Zápas mal obrovský náboj, divákmi aj médiami bol dopredu vnímaný ako derby a záujem bol naozaj až abnormálny. Ale my hráči sme sa snažili do tejto atmosféry nevpadnúť. Príprava na zápas nevychádzala z toho, že ide o derby, ale z toho, že je to súper ako každý iný v KHL. Dôležité sú pre nás body a celý ten predzápasový ošiaľ sme sa snažili vnímať čo najmenej. Rozhodne sme sa do toho nechceli nijako zamotať a znižovať tým svoju koncentráciu na samotnú hru.
Myslím, že sa nám to podarilo a na zápas sme boli dobre pripravení. Od súpera sme očakávali veľký nápor hneď od začiatku, pretože aj oni boli na v tomto prípade veľmi motivovaní. A aj u nich to zrejme viac súviselo s potrebou získať tri body než s tým, že zápas má aj ďalší emocionálny náboj. Z desiatich zápasov predtým deväť prehrali, takže tie body už naozaj potrebovali.
Očkávaný nápor naozaj prišiel a prvá tretina bola dosť náročná. Ale už tradične dobre zachytal Jaro Janus, opäť nás podržal a nepustil počas úvodnej tretiny ani jeden gól. Nám sa, naopak, krátko pred koncom tretiny podarilo gól dať, a to znamenalo obrat v zápase. Takýto gól do šatne ovplyvní psychiku oboch mužstiev, každú iným spôsobom, a to sa v druhej tretine výrazne prejavilo. Začali sme hrať oveľa lepšie, mali sme šance a dali sme druhý gól. V tretej tretine síce dokázal Lev znížiť na 1:2, ale aj vďaka neskutočnej podpore z hľadiska sme to dokázali udržať a tri body sme nakoniec doviezli domov.
Každý, kto píše o tomto zápase, musí napísať aj o jednej nepríjemnej veci, a ani ja sa jej nemôžem vyhnúť. Ide o zrážku Mira Šatana so Zdenom Chárom, či skôr o Zdenov výpad, po ktorom zostal Miro otrasený na ľade. Z môjho pohľadu to bolo čudné. Zdeno sa celý zápas venoval hokeju a len dvakrát veľmi dôrazne dohral súboj, v oboch prípadoch sa to týkalo Mira Šatana.
V tom druhom prípade išlo zjavne o náraz do hlavy, Šarky mal roztrhnuté celé líce, nedohral zápas a asi bude chýbať aj v niekoľkých ďalších. Ťažko sa mi to hodnotí, ale určite môžem povedať, že ma to veľmi prekvapilo. Či to bol faul, alebo to nebol faul, to je na posúdení rozhodcu a rozhodca to ako faul neposúdil. Pri tejto príležitosti mi však nedá nespomenúť moju zrážku so súperom v domácom zápase s Barysom Astana, za ktorú som po úplne neúmyselnom zranení protivníka dostal hádam všetky možné tresty – Astana hrala päť minút presilovku a ja som bol vylúčený do konca zápasu. Takže z toho, ako vec posúdi rozhodca, ešte nemusí byť celkom jasné, ako to naozaj bolo – akurát, že nemá význam sa už v tom ďalej rýpať.
Napriek tomu vnímam celú tú vec ako veľmi čudnú. Samozrejme, že sa hralo o veľa a je jasné, že v profesionálnom hokeji nikto nepozná brata, ale predsa len... Miro a Zdeno sú predsa veľkí kamaráti, ktorí toho spolu už niečo prežili. Jednoducho tomu nerozumiem.
Myslím, že sa nám to podarilo a na zápas sme boli dobre pripravení. Od súpera sme očakávali veľký nápor hneď od začiatku, pretože aj oni boli na v tomto prípade veľmi motivovaní. A aj u nich to zrejme viac súviselo s potrebou získať tri body než s tým, že zápas má aj ďalší emocionálny náboj. Z desiatich zápasov predtým deväť prehrali, takže tie body už naozaj potrebovali.
Očkávaný nápor naozaj prišiel a prvá tretina bola dosť náročná. Ale už tradične dobre zachytal Jaro Janus, opäť nás podržal a nepustil počas úvodnej tretiny ani jeden gól. Nám sa, naopak, krátko pred koncom tretiny podarilo gól dať, a to znamenalo obrat v zápase. Takýto gól do šatne ovplyvní psychiku oboch mužstiev, každú iným spôsobom, a to sa v druhej tretine výrazne prejavilo. Začali sme hrať oveľa lepšie, mali sme šance a dali sme druhý gól. V tretej tretine síce dokázal Lev znížiť na 1:2, ale aj vďaka neskutočnej podpore z hľadiska sme to dokázali udržať a tri body sme nakoniec doviezli domov.
Každý, kto píše o tomto zápase, musí napísať aj o jednej nepríjemnej veci, a ani ja sa jej nemôžem vyhnúť. Ide o zrážku Mira Šatana so Zdenom Chárom, či skôr o Zdenov výpad, po ktorom zostal Miro otrasený na ľade. Z môjho pohľadu to bolo čudné. Zdeno sa celý zápas venoval hokeju a len dvakrát veľmi dôrazne dohral súboj, v oboch prípadoch sa to týkalo Mira Šatana.
V tom druhom prípade išlo zjavne o náraz do hlavy, Šarky mal roztrhnuté celé líce, nedohral zápas a asi bude chýbať aj v niekoľkých ďalších. Ťažko sa mi to hodnotí, ale určite môžem povedať, že ma to veľmi prekvapilo. Či to bol faul, alebo to nebol faul, to je na posúdení rozhodcu a rozhodca to ako faul neposúdil. Pri tejto príležitosti mi však nedá nespomenúť moju zrážku so súperom v domácom zápase s Barysom Astana, za ktorú som po úplne neúmyselnom zranení protivníka dostal hádam všetky možné tresty – Astana hrala päť minút presilovku a ja som bol vylúčený do konca zápasu. Takže z toho, ako vec posúdi rozhodca, ešte nemusí byť celkom jasné, ako to naozaj bolo – akurát, že nemá význam sa už v tom ďalej rýpať.
Napriek tomu vnímam celú tú vec ako veľmi čudnú. Samozrejme, že sa hralo o veľa a je jasné, že v profesionálnom hokeji nikto nepozná brata, ale predsa len... Miro a Zdeno sú predsa veľkí kamaráti, ktorí toho spolu už niečo prežili. Jednoducho tomu nerozumiem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.