Osnovy určovali kompletné povinné učivo predpísané štátom v jednotlivých ročníkoch. Štátny vzdelávací program určuje minimálne učivo pre daný stupeň vzdelávania (jeden stupeň tvorí 4-5 ročníkov). Učivo nad rámec tohto minima si môžu školy určovať samy. Dostali teda viac slobody.
Pod stanovením minima však netreba nutne rozumieť len redukciu učiva, po ktorej mnohí učitelia už dlhšie volali, ale aj úpravu tohto učiva. V učiteľských diskusiách sa často písalo, že deti sa v školách učia veci, ktoré potom nepoužijú v bežnom živote, že dôraz je na faktoch, ktoré si vedia nájsť na internete, že zbytočne veľa memorujú a nevedia pracovať s informáciami. Na druhej strane mnohým chýbalo učenie k tvorivosti, komunikatívnosti, schopnosti kritického myslenia, tímovej práci atď.
Pri vzniku Štátneho vzdelávacieho programu sa preto menil obsah vzdelávania. Musel sa zmeniť, lebo rozvoj spomenutých kompetencií stojí čas. Na rozdiel od Martina Mojžiša si myslím, že keď sa robí reforma, má sa toho zmeniť naraz čo najviac. V slovenskom školstve niečo ako permanentná pomalá reforma nemá veľké šance.
Súčasne so zmenami je však nutné pomôcť školám tieto zmeny čo najlepšie prijať. Povinné učivo pre všetkých sa malo pri reforme nielen trochu „zoškrtať“, ale malo sa podľa mňa zredukovať na približne 30 percent pôvodného rozsahu
(v rámci reformy z roku 2008 niektoré predmety učivo okresali, iné ho prispôsobili minimálne – aj tu sa prejavoval chaos a v každom predmete to prebiehalo inak). Súčasne bolo potrebné doplniť nové, chýbajúce kapitoly, ktoré sa dovtedy zanedbávali (napríklad v matematike sa doplnil úvod do finančnej matematiky, logika v práve či v bežnom živote, väčšie využitie kalkulačiek a počítačov pri vyučovaní a pod.).
K týmto novým pridaným učivám, metódam a aktivitám je však potrebné uskutočniť školenia učiteľov a napísať metodiky. V prípade voľného trhu s učebnicami by sa o to postarali vydavateľstvá. V našej situácii sa o to mal postarať štát. Mal, ale nepostaral. Aj to bolo jeho veľké zlyhanie.
Nemyslím si, že nepridaním nového učiva by boli učitelia náchylnejší prijať reformu ako celok. Nové učivo je len jedna z vecí, ktorú niektorí kritizujú. Väčšiu kritiku zožali iné opatrenia a najmä kvôli nim mnohí učitelia reformu neprijali. Okrem toho, pre mnohých je akákoľvek zmena tabu. Reformu by odmietli aj s novým učivom aj bez neho.
Preto si myslím, že ak má štát určovať minimálne – základné učivo, treba ho určiť tak, aby pokrývalo všetko dôležité pre ďalšie štúdium žiaka. Bez ohľadu na to, či sa nové učivo všetkým páči, alebo nie. Otázka je, či toto učivo má určovať štát. Ale to je už iná diskusia.
Autor je učiteľ na 1. súkromnom gymnáziu v Bratislave a spoluautor učebníc matematiky.
Pod stanovením minima však netreba nutne rozumieť len redukciu učiva, po ktorej mnohí učitelia už dlhšie volali, ale aj úpravu tohto učiva. V učiteľských diskusiách sa často písalo, že deti sa v školách učia veci, ktoré potom nepoužijú v bežnom živote, že dôraz je na faktoch, ktoré si vedia nájsť na internete, že zbytočne veľa memorujú a nevedia pracovať s informáciami. Na druhej strane mnohým chýbalo učenie k tvorivosti, komunikatívnosti, schopnosti kritického myslenia, tímovej práci atď.
Pri vzniku Štátneho vzdelávacieho programu sa preto menil obsah vzdelávania. Musel sa zmeniť, lebo rozvoj spomenutých kompetencií stojí čas. Na rozdiel od Martina Mojžiša si myslím, že keď sa robí reforma, má sa toho zmeniť naraz čo najviac. V slovenskom školstve niečo ako permanentná pomalá reforma nemá veľké šance.
Súčasne so zmenami je však nutné pomôcť školám tieto zmeny čo najlepšie prijať. Povinné učivo pre všetkých sa malo pri reforme nielen trochu „zoškrtať“, ale malo sa podľa mňa zredukovať na približne 30 percent pôvodného rozsahu
(v rámci reformy z roku 2008 niektoré predmety učivo okresali, iné ho prispôsobili minimálne – aj tu sa prejavoval chaos a v každom predmete to prebiehalo inak). Súčasne bolo potrebné doplniť nové, chýbajúce kapitoly, ktoré sa dovtedy zanedbávali (napríklad v matematike sa doplnil úvod do finančnej matematiky, logika v práve či v bežnom živote, väčšie využitie kalkulačiek a počítačov pri vyučovaní a pod.).
K týmto novým pridaným učivám, metódam a aktivitám je však potrebné uskutočniť školenia učiteľov a napísať metodiky. V prípade voľného trhu s učebnicami by sa o to postarali vydavateľstvá. V našej situácii sa o to mal postarať štát. Mal, ale nepostaral. Aj to bolo jeho veľké zlyhanie.
Nemyslím si, že nepridaním nového učiva by boli učitelia náchylnejší prijať reformu ako celok. Nové učivo je len jedna z vecí, ktorú niektorí kritizujú. Väčšiu kritiku zožali iné opatrenia a najmä kvôli nim mnohí učitelia reformu neprijali. Okrem toho, pre mnohých je akákoľvek zmena tabu. Reformu by odmietli aj s novým učivom aj bez neho.
Preto si myslím, že ak má štát určovať minimálne – základné učivo, treba ho určiť tak, aby pokrývalo všetko dôležité pre ďalšie štúdium žiaka. Bez ohľadu na to, či sa nové učivo všetkým páči, alebo nie. Otázka je, či toto učivo má určovať štát. Ale to je už iná diskusia.
Autor je učiteľ na 1. súkromnom gymnáziu v Bratislave a spoluautor učebníc matematiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.