štyri roky vládnuť ako silný prezident – a riešiť závažné problémy, ktoré stoja pred najmocnejším štátom sveta.
Príkladom môže byť vyjednávanie Baracka Obamu s republikánmi o podpornom balíčku peňazí, ktoré chcel na začiatku finančnej krízy dostať do ekonomiky. Začalo sa to prezidentovým sľubom, že návrh bude pripravený v spolupráci demokratov s republikánmi. Republikáni sa viackrát uisťovali, či prezident myslí sľuby o spolupráci vážne. Po odpovediach, že je to tak, prijali výzvu a predložili niekoľko bodov, v ktorých šlo o zníženie daňového zaťaženia. Navrhovali napríklad zníženie dvoch najnižších daňových sadzieb na daň z príjmu jednotlivcov, ktoré by rodinám ušetrilo od 500 do 3200 dolárov na daniach ročne. Hneď na druhom mieste bol návrh na dvadsaťpercentné daňové úľavy z príjmov malých firiem. Na treťom bola podmienka, že stimulačný balík finančnej pomoci „investovaný“ do oživenia ekonomiky si nevyžiada žiadne zvyšovanie daní. Na štvrtom mieste bol návrh na oslobodenie podpory v nezamestnanosti od dane. Až na piatom bol štátny príspevok v podobe pôžičky pre tých ľudí, ktorí pri kúpe nehnuteľnosti zložia najmenej 5 percent z jej celkovej ceny.
Tieto body spísal Eric Cantor, vtedy 45-ročný agilný republikánsky kongresman, ktorý bol pred svojou politickou dráhou malým podnikateľom. Cantor sa usiloval vniesť do uvažovania o finančných stimuloch trochu zdravého sedliackeho rozumu, aby Obamov balíček čo najmenej zaťažil daňových poplatníkov. Papier s návrhmi podal Cantor na stretnutí prezidentovi.
„Obama,“ píše Bob Woodward, „sa pozrel na papier, potom na Cantora, a priateľsky povedal: ‚Eric, nevidím tu nič mimoriadne šialené.‘ Prezident pokračoval: ‚Viem to utiahnuť aj sám, ale chcem, aby sme tú vec dohodli spolu.‘ Pre Cantora to bol signál, že prezident dodrží slovo a pristúpi na dohodu s republikánmi. V tom období mal navyše v prieskumoch verejnej mienky stále vynikajúce výsledky, a teda sa nemusel obávať, že ústupok pravici naňho privolá hnev ľavice. Lenže, píše ďalej Woodward, Obama vzápätí zmenil tón. „Voľby majú svoje dôsledky,“ povedal prezident. „A ja, Eric, ja som voľby vyhral. Takže vašu kartu prebíjam.“
A tak boli nádeje na nadstranícku spoluprácu pochované.
.neschopný dohody
Keď sa napokon pod stimulačný balíček nepodpísal ani jediný republikán (a niektorí viac doprava orientovaní demokrati ho odsúhlasili len so škrípajúcimi zubami), prezident zostal prekvapený. Čo sa to stalo? V očiach Američanov vyzerali ich volení zástupcovia ako rozhádaná banda, ktorá sa nevie dohodnúť ani vo chvíľach, keď je bežným občanom najťažšie.
Oveľa lepšie to nebolo ani počas riešenia rozpočtovej krízy, ktorá takmer položila na kolená americký federálny aparát. Obama preukázal rovnakú nechuť brať do úvahy názorových oponentov, rovnaké odhodlanie ukázať, „kto je tu pánom“. Woodward kritizuje aj republikánov za neflexibilitu pri vyjednávaní a zároveň vyčíta prezidentovi, že v oblasti ľudských vzťahov a komunikácie, ktoré sú neraz podstatou fungovania politických kruhov, zlyháva.
Keď sa rokovalo o presadení reformy financovania zdravotníctva, Barack Obama bol taký odhodlaný vybojovať „poistenie pre každého“, ktoré voličom sľúbil, že nevypočul ani svojich vlastných poradcov, hoci mu vysvetľovali, že ekonomika v ťažkostiach neunesie ďalšie náklady, ktoré si reforma zdravotníctva vyžiada. Obama sa pred štyrmi rokmi dostal prvý raz do Bieleho domu aj vďaka prejavom, kde sa štylizoval do nadstraníckej roly: „Neverím v červenú alebo modrú Ameriku. Neverím v republikánsku alebo demokratickú Ameriku, verím v Spojené štáty americké,“ rečnil vtedy. Lenže napokon zostalo iba pri rečiach. Zdá sa, ako si všimol napríklad týždenník Economist, že spoločnosť republikánov mu je fyzicky nepríjemná – zo 104 golfových zápasov, na ktoré pozýval svojich kolegov za uplynulé roky, iba raz pozval republikána.
