Stredná Európa Luboša Palatu

V bývalom plynojeme v ostravských Vítkoviciach, ktorý bol za európske peniaze prestavaný na krásne konferenčné centrum, sa dobrá spoločnosť zišla. Česko-nemecké diskusné fórum je totiž aj viac než pätnásť rokov po uzavretí česko-nemeckej deklarácie, zásadného dokumentu vzťahov medzi Prahou a Berlínom, stále pomerne reprezentatívna skupina, ktorá každoročne debatuje na vopred vybraté témy týkajúce sa vzájomných vzťahov. Za tých pätnásť rokov, čo na tie fóra chodím, som na nich zažil napätie, ktoré by sa dalo krájať, hádky a spory, ale aj nekonečnú nudu a pocit zabitého víkendu.
Poriadne to tu iskrilo na konci deväťdesiatych rokov, keď bolo fórum miestom na stretnutie medzi Čechmi a sudetskými Nemcami, s ktorými sa inak českí politici väčšinou odmietali baviť. Na česko-nemeckom fóre sa baviť museli, lebo nemecká strana sudetských Nemcov za členov diskusného fóra jednoducho nominovala a basta. Praha, azda aby to „vyvážila“, dala do fóra aj komunistických poslancov a ďalších niekoľko značne nacionalisticky prifarbených politikov, takže v tých prvých rokoch to neboli ani tak stretnutia ako zápasy.
Časom sa však ukázalo, že sa treba baviť aj o niečom inom ako o tom, kto sa komu má ospravedlniť a kto by sa mal ospravedlniť ako prvý. Sudetskí Nemci sa postupne vzdali nádeje, že Praha zruší Benešove dekréty, a Česi sa vzdali nádeje podobne naivnej, že sudetskí Nemci prídu kolenačky a ospravedlnia sa za všetko, za okupáciu, za Lidice, za Mníchov, za to, že chceli byť ako Nemci v Nemecku...
Lenže problém nastal v tom, o čom sa s Nemcami teda budeme baviť, keď nie o minulosti, o okupácii a vyhnaní. Pretože tém, ktoré by Čechov a Nemcov spájali, zase nie je až toľko. Najmä na nemeckej strane zaujíma nejaké Česko len veľmi obmedzený okruh ľudí, popravde, s výnimkou sudetských Nemcov a časti ich potomkov prakticky nikoho. Zo všetkých štátov, ktoré s Nemeckom susedia, je Česko pre Berlín najmenej zaujímavé, najmenej dôležité a najmenej príťažlivé. Pravda, Poliaci majú ešte o niečo horšiu povesť než Česi, ale tých je aspoň štyridsať miliónov, majú nejakú armádu a v posledných rokoch aj vládu, s ktorou sa dá niečo podniknúť v rámci Európskej únie. Česko nič z toho nemá a mať nebude. A keď prestalo mať za prezidenta Václava Havla, prestalo Berlín zaujímať úplne.
Samozrejme, ekonomicky je to inak. Ale ani z hľadiska hospodárskeho nevystúpilo Česko na lepšiu pozíciu, ako je pozícia montážnej haly pre nemecké výrobky a dodávateľa polotovarov. A miesta, kde sa vyrába niekoľko modelov automobilky  VW menom Škoda, ktoré všetci na svete okrem Čechov (a možno Slovákov) považujú za nemecké auto.
Toho roku však vo vítkovickom plynojeme konečne debata za niečo stála a bola aj o niečom, čo naozaj zaujíma tak Čechov, ako aj Nemcov. O energetike, kde sa nemecká a česká cesta rozišli tak, ako sa len rozísť mohli. Kým Nemci rušia celú svoju jadrovú energetiku, Česi chcú fakticky uprostred Nemecka, pretože práve to je poloha českých krajín, stavať ďalšie bloky jadrovej elektrárne Temelín a možno nielen jej.
Kto by však čakal, že sa vo Vítkoviciach Česi a Nemci rozhádajú a budú sa vyhrážať, ten by sa mýlil. Bola to vecná diskusia dvoch navzájom sa počúvajúcich partnerov. Diskusia, kde zďaleka nie všetci Nemci boli presvedčení o zmysluplnosti svojej „energetickej revolúcie“ a zďaleka nie všetci Česi o opodstatnenosti stavby ďalších blokov jadrových elektrární.
Ako najväčší problém sa tak ukázal stav, keď „na Balte fúka vietor a v Mníchove nepracujú“, čo znamená, že z nemeckých veterných elektrární na severe tečie na juh cez Česko ohromné množstvo prúdu. Také veľké, že môže doslova spáliť české drôty a spôsobiť obrovský „blackout“. Niečo sa s tým robí, ale robí sa to príliš pomaly.
Ak nám Nemci vyhodia poistky a spália trafostanice, tak z toho môže byť pekná česko-nemecká mela a dosť nepríjemný konflikt. A to napriek tomu, že by sa zrejme viedol pri sviečkach.

Autor je redaktor Lidových novín.