„Len jeden druh zbabelosti je horší než ten, ktorý nachádzame u konformistu. Totiž ten, ktorý nachádzame u módneho nonkonformistu.“ Tento výrok pochádza od americkej spisovateľky a libertariánskej mysliteľky Ayn Randovej. Kanaďania Joseph Heath a Andrew Potter by ho pokojne mohli použiť ako motto ich knihy Kup si svou revoltu, ktorá nedávno vyšla v češtine. Ide o zdrvujúcu kritiku ľavicových kontrakultúrnych hnutí, ktorá je o to pozoruhodnejšia, že jej autori sa sami považujú za sociálnych demokratov.
Čo je vlastne myslené onou kontrakultúrou? Od 60. rokov minulého storočia sa na Západe začali v umeleckých a intelektuálnych kruhoch čoraz viac presadzovať prúdy, ktoré revoltovali voči dovtedajšej oficiálnej meštiackej morálke a kapitalistickej ekonomike. Nesnažili sa systém meniť cez politické strany alebo občianske aktivity. Chceli ho, takpovediac, podkopať prostredníctvom hudby, literatúry, drog, sexuálneho oslobodenia či alternatívneho životného štýlu. Revolúcia sa mala uskutočniť priamo v ľudskom vedomí. Začínali ako mládežnícka kontrakultúra, aby sa z nich postupne stal dnešný hlavný prúd. No aj keď mali zo začiatku revolučné politické ambície, vždy sa napokon premenili len na vyprázdnenú masovú komerciu. Kde urobili súdruhovia chybu?
.súťaživá spotreba
Heath a Potter tvrdia, že celá kontrakultúra je len slepou uličkou v dejinách ľavice, založenou na nepochopení spotrebiteľského správania ľudí v trhovej ekonomike. Časť ľavicových mysliteľov kedysi urobila chybu, že si fenomén konzumu mylne stotožnila s masovou spoločnosťou, aká existovala na Západe v 50. rokoch. Masová výroba v prvej polovici 20. storočia sprístupnila dovtedy luxusný tovar širokým vrstvám spoločnosti. Avšak cenou zato bola spočiatku veľká uniformita masovo vyrábaných výrobkov. Stačí si spomenúť na legendárny automobil „Model T“, o ktorom mal Henry Ford povedať, že spotrebitelia ho dostanú v akejkoľvek želanej farbe, za predpokladu, že to bude čierna.
Ešte v 50. rokoch bývala väčšina príslušníkov novej americkej strednej vrstvy v relatívne uniformných domoch, na jednotvárnych predmestiach a do práce chodili všetci v bielych košeliach s kravatou. Pričom tú košeľu mali spravidla len jednu a nosili ju celý týždeň. Súdobí ľavicoví spoločenskí kritici onú uniformitu pripísali prirodzenému tlaku kapitalizmu po rovnakosti a konformite. Táto analýza bola však mylná. Spoločnosť vďaka masovej výrobe ešte len začínala bohatnúť a ľudia natoľko nepodliehali móde ako dnes. No keď už mal takmer každý (obrazne povedané) košeľu na všetky dni v týždni, začali spotrebitelia viac dbať na značky a vzájomné odlíšenie.
Je pravda, že ľudia si občas kupujú veci, aby boli prijatí svojím okolím. No ak už raz zapadli do kolektívu a môžu si to aj finančne dovoliť, snažia sa skôr o odlíšenie, ktoré by im v skupine pridalo na vážnosti. Ide o fenomén súťaživej spotreby. Ako píšu Heath a Potter, ľudia sa snažia kupovať si také výrobky, ktoré im v očiach iných ľudí prepožičajú punc istej mimoriadnosti: „Či už preto, aby ukázali, že sú viac cool (tenisky Nike), že majú lepšie styky (kubánske cigary), lepšie informácie (jednosladová škótska whisky), vyššie nároky (espresso od Starbucks), morálnejšie zásady (kozmetika Body Shop) alebo prosto len viac peňazí (kabelky Louis Vuitton).“
A tak v demasifikovanej postindustriálnej spoločnosti, kde sú základné potreby ľudí už uspokojené, spotrebu nepoháňa jednotvárnosť, ale naopak, snaha o odlíšenie. Nie nadarmo reklamní mágovia odkazujú výrobcom: Odlíš sa alebo zomri! „Nie konformisti, ale naopak, nonkonformisti doháňajú spotrebiteľa k utrácaniu“, píšu autori. Dokonca i jednotlivci, ktorí zvyčajne nepodliehajú diktátu módy, musia s ňou v istom zmysle držať krok, aby ich ostatní nehodnotili ako šupákov, zanedbávajúcich samých seba. Čo s tým má spoločné kontrakultúra? Tá koleso marketingového konzumného ošiaľu nevedomky pomáhala roztáčať.
.zábavou proti kapitalizmu
Celá kontrakultúra 60. rokov vyrástla z akejsi podivnej zlátaniny Karla Marxa a Sigmunda Freuda. Prvý hovoril o odcudzení vo vykorisťovateľskej kapitalistickej ekonomike. Druhý o represívnej tradičnej meštiackej morálke, ktorá neurotizovala ľudí tým, že obmedzovala realizáciu ich pudov – najmä v sexuálnej oblasti. Herbert Marcuse, nemecký ľavicový filozof, ktorý v roku 1934 emigroval do USA, vydal v roku 1955 knižnú syntézu Marxa a Freuda pod názvom Eros a civilizácia. Kniha zapôsobila ako bomba. Mnohým vtedajším americkým ľavicovým intelektuálom sa zdalo, že ich krajina je represívna, imperialistická a smeruje priamo k fašizmu. V dôsledku toho odmietali akúkoľvek autoritu či tradičné pravidlá ako obmedzujúce a úzkoprsé. Pospolitý ľud sa od nich mal oslobodiť! Do toho prišla dospievajúca povojnová mladá generácia, ktorá práve hľadala svoju identitu a snažila sa nejako odlíšiť od generácie svojich rodičov.
Kontrakultúra ponúkala odpoveď. V 60. rokoch ste sa od nenávidených starých malomeštiakov odlíšili ako beatnik či hipík, v 80. rokoch sa to isté týkalo punkerov alebo gotikov. Ľudia tak demonštrovali ostatným, že nie sú len „ďalšou tehlou v múre“. Každá kontrakultúra má nejaký svoj koncept výstredného zovňajšku, ktorý nesignalizuje len odlíšenie od konformného zvyšku spoločnosti, ale slúži aj ako poznávacie znamenie pre menšinu zasvätencov, že patria k tej istej skupine. Problém kontrakultúry je, že všetci nemôžu byť rebelmi. Odlíšenie automaticky priťahuje imitátorov. Ak sa ku kontrakultúre pridajú všetci, stane sa z nej kultúra. Podnikatelia sa práve tejto výzvy chopili.
Kontrakultúra chcela neviazanú zábavu použiť ako zbraň proti kapitalizmu. No Heath a Potter upozorňujú, že zábava kapitalistický systém nijako neohrozuje. Túžba po revolte a neviazanosti sa v trhovej ekonomike stáva len ďalším dopytom a niektorí podnikatelia sa ho snažia uspokojiť dodaním náležitej ponuky. Tým však zbavujú kontrakultúrne symboly ich revolučného náboja a politického obsahu. A tak si rebeli chytro musia nájsť symboly nové. Počet potenciálnych rebelantských štýlov je v podstate nekonečný. Vlastne porušenie akéhokoľvek pravidla má marketingový potenciál. Hippies napokon nepredstavovali hrozbu pre zavedený poriadok. Len trhovú príležitosť. Antikonzumerizmus a kritika masovej spoločnosti tak boli jednou z najmocnejších hnacích síl konzumu počas posledného polstoročia. S každou novou subkultúrou môžu módni návrhári alebo hudobní producenti obmeniť ponuku a zarobiť ďalšie peniaze.
.fašistická gramatika
Heath a Potter kritizujú, že spochybňovaním autorít a odmietaním aj zmysluplných spoločenských konvencií kontrakultúra s vaničkou vyliala aj dieťa. Akékoľvek porušenie pravidiel sa potom vykladá ako čin politickej revolty proti vykorisťovateľskému systému, z čoho vyplýva sklon kontrakultúry romantizovať si zločincov či teroristov. Ak napríklad čierny rapper vulgárne spieva o vraždení policajtov či znásilňovaní belošiek, kontrakultúrna ľavica sa ho zastane, lebo ide o „autentický hlas rasizmom vykorisťovaného umelca z geta“.
Časť kontrakultúrnych teoretikov ide v odsudzovaní „fašizoidných štruktúr“ tak ďaleko, že kritizujú dokonca aj pravidlá gramatiky ako nástroj útlaku. Podobne existoval sklon idealizovať si psychiatrických pacientov ako prosto len nekonformných jedincov (Prelet nad kukučím hniezdom), pričom psychiatria je vlastne príkladom vykorisťovateľskej spoločenskej inštitúcie. Kritici masovej spoločnosti začali pre inštitucionálnu podobu oficiálneho zdravotníckeho systému dokonca spochybňovať existenciu chorôb. Nemocnice sú len súčasťou sprisahania, v rámci ktorého chcú farmaceutické firmy ovládať spoločnosť prostredníctvom liekov. Herbert Marcuse opisoval chirurgické remeslo ako druh „sublimovanej agresie“. Inak povedané, ľudia sa vraj stávajú chirurgmi preto, že v podvedomí túžia po zabíjaní ľudí ich rozrezávaním. Chirurgia je spôsobom, akým si postihnutí jedinci ventilujú túto túžbu bez toho, aby sa dostali do konfliktu so zákonom...
Z podobných pomätených myšlienkových schém podľa Heatha a Pottera vyrastá aj posadnutosť ľudí exotickými východnými filozofiami, new age, alternatívnou medicínou a ďalšími módnymi nezmyslami, ktoré, samozrejme, predstavujú skvelý biznis pre rôznych šarlatánov, uspokojujúcich tieto potreby. Pochopiteľne, racionálne zmýšľajúcich ľudí tieto výstrelky od ľavice odvracajú. Autori odporúčajú ľuďom, ktorí sa cítia oslovení kontrakultúrou, aby konečne dospeli. „Pokroková ľavica“ by sa podľa nich mala vrátiť na zem, opustiť kontrakultúrnu kritiku kapitalizmu a uvedomiť si, že spoločenské konvencie ľudí nezotročujú, ale umožňujú, naopak, ich spolužitie. Kontrakultúra nemá žiadnu ucelenú predstavu spoločnosti a v podstate nikdy nijakú zmysluplnú reformu nepresadila. Namiesto samoúčelnej revolty volajú autori po tom, aby ľavica obnovila svoj dôraz na klasické riešenia sociálnych problémov prostredníctvom občianskej alebo politickej angažovanosti: „Nie je to síce taká zábava, ale prináša to oveľa väčší úžitok.“
Čo je vlastne myslené onou kontrakultúrou? Od 60. rokov minulého storočia sa na Západe začali v umeleckých a intelektuálnych kruhoch čoraz viac presadzovať prúdy, ktoré revoltovali voči dovtedajšej oficiálnej meštiackej morálke a kapitalistickej ekonomike. Nesnažili sa systém meniť cez politické strany alebo občianske aktivity. Chceli ho, takpovediac, podkopať prostredníctvom hudby, literatúry, drog, sexuálneho oslobodenia či alternatívneho životného štýlu. Revolúcia sa mala uskutočniť priamo v ľudskom vedomí. Začínali ako mládežnícka kontrakultúra, aby sa z nich postupne stal dnešný hlavný prúd. No aj keď mali zo začiatku revolučné politické ambície, vždy sa napokon premenili len na vyprázdnenú masovú komerciu. Kde urobili súdruhovia chybu?
.súťaživá spotreba
Heath a Potter tvrdia, že celá kontrakultúra je len slepou uličkou v dejinách ľavice, založenou na nepochopení spotrebiteľského správania ľudí v trhovej ekonomike. Časť ľavicových mysliteľov kedysi urobila chybu, že si fenomén konzumu mylne stotožnila s masovou spoločnosťou, aká existovala na Západe v 50. rokoch. Masová výroba v prvej polovici 20. storočia sprístupnila dovtedy luxusný tovar širokým vrstvám spoločnosti. Avšak cenou zato bola spočiatku veľká uniformita masovo vyrábaných výrobkov. Stačí si spomenúť na legendárny automobil „Model T“, o ktorom mal Henry Ford povedať, že spotrebitelia ho dostanú v akejkoľvek želanej farbe, za predpokladu, že to bude čierna.
Ešte v 50. rokoch bývala väčšina príslušníkov novej americkej strednej vrstvy v relatívne uniformných domoch, na jednotvárnych predmestiach a do práce chodili všetci v bielych košeliach s kravatou. Pričom tú košeľu mali spravidla len jednu a nosili ju celý týždeň. Súdobí ľavicoví spoločenskí kritici onú uniformitu pripísali prirodzenému tlaku kapitalizmu po rovnakosti a konformite. Táto analýza bola však mylná. Spoločnosť vďaka masovej výrobe ešte len začínala bohatnúť a ľudia natoľko nepodliehali móde ako dnes. No keď už mal takmer každý (obrazne povedané) košeľu na všetky dni v týždni, začali spotrebitelia viac dbať na značky a vzájomné odlíšenie.
Je pravda, že ľudia si občas kupujú veci, aby boli prijatí svojím okolím. No ak už raz zapadli do kolektívu a môžu si to aj finančne dovoliť, snažia sa skôr o odlíšenie, ktoré by im v skupine pridalo na vážnosti. Ide o fenomén súťaživej spotreby. Ako píšu Heath a Potter, ľudia sa snažia kupovať si také výrobky, ktoré im v očiach iných ľudí prepožičajú punc istej mimoriadnosti: „Či už preto, aby ukázali, že sú viac cool (tenisky Nike), že majú lepšie styky (kubánske cigary), lepšie informácie (jednosladová škótska whisky), vyššie nároky (espresso od Starbucks), morálnejšie zásady (kozmetika Body Shop) alebo prosto len viac peňazí (kabelky Louis Vuitton).“
A tak v demasifikovanej postindustriálnej spoločnosti, kde sú základné potreby ľudí už uspokojené, spotrebu nepoháňa jednotvárnosť, ale naopak, snaha o odlíšenie. Nie nadarmo reklamní mágovia odkazujú výrobcom: Odlíš sa alebo zomri! „Nie konformisti, ale naopak, nonkonformisti doháňajú spotrebiteľa k utrácaniu“, píšu autori. Dokonca i jednotlivci, ktorí zvyčajne nepodliehajú diktátu módy, musia s ňou v istom zmysle držať krok, aby ich ostatní nehodnotili ako šupákov, zanedbávajúcich samých seba. Čo s tým má spoločné kontrakultúra? Tá koleso marketingového konzumného ošiaľu nevedomky pomáhala roztáčať.
.zábavou proti kapitalizmu
Celá kontrakultúra 60. rokov vyrástla z akejsi podivnej zlátaniny Karla Marxa a Sigmunda Freuda. Prvý hovoril o odcudzení vo vykorisťovateľskej kapitalistickej ekonomike. Druhý o represívnej tradičnej meštiackej morálke, ktorá neurotizovala ľudí tým, že obmedzovala realizáciu ich pudov – najmä v sexuálnej oblasti. Herbert Marcuse, nemecký ľavicový filozof, ktorý v roku 1934 emigroval do USA, vydal v roku 1955 knižnú syntézu Marxa a Freuda pod názvom Eros a civilizácia. Kniha zapôsobila ako bomba. Mnohým vtedajším americkým ľavicovým intelektuálom sa zdalo, že ich krajina je represívna, imperialistická a smeruje priamo k fašizmu. V dôsledku toho odmietali akúkoľvek autoritu či tradičné pravidlá ako obmedzujúce a úzkoprsé. Pospolitý ľud sa od nich mal oslobodiť! Do toho prišla dospievajúca povojnová mladá generácia, ktorá práve hľadala svoju identitu a snažila sa nejako odlíšiť od generácie svojich rodičov.
Kontrakultúra ponúkala odpoveď. V 60. rokoch ste sa od nenávidených starých malomeštiakov odlíšili ako beatnik či hipík, v 80. rokoch sa to isté týkalo punkerov alebo gotikov. Ľudia tak demonštrovali ostatným, že nie sú len „ďalšou tehlou v múre“. Každá kontrakultúra má nejaký svoj koncept výstredného zovňajšku, ktorý nesignalizuje len odlíšenie od konformného zvyšku spoločnosti, ale slúži aj ako poznávacie znamenie pre menšinu zasvätencov, že patria k tej istej skupine. Problém kontrakultúry je, že všetci nemôžu byť rebelmi. Odlíšenie automaticky priťahuje imitátorov. Ak sa ku kontrakultúre pridajú všetci, stane sa z nej kultúra. Podnikatelia sa práve tejto výzvy chopili.
Kontrakultúra chcela neviazanú zábavu použiť ako zbraň proti kapitalizmu. No Heath a Potter upozorňujú, že zábava kapitalistický systém nijako neohrozuje. Túžba po revolte a neviazanosti sa v trhovej ekonomike stáva len ďalším dopytom a niektorí podnikatelia sa ho snažia uspokojiť dodaním náležitej ponuky. Tým však zbavujú kontrakultúrne symboly ich revolučného náboja a politického obsahu. A tak si rebeli chytro musia nájsť symboly nové. Počet potenciálnych rebelantských štýlov je v podstate nekonečný. Vlastne porušenie akéhokoľvek pravidla má marketingový potenciál. Hippies napokon nepredstavovali hrozbu pre zavedený poriadok. Len trhovú príležitosť. Antikonzumerizmus a kritika masovej spoločnosti tak boli jednou z najmocnejších hnacích síl konzumu počas posledného polstoročia. S každou novou subkultúrou môžu módni návrhári alebo hudobní producenti obmeniť ponuku a zarobiť ďalšie peniaze.
.fašistická gramatika
Heath a Potter kritizujú, že spochybňovaním autorít a odmietaním aj zmysluplných spoločenských konvencií kontrakultúra s vaničkou vyliala aj dieťa. Akékoľvek porušenie pravidiel sa potom vykladá ako čin politickej revolty proti vykorisťovateľskému systému, z čoho vyplýva sklon kontrakultúry romantizovať si zločincov či teroristov. Ak napríklad čierny rapper vulgárne spieva o vraždení policajtov či znásilňovaní belošiek, kontrakultúrna ľavica sa ho zastane, lebo ide o „autentický hlas rasizmom vykorisťovaného umelca z geta“.
Časť kontrakultúrnych teoretikov ide v odsudzovaní „fašizoidných štruktúr“ tak ďaleko, že kritizujú dokonca aj pravidlá gramatiky ako nástroj útlaku. Podobne existoval sklon idealizovať si psychiatrických pacientov ako prosto len nekonformných jedincov (Prelet nad kukučím hniezdom), pričom psychiatria je vlastne príkladom vykorisťovateľskej spoločenskej inštitúcie. Kritici masovej spoločnosti začali pre inštitucionálnu podobu oficiálneho zdravotníckeho systému dokonca spochybňovať existenciu chorôb. Nemocnice sú len súčasťou sprisahania, v rámci ktorého chcú farmaceutické firmy ovládať spoločnosť prostredníctvom liekov. Herbert Marcuse opisoval chirurgické remeslo ako druh „sublimovanej agresie“. Inak povedané, ľudia sa vraj stávajú chirurgmi preto, že v podvedomí túžia po zabíjaní ľudí ich rozrezávaním. Chirurgia je spôsobom, akým si postihnutí jedinci ventilujú túto túžbu bez toho, aby sa dostali do konfliktu so zákonom...
Z podobných pomätených myšlienkových schém podľa Heatha a Pottera vyrastá aj posadnutosť ľudí exotickými východnými filozofiami, new age, alternatívnou medicínou a ďalšími módnymi nezmyslami, ktoré, samozrejme, predstavujú skvelý biznis pre rôznych šarlatánov, uspokojujúcich tieto potreby. Pochopiteľne, racionálne zmýšľajúcich ľudí tieto výstrelky od ľavice odvracajú. Autori odporúčajú ľuďom, ktorí sa cítia oslovení kontrakultúrou, aby konečne dospeli. „Pokroková ľavica“ by sa podľa nich mala vrátiť na zem, opustiť kontrakultúrnu kritiku kapitalizmu a uvedomiť si, že spoločenské konvencie ľudí nezotročujú, ale umožňujú, naopak, ich spolužitie. Kontrakultúra nemá žiadnu ucelenú predstavu spoločnosti a v podstate nikdy nijakú zmysluplnú reformu nepresadila. Namiesto samoúčelnej revolty volajú autori po tom, aby ľavica obnovila svoj dôraz na klasické riešenia sociálnych problémov prostredníctvom občianskej alebo politickej angažovanosti: „Nie je to síce taká zábava, ale prináša to oveľa väčší úžitok.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.