Lenže jeho mizerné vzťahy s repoublikánmi sú problémom, na ktorom sa môže rozsypať celé jeho prezidentstvo. Bez republikánov, ktorí majú väčšinu v dolnej komore Kongresu, totiž nemôže Obama vládnuť a presadzovať najdôležitejšie zákony.
.čo bude ďalej?
Barack Obama to nebude mať jednoduché. Jeho ľavicoví prívrženci boli v predošlom volebnom období sklamaní, pretože sa príliš nevenoval niektorým bodom svojej agendy, ktoré považujú za kľúčové – napríklad podľa nich slabo riešil otázku klimatických zmien. Žiadajú od neho, aby bol tvrdší na svojich politických oponentov. Toto tvrdí napríklad čierny americký intelektuál Ellis Close, ktorý píše o situácii černochov v USA a ktorý sa úprimne tešil z Obamovho prvého, a teraz aj z opakovaného zvolenia. Close pre BBC napísal: „Musí uplatniť všetky právomoci prezidentského úradu, aby mohol efektívne bojovať zvnútra.“ A to napriek tomu, tvrdí Ellis, že Obama sám seba stále považuje za akéhosi outsidera, ktorý bude zvonka meniť Washington.
To však nie je možné. Tak, ako už nie je možné spoliehať sa na symbolickú hodnotu jeho prezidentstva – tá sa vyčerpala po prvom zvolení, keď mnohým Američanom stačilo k spokojnosti vidieť, že farba pokožky prestala byť neprekonateľnou bariérou pre vstup do Bieleho domu. Obama, uznáva Ellis, si bude musieť „zašpiniť ruky prácou“, ak má dokázať, že je viac ako „plagátový symbol spoločenského pokroku“.
Ellis Close je z ľavého krídla Obamovho tábora. A má pravdu, hoci dôsledky tejto pravdy sa mu možno nebudú pozdávať. Obama bude musieť naozaj uplatniť všetky právomoci svojho úradu a skutočne vládnuť. Nie ako ideológ, ale ako prezident. Problém však je, že v politickej kampani si od voličov nevypýtal žiadny politický mandát. Nevyberane útočil na svojho protivníka aj na kapitalizmus, vyhlásil vojnu katolíckej cirkvi a podporuje radikálnu homosexuálnu agendu. Namiesto o šetrení hovoril stále o podpore strednej triedy. Ako chce s takýmto mandátom vládnuť s väčšinovou republikánskou dolnou komorou Kongresu?
Pozorovatelia sa zhodujú, že ak nezmení doterajší štýl vládnutia, hrozí mu krach. Napríklad už pri prvom rokovaní o rozpočte.
.koalícia menšín
Obama bude zrejme v druhom období slabým prezidentom, čo nie je dobrou správou pre Ameriku ani pre svet. Ale zaujímavé je aj pozrieť sa, čo výsledky amerických volieb hovoria o samotnej Amerike a väčšine, ktorú Obama reprezentuje.
Celoštátne získal Obama o dve percentá voličov viac ako Romney (50:48), no dôležitejšie bolo, že s výnimkou Severnej Karolíny vyhral vo všetkých nerozhodných štátoch,vrátane Floridy, Ohia, Virgínie či Nevady a Iowy. Republikánsky kandidát na prezidenta, ktorý nevyhrá tieto štáty, nemôže byť prezidentom.
Obamu volili skôr ženy (55 percent), mladší ľudia (medzi voličmi do 29 rokov získal 60 percent), Romneyho zase muži (52 percent), najmä starší voliči (56 percent nad 65 rokov) a bieli Američania (59 percent). Obama mal väčšinu medzi najvzdelanejšími (55 percent), aj medzi nevzdelanými (51 percent). Tými najdôležitejšími faktormi sú najmä etnické a náboženské rozdiely: prezident získal obrovskú podporu nielen v čiernej komunite (93 percent), ale aj medzi čoraz početnejšími Hispáncami (71 percent) a Ázijcami (73 percent). Pokiaľ ide o náboženstvo, Obamu volili väčšinovo ľudia nevyznávajúci žiadnu vieru (70 percent) alebo vyznávajúci inú vieru ako katolícku či protestantskú (70 percent), poprípade vlažne veriaci (55 percent). Inými slovami, Obamu volí koalícia etnických aj náboženských menšín, a keďže tieto menšiny prudko zvyšujú svoj podiel v americkej populácii, Obamova väčšina je reálnou väčšinou dnešnej a budúcej Ameriky. Túto koalíciu prvýkrát vytvoril ľavicový prezidentský kandidát George McGovern v roku 1972. Hoci McGovern pred pár týždňami zomrel, zdá sa, že jeho koalícia práve ovládla Ameriku.
.estados unidos?
A nezdá sa, že by ju mohlo v najbližšej dobe niečo ohroziť. Napríklad takí Hispánci. Dnes tvoria 15 percent celkovej populácie USA, ale vo vekovej kategórii do 10 rokov už 25 percent, sú prevažne katolíci, ale zo svojej viery nerobia politické dôsledky. Hispánci sú pracovitejší ako celková populácia (66,3 percenta pracuje), sú však menej vzdelaní a tiež častejšie nezamestnaní. Je to jednoduchá matematika. Keď za necelých desať rokov bude väčšina silnej povojnovej generácie na dôchodku, v Amerike bude celá štvrtina populácie staršia ako 60 rokov, nadproporčne ich nahradia práve Hispánci.
Závislosť od sociálneho štátu teda nevyhnutne vzrastie jednak medzi dôchodcami, ale aj pracujúcou a horšie vzdelanou pracovnou silou. Trend závislosti od sociálnych dávok sa už teraz prudko zhoršuje. Keď pred štyrmi rokmi odchádzal z úradu George W. Bush, sociálne dávky a podporu v chudobe dostávala pätina populácie. Dnes je to už tretina a tento trend sa podľa všetkého bude ďalej zhoršovať. Posilňuje ho totiž aj pokračujúci rozklad tradičnej spoločnosti, od vysokého počtu tínedžerských pôrodov až po deti, ktoré sa rodia mimo manželstva (dnes 40 percent), keďže tie z veľkej väčšiny tvoria novú triedu spoločenskej chudoby.
Svoj význam má aj prudký úpadok religiozity. Ako napísali v svojej poslednej knihe Robert Putnam a David Campbell (American Grace, 2012), najrýchlejšie rastúcou „náboženskou“ skupinou sú neveriaci. Z úrovne 5 až 7 percent populácie pred 30 rokmi vzrástli na 12 percent v 90. rokoch a 20 percent v roku 2011. Tento vývoj sa podľa autorov nekončí, ale naďalej sa posilňuje. Až tretina mládeže pod 20 rokov odmieta akékoľvek náboženstvo, čo je najvyššie nameraná hodnota v dejinách USA. Pre túto generáciu, ako preukazuje výskumná agentúra Gallup, je náboženstvo synonymom republikánskej politiky a homofóbie. A voči tomu sa vymedzujú. Nuž, a napokon, súčasťou tohto trendu je aj úpadok evanjelikálnej Ameriky. Evanjelikáli nielenže nie sú atraktívni pre mládež, ale ich podiel v americkej spoločnosti sa znižuje a politicky sa dostávajú do geta. Dnes tvoria asi štvrtinu voličov, vo zvyšných troch štvrtinách (vrátane republikánov) však vyvolávajú averziu.
Ak si k týmto číslam pripočítame ešte jednu nulu – teda nedostatok republikánskych osobností, ktoré by v primárkach dokázali presvedčiť výrazne konzervatívnych voličov a potom v prezidentských voľbách dôveryhodne osloviť aj tých stredovejších – budúcnosť Republikánskej strany vyzerá neisto. Zdá sa teda, že s koncom vlády Georgea W. Busha a skončilo niečo viac než len vláda jedného prezidenta. Skončila sa jedna podoba amerického konzervativizmu.
Woodward je hviezdny novinár, ktorý rozpútal aféru Watergate a zrazil na kolená republikánskeho prezidenta Richarda Nixona. Láskavý nebol ani k ďalšiemu republikánskemu Georgeovi Bushovi mladšiemu, o ktorého vládnutí – a najmä politickom zákulisí jeho vojen – napísal štyri knihy.
O Woodwardovi si možno myslieť mnohé, ale rozhodne treba počúvať, čo hovorí, lebo to nehovorí ako ideológ ani ako chronický rebelant. Je investigatívnym novinárom, ktorý disponuje množstvom kontaktov a informácií z kuloárov a novinárom, ktorý má silnú potrebu hovoriť pravdu – padni, komu padni.
.vyhral som ja
A v najnovšej knihe hovorí toto: Barack Obama vládol v prvom volebnom období ako straník, ako ideológ, nie ako štátnik. Barack Obama pritom chápal silu nadstraníckej spolupráce a takúto spoluprácu sľuboval. V realite však deklarované princípy pošliapal. A to je dôvod, pre ktorý Barack Obama zrejme nebude ďalšie štyri roky vládnuť ako silný prezident – a riešiť závažné problémy, ktoré stoja pred najmocnejším štátom sveta.
Príkladom môže byť vyjednávanie Baracka Obamu s republikánmi o podpornom balíčku peňazí, ktoré chcel na začiatku finančnej krízy dostať do ekonomiky. Začalo sa to prezidentovým sľubom, že návrh bude pripravený v spolupráci demokratov s republikánmi. Republikáni sa viackrát uisťovali, či prezident myslí sľuby o spolupráci vážne. Po odpovediach, že je to tak, prijali výzvu a predložili niekoľko bodov, v ktorých šlo o zníženie daňového zaťaženia. Navrhovali napríklad zníženie dvoch najnižších daňových sadzieb na daň z príjmu jednotlivcov, ktoré by rodinám ušetrilo od 500 do 3200 dolárov na daniach ročne. Hneď na druhom mieste bol návrh na dvadsaťpercentné daňové úľavy z príjmov malých firiem. Na treťom bola podmienka, že stimulačný balík finančnej pomoci „investovaný“ do oživenia ekonomiky si nevyžiada žiadne zvyšovanie daní. Na štvrtom mieste bol návrh na oslobodenie podpory v nezamestnanosti od dane. Až na piatom bol štátny príspevok v podobe pôžičky pre tých ľudí, ktorí pri kúpe nehnuteľnosti zložia najmenej 5 percent z jej celkovej ceny.
Tieto body spísal Eric Cantor, vtedy 45-ročný agilný republikánsky kongresman, ktorý bol pred svojou politickou dráhou malým podnikateľom. Cantor sa usiloval vniesť do uvažovania o finančných stimuloch trochu zdravého sedliackeho rozumu, aby Obamov balíček čo najmenej zaťažil daňových poplatníkov. Papier s návrhmi podal Cantor na stretnutí prezidentovi.
„Obama,“ píše Bob Woodward, „sa pozrel na papier, potom na Cantora, a priateľsky povedal: ‚Eric, nevidím tu nič mimoriadne šialené.‘ Prezident pokračoval: ‚Viem to utiahnuť aj sám, ale chcem, aby sme tú vec dohodli spolu.‘ Pre Cantora to bol signál, že prezident dodrží slovo a pristúpi na dohodu s republikánmi. V tom období mal navyše v prieskumoch verejnej mienky stále vynikajúce výsledky, a teda sa nemusel obávať, že ústupok pravici naňho privolá hnev ľavice. Lenže, píše ďalej Woodward, Obama vzápätí zmenil tón. „Voľby majú svoje dôsledky,“ povedal prezident. „A ja, Eric, ja som voľby vyhral. Takže vašu kartu prebíjam.“
A tak boli nádeje na nadstranícku spoluprácu pochované.
.neschopný dohody
Keď sa napokon pod stimulačný balíček nepodpísal ani jediný republikán (a niektorí viac doprava orientovaní demokrati ho odsúhlasili len so škrípajúcimi zubami), prezident zostal prekvapený. Čo sa to stalo? V očiach Američanov vyzerali ich volení zástupcovia ako rozhádaná banda, ktorá sa nevie dohodnúť ani vo chvíľach, keď je bežným občanom najťažšie.
Oveľa lepšie to nebolo ani počas riešenia rozpočtovej krízy, ktorá takmer položila na kolená americký federálny aparát. Obama preukázal rovnakú nechuť brať do úvahy názorových oponentov, rovnaké odhodlanie ukázať, „kto je tu pánom“. Woodward kritizuje aj republikánov za neflexibilitu pri vyjednávaní a zároveň vyčíta prezidentovi, že v oblasti ľudských vzťahov a komunikácie, ktoré sú neraz podstatou fungovania politických kruhov, zlyháva.
Keď sa rokovalo o presadení reformy financovania zdravotníctva, Barack Obama bol taký odhodlaný vybojovať „poistenie pre každého“, ktoré voličom sľúbil, že nevypočul ani svojich vlastných poradcov, hoci mu vysvetľovali, že ekonomika v ťažkostiach neunesie ďalšie náklady, ktoré si reforma zdravotníctva vyžiada. Obama sa pred štyrmi rokmi dostal prvý raz do Bieleho domu aj vďaka prejavom, kde sa štylizoval do nadstraníckej roly: „Neverím v červenú alebo modrú Ameriku. Neverím v republikánsku alebo demokratickú Ameriku, verím v Spojené štáty americké,“ rečnil vtedy. Lenže napokon zostalo iba pri rečiach. Zdá sa, ako si všimol napríklad týždenník Economist, že spoločnosť republikánov mu je fyzicky nepríjemná – zo 104 golfových zápasov, na ktoré pozýval svojich kolegov za uplynulé roky, iba raz pozval republikána.
Lenže jeho mizerné vzťahy s repoublikánmi sú problémom, na ktorom sa môže rozsypať celé jeho prezidentstvo. Bez republikánov, ktorí majú väčšinu v dolnej komore Kongresu, totiž nemôže Obama vládnuť a presadzovať najdôležitejšie zákony.
.čo bude ďalej?
Barack Obama to nebude mať jednoduché. Jeho ľavicoví prívrženci boli v predošlom volebnom období sklamaní, pretože sa príliš nevenoval niektorým bodom svojej agendy, ktoré považujú za kľúčové – napríklad podľa nich slabo riešil otázku klimatických zmien. Žiadajú od neho, aby bol tvrdší na svojich politických oponentov. Toto tvrdí napríklad čierny americký intelektuál Ellis Close, ktorý píše o situácii černochov v USA a ktorý sa úprimne tešil z Obamovho prvého, a teraz aj z opakovaného zvolenia. Close pre BBC napísal: „Musí uplatniť všetky právomoci prezidentského úradu, aby mohol efektívne bojovať zvnútra.“ A to napriek tomu, tvrdí Ellis, že Obama sám seba stále považuje za akéhosi outsidera, ktorý bude zvonka meniť Washington.
To však nie je možné. Tak, ako už nie je možné spoliehať sa na symbolickú hodnotu jeho prezidentstva – tá sa vyčerpala po prvom zvolení, keď mnohým Američanom stačilo k spokojnosti vidieť, že farba pokožky prestala byť neprekonateľnou bariérou pre vstup do Bieleho domu. Obama, uznáva Ellis, si bude musieť „zašpiniť ruky prácou“, ak má dokázať, že je viac ako „plagátový symbol spoločenského pokroku“.
Ellis Close je z ľavého krídla Obamovho tábora. A má pravdu, hoci dôsledky tejto pravdy sa mu možno nebudú pozdávať. Obama bude musieť naozaj uplatniť všetky právomoci svojho úradu a skutočne vládnuť. Nie ako ideológ, ale ako prezident. Problém však je, že v politickej kampani si od voličov nevypýtal žiadny politický mandát. Nevyberane útočil na svojho protivníka aj na kapitalizmus, vyhlásil vojnu katolíckej cirkvi a podporuje radikálnu homosexuálnu agendu. Namiesto o šetrení hovoril stále o podpore strednej triedy. Ako chce s takýmto mandátom vládnuť s väčšinovou republikánskou dolnou komorou Kongresu?
Pozorovatelia sa zhodujú, že ak nezmení doterajší štýl vládnutia, hrozí mu krach. Napríklad už pri prvom rokovaní o rozpočte.
.koalícia menšín
Obama bude zrejme v druhom období slabým prezidentom, čo nie je dobrou správou pre Ameriku ani pre svet. Ale zaujímavé je aj pozrieť sa, čo výsledky amerických volieb hovoria o samotnej Amerike a väčšine, ktorú Obama reprezentuje.
Celoštátne získal Obama o dve percentá voličov viac ako Romney (50:48), no dôležitejšie bolo, že s výnimkou Severnej Karolíny vyhral vo všetkých nerozhodných štátoch,vrátane Floridy, Ohia, Virgínie či Nevady a Iowy. Republikánsky kandidát na prezidenta, ktorý nevyhrá tieto štáty, nemôže byť prezidentom.
Obamu volili skôr ženy (55 percent), mladší ľudia (medzi voličmi do 29 rokov získal 60 percent), Romneyho zase muži (52 percent), najmä starší voliči (56 percent nad 65 rokov) a bieli Američania (59 percent). Obama mal väčšinu medzi najvzdelanejšími (55 percent), aj medzi nevzdelanými (51 percent). Tými najdôležitejšími faktormi sú najmä etnické a náboženské rozdiely: prezident získal obrovskú podporu nielen v čiernej komunite (93 percent), ale aj medzi čoraz početnejšími Hispáncami (71 percent) a Ázijcami (73 percent). Pokiaľ ide o náboženstvo, Obamu volili väčšinovo ľudia nevyznávajúci žiadnu vieru (70 percent) alebo vyznávajúci inú vieru ako katolícku či protestantskú (70 percent), poprípade vlažne veriaci (55 percent). Inými slovami, Obamu volí koalícia etnických aj náboženských menšín, a keďže tieto menšiny prudko zvyšujú svoj podiel v americkej populácii, Obamova väčšina je reálnou väčšinou dnešnej a budúcej Ameriky. Túto koalíciu prvýkrát vytvoril ľavicový prezidentský kandidát George McGovern v roku 1972. Hoci McGovern pred pár týždňami zomrel, zdá sa, že jeho koalícia práve ovládla Ameriku.
.estados unidos?
A nezdá sa, že by ju mohlo v najbližšej dobe niečo ohroziť. Napríklad takí Hispánci. Dnes tvoria 15 percent celkovej populácie USA, ale vo vekovej kategórii do 10 rokov už 25 percent, sú prevažne katolíci, ale zo svojej viery nerobia politické dôsledky. Hispánci sú pracovitejší ako celková populácia (66,3 percenta pracuje), sú však menej vzdelaní a tiež častejšie nezamestnaní. Je to jednoduchá matematika. Keď za necelých desať rokov bude väčšina silnej povojnovej generácie na dôchodku, v Amerike bude celá štvrtina populácie staršia ako 60 rokov, nadproporčne ich nahradia práve Hispánci.
Závislosť od sociálneho štátu teda nevyhnutne vzrastie jednak medzi dôchodcami, ale aj pracujúcou a horšie vzdelanou pracovnou silou. Trend závislosti od sociálnych dávok sa už teraz prudko zhoršuje. Keď pred štyrmi rokmi odchádzal z úradu George W. Bush, sociálne dávky a podporu v chudobe dostávala pätina populácie. Dnes je to už tretina a tento trend sa podľa všetkého bude ďalej zhoršovať. Posilňuje ho totiž aj pokračujúci rozklad tradičnej spoločnosti, od vysokého počtu tínedžerských pôrodov až po deti, ktoré sa rodia mimo manželstva (dnes 40 percent), keďže tie z veľkej väčšiny tvoria novú triedu spoločenskej chudoby.
Svoj význam má aj prudký úpadok religiozity. Ako napísali v svojej poslednej knihe Robert Putnam a David Campbell (American Grace, 2012), najrýchlejšie rastúcou „náboženskou“ skupinou sú neveriaci. Z úrovne 5 až 7 percent populácie pred 30 rokmi vzrástli na 12 percent v 90. rokoch a 20 percent v roku 2011. Tento vývoj sa podľa autorov nekončí, ale naďalej sa posilňuje. Až tretina mládeže pod 20 rokov odmieta akékoľvek náboženstvo, čo je najvyššie nameraná hodnota v dejinách USA. Pre túto generáciu, ako preukazuje výskumná agentúra Gallup, je náboženstvo synonymom republikánskej politiky a homofóbie. A voči tomu sa vymedzujú. Nuž, a napokon, súčasťou tohto trendu je aj úpadok evanjelikálnej Ameriky. Evanjelikáli nielenže nie sú atraktívni pre mládež, ale ich podiel v americkej spoločnosti sa znižuje a politicky sa dostávajú do geta. Dnes tvoria asi štvrtinu voličov, vo zvyšných troch štvrtinách (vrátane republikánov) však vyvolávajú averziu.
Ak si k týmto číslam pripočítame ešte jednu nulu – teda nedostatok republikánskych osobností, ktoré by v primárkach dokázali presvedčiť výrazne konzervatívnych voličov a potom v prezidentských voľbách dôveryhodne osloviť aj tých stredovejších – budúcnosť Republikánskej strany vyzerá neisto. Zdá sa teda, že s koncom vlády Georgea W. Busha a skončilo niečo viac než len vláda jedného prezidenta. Skončila sa jedna podoba amerického konzervativizmu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.