Od jesene 2011 sa v Číne v oblastiach osídlených Tibeťanmi upálilo vyše 60 Tibeťanov – žien a mužov, laikov no najmä mníchov a mníšok vyzývajúcich na návrat 14. dalajlamu z indického exilu a žiadajúcich nezávislosť Tibetu. Podľa amerického týždenníka Time sa tieto protesty stali mediálne najväčšmi obchádzanou témou roku 2011. Po mohutnej vlne demonštrácií na jar roku 2008 sa vývoj v Tibete dostal do úzadia napriek tomu, že čínske úrady na prejavy odporu zareagovali ešte represívnejšou a reštriktívnejšou politikou.
Severovýchodnú časť Tibetskej náhornej plošiny, ktorú Tibeťania tradične nazývajú Amdo, som prvý raz spoznal roku 1992 a po roku 2000 som mal možnosť navštíviť ju takmer každý rok. Amdo dnes tvorí súčasť čínskych provincií Čching-chaj, Kan-su a S’-čchuan, a približne 1,8 milióna Tibeťanov (asi tretina z celkového počtu Tibeťanov v Číne) tu žije v susedstve Chanov, etnických Číňanov a aj Chuejov vyznávajúcich islam. Etnická a náboženská rôznorodosť bola pre Amdo typická už od 18. storočia, ale po založení Čínskej ľudovej republiky roku 1949 sa v dôsledku tradičných animozít a politikou pekinskej vlády vytvorených nových trecích plôch vzťahy skomplikovali. Amdo bolo jedným z ohnísk protestov na jar 2008 a väčšina pokusov o sebaupálenie sa odohrala takisto v Amde, najmä v oblasti Ngawa na jeho južnom okraji.
.strach o vlastnú identitu
Jedným z tradičných centier Amda je tibetský buddhistický kláštor Labrang v južnej časti provincie Kan-su. Kláštor vznikol v 18. storočí a stal sa nielen náboženským, ale do roku 1949 aj politickým centrom tejto časti Amda, keďže jeho dvaja najvyšší predstavitelia, džamjang žäpa a gungthang, fakticky vládli bez toho, aby do ich autority zasahovali úrady či už v Lhase alebo v Pekingu. Tohtoročná návšteva Labrangu a priľahlého mestečka Sia-che bola pre mňa príležitosťou získať reprezentatívny obraz o náladách v dnešnom Tibete.
Tibeťania pokladajú tento región za vlastné územie a ostatné etniká, Chanovia a Chuejovia, sídliace v Sia-che, sú pre nich nevítaní hostia ohrozujúci ich identitu. Negatívne vnímanie ilustruje aj konštatovanie tibetského šoféra: „Som Tibeťan, dobre to tu poznám, môžeš mi veriť, nie som ako tí Chuejovia, ktorí človeka vždy oklamú o peniaze, tým, ale ani Číňanom, sa nedá dôverovať.“ Napriek nevôli Tibeťanov sa údolie, v ktorom sa nachádza Labrang a Sia-che, za posledných dvadsať rokov výrazne zmenilo: zo zabudnutého a pokojného kúta Tibetu sa stalo významné turistické centrum, do ktorého vedú široké cesty a mestečko Sia-che sa dvojnásobne rozrástlo. Nové obchody, reštaurácie, ale aj budovy miestnej vlády či okresného výboru Komunistickej strany Číny, polície a armádnej posádky názorne ilustrujú posilňovanie vplyvu čínskej vlády a postupnú zmenu charakteru oblasti.
Miestni Tibeťania vnímajú rastúci počet Chanov a Chuejov so znepokojením a pocitom odcudzenia v regióne, kde žijú už vyše tisíc rokov. Najmä pre mníchov je odpoveďou iba dosiahnutie nezávislosti, v ktorom vidia jedinú záruku pred stratou vlastnej identity a postupnou asimiláciou. Vetu „Ak nezískame nezávislosť, čoskoro bude po Tibeťanoch“ som počul v Labrangu znova a znova. Odpor Tibeťanov vyvoláva najmä čoraz reštriktívnejšia politika čínskych úradov proti kláštorom, ale aj úsilie oslabiť pozíciu tibetčiny vo vzdelávacom systéme. Na protesty z jari 2008, v ktorých významnú rolu zohrali aj mníšky a mnísi, zareagovala čínska vláda zvýšením už aj tak prísneho dozoru nad tibetskými kláštormi, ktoré vníma ako potenciálny zdroj nestability a protičínskych nálad. Kláštor Labrang musela opustiť tretina jeho obyvateľov, a teraz v ňom žije približne 1 400 mníchov. Asi sto mníchov bolo pre ich účasť v protestoch z jari 2008 uväznených a ich smutné osudy sú dobre známe miestnym Tibeťanom. Štátne orgány sa pokúšajú získať si lojalitu Tibeťanov aj nezmyselnými propagandistickými kampaňami, napríklad takzvaným „vzdelávaním k vďačnosti“: od konca decembra 2011 úrady v tibetských oblastiach distribuovali tisíce podobizní najvýznamnejších čínskych štátnych a straníckych predstaviteľov, ktoré majú byť vystavené v domácnostiach, úradoch, školách a aj kláštoroch. Výstavy fotografií a články v novinách majú posilniť puto medzi Tibeťanmi a čínskym štátom, ale ich účinok je kontraproduktívny.
