Nerada by som preceňovala moc umenia, ale domnievam sa, že pri rozuzľovaní vyššie spomenutého spletenca môže byť (a možno by aj malo byť) jemne nápomocné. Platí to (okrem hudby pravdepodobne najväčšmi) aj pre filmové umenie. Nejde mi o presadzovanie romantických pohľadov cez ružové okuliare, prikrášľovanie skutočnosti, citové vydieranie obecenstva či podobné veci. Znesiem od režiséra aj ostrý kritický tón, ak je opodstatnený. Ale prekáža mi plochosť bez tretieho rozmeru – hĺbky. (Hĺbky ako schopnosti preniknúť pod povrch nielen prostredia, ale aj postáv.) Prekáža mi rozpačitosť (videného i osobnej diváckej katarzie) a chýba mi dostatok ozajstnej autorskej pokory (pred zobrazovaným materiálom). To mi prekáža a chýba všeobecne a tiež äajnovšom dokumentárnom filme Jara Vojteka Cigáni idú do volieb.
Hlavným hrdinom je dnes už mediálne pomerne známy rómsky aktivista Vlado Sendrei. Videli sme ho v časopisoch, v televíznej sérii, aj v neveľmi dávnej krátkometrážnej Vojtekovej snímke Malá domov (2008) o rómskom chlapcovi, čo sníva sen o futbalovej kariére pod vedením trénera Vlada. Vo filme Cigáni idú do volieb sníva sen bývalý tréner Sendrei. Sen o vstupe do politiky. Na počiatku je rozhodnutie kandidovať v komunálnych voľbách na post poslanca vyššieho územného celku. Nasleduje zvolanie volebného tímu, znovu a znovu sa opakujúce pokusy nájsť odpoveď na jednu otázku, lepenie plagátov, agitovanie, chodenie po uliciach, nalievanie trúnkov, mítingy so spevom a tancom, volebná kampaň v plnom prúde – to všetko v malých, kokavských pomeroch a rozmeroch. Verejná Sendreiova tvár je jedna vec, rodinný život druhá. Manželka Jana dáva nahlas (a pekne korenisto) najavo svoju nespokojnosť. Zneisťuje síce, ale aj pomáha, keď dôjde na lámanie chleba.
Film má svoje silné miesta. Vrcholom je opakované striedanie dvoch paralelne sa odohrávajúcich situácií z volebného dňa, ktoré odkryjú lož vo vlastných radoch, a následne rozkošne naivistická snaha klamstvo zakamuflovať. Alebo premýšľanie ústredného hrdinu o priepasti, ktorú musel vo vzťahu k Rómom v živote preklenúť.
Vojtek akoby sa v tomto filme bál vážnych (nie v zmysle smutných), či skôr hlbokých okamihov. Hneď je všetko odľahčené smiešnosťou, trápnosťou, vtipom, výpovede podliate alkoholom strácajú širšiu platnosť, autenticita a pravdivosť sa roztápajú v podozrení, či sa nám tu naozaj odhaľujú ľudia v slabých, ťažkých chvíľkach, alebo sa viac-menej dokumentaristicky naaranžovane herecky predvádzajú, milo neumelo prehnane. Hoci aj nie celkom proti vlastným charakterom, ale predsa.
Snažím sa zodpovedať, o akú filmársku stratégiu tu vlastne ide. O aký autorský program? Alebo je to iba taká autorská hra?
Ak mal film ukázať v konečnom dôsledku, že rómska otázka je fakticky zamotaný zhluk premnohých ťažkostí (s riešením v nedohľadne), tak sa mu to podarilo a (nielen) v zahraničí bude snímka pravdepodobne bodovať. Lenže sa chybička vmotkala – lebo sa hovorilo o niečom, čo sme vedeli už dlho pred Vojtekovými Cigánmi idúcimi do volieb. Otvorené dvere nebolo treba otvárať.
Cigáni idú do volieb. Námet a scenár: Jaroslav Vojtek, Tomáš Kaminský. Réžia: Jaroslav Vojtek. Dramaturgia: Marek Leščák. Kamera: Jaroslav Vojtek, Noro Hudec, Janko Meliš, Tomáš Stanek. Strih: Terézia Mikulášová, Peter Harum.
Hlavným hrdinom je dnes už mediálne pomerne známy rómsky aktivista Vlado Sendrei. Videli sme ho v časopisoch, v televíznej sérii, aj v neveľmi dávnej krátkometrážnej Vojtekovej snímke Malá domov (2008) o rómskom chlapcovi, čo sníva sen o futbalovej kariére pod vedením trénera Vlada. Vo filme Cigáni idú do volieb sníva sen bývalý tréner Sendrei. Sen o vstupe do politiky. Na počiatku je rozhodnutie kandidovať v komunálnych voľbách na post poslanca vyššieho územného celku. Nasleduje zvolanie volebného tímu, znovu a znovu sa opakujúce pokusy nájsť odpoveď na jednu otázku, lepenie plagátov, agitovanie, chodenie po uliciach, nalievanie trúnkov, mítingy so spevom a tancom, volebná kampaň v plnom prúde – to všetko v malých, kokavských pomeroch a rozmeroch. Verejná Sendreiova tvár je jedna vec, rodinný život druhá. Manželka Jana dáva nahlas (a pekne korenisto) najavo svoju nespokojnosť. Zneisťuje síce, ale aj pomáha, keď dôjde na lámanie chleba.
Film má svoje silné miesta. Vrcholom je opakované striedanie dvoch paralelne sa odohrávajúcich situácií z volebného dňa, ktoré odkryjú lož vo vlastných radoch, a následne rozkošne naivistická snaha klamstvo zakamuflovať. Alebo premýšľanie ústredného hrdinu o priepasti, ktorú musel vo vzťahu k Rómom v živote preklenúť.
Vojtek akoby sa v tomto filme bál vážnych (nie v zmysle smutných), či skôr hlbokých okamihov. Hneď je všetko odľahčené smiešnosťou, trápnosťou, vtipom, výpovede podliate alkoholom strácajú širšiu platnosť, autenticita a pravdivosť sa roztápajú v podozrení, či sa nám tu naozaj odhaľujú ľudia v slabých, ťažkých chvíľkach, alebo sa viac-menej dokumentaristicky naaranžovane herecky predvádzajú, milo neumelo prehnane. Hoci aj nie celkom proti vlastným charakterom, ale predsa.
Snažím sa zodpovedať, o akú filmársku stratégiu tu vlastne ide. O aký autorský program? Alebo je to iba taká autorská hra?
Ak mal film ukázať v konečnom dôsledku, že rómska otázka je fakticky zamotaný zhluk premnohých ťažkostí (s riešením v nedohľadne), tak sa mu to podarilo a (nielen) v zahraničí bude snímka pravdepodobne bodovať. Lenže sa chybička vmotkala – lebo sa hovorilo o niečom, čo sme vedeli už dlho pred Vojtekovými Cigánmi idúcimi do volieb. Otvorené dvere nebolo treba otvárať.
Cigáni idú do volieb. Námet a scenár: Jaroslav Vojtek, Tomáš Kaminský. Réžia: Jaroslav Vojtek. Dramaturgia: Marek Leščák. Kamera: Jaroslav Vojtek, Noro Hudec, Janko Meliš, Tomáš Stanek. Strih: Terézia Mikulášová, Peter Harum.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.