.čínsky dalajláma
Súčasťou týchto kampaní je aj kritika 14. dalajlámu, ktorý pre Tibeťanov predstavuje jedinú autoritu a veľmi citlivo vnímajú negatívne vyhlásenia čínskych predstaviteľov na jeho adresu (dalajlámu označili napríklad za „vlka v mníšskom rúchu, démona s ľudskou tvárou a zvieracím srdcom“), ako aj na zákazy vystavovať jeho podobizeň v chrámoch. Pocit beznádeje umocňuje aj neistý osud inštitúcie dalajlámu v budúcnosti. Súčasný, v indickom exile žijúci 14. dalajláma Tändzin Gjamccho má vyše 77 rokov a vyhliadky na výber jeho nástupcu vyvolávajú medzi Tibeťanmi v Číne i v exile oprávnené obavy: v lete 2007 pekinský Úrad pre náboženské záležitosti vydal nariadenia, podľa ktorého bude proces výberu 15. znovuzrodenia podliehať prísnej kontrole čínskej vlády, ktorá je podľa interpretácie čínskych úradov jediná oprávnená vybrať ho. Napriek tomu, že 14. dalajláma i väčšina Tibeťanov tento čínsky nárok odmietajú, je isté, že Peking od svojho zámeru neustúpi, keďže práve 14. dalajlámu pokladá za príčinu nestability v Tibete a od vlastného výberu jeho nástupcu si sľubujú, že sa im definitívne podarí zlomiť odpor Tibeťanov a stabilizovať situáciu. Navyše už roku 1995, pri výbere pančhenlámu, druhej najvýznamnejšej náboženskej autority v tibetskom buddhizme, čínska vláda mocensky presadila svoje rozhodnutie, odmietla dalajlámovu voľbu a intronizovala vlastného kandidáta. Čínsky výber však Tibeťania nerešpektujú a pohŕdavo sa o ňom vyjadrujú ako „falošnom pančhenlámovi“. Skutočným pančhenlámom je pre nich Gendün Čhökji Ňima, ktorého vybral dalajláma a od mája 1995 ho čínske úrady držia v domácom väzení na neznámom mieste. S rovnakým odmietaním musí rátať aj prípadný „čínsky“ 15. dalajláma, čo však vláde v Pekingu nezabráni, aby ho aj tak raz nevybrala a tak ešte zvýšila napätie medzi čínskym štátom a Tibeťanmi. Tí budú rešpektovať 15. dalajlámu, ktorého pravdepodobne vyberú v indickom exile.
.martýri zo zúfalstva
Beznádej a bezvýchodiskovosť situácie viedli k novej forme protestov sebaupálením. Tieto akty zúfalstva odporujú buddhistickému učeniu a v minulosti Tibeťania nikdy nepristúpili k takémuto druhu protestu. Tragicky však symbolizujú novú etapu odporu Tibeťanov proti čínskej vláde. Exiloví Tibeťania a aj veľká časť Tibeťanov žijúcich v Číne týchto mŕtvych potajomky oslavujú ako martýrov, ktorí položili život v boji za slobodu národa. Ich protesty 14. dalajlama v exile označil za „zúfalé činy, ktoré vykonali ľudia s čistou motiváciou, za výkrik proti nespravodlivosti a útlaku, v ktorom žijú“. Napriek tomu, že podľa čínskych oficiálnych miest je práve dalajláma iniciátorom ich činov, on opakovane verejne deklaroval, že túto formu protestu nepodporuje, ale rozumie motívom, ktoré k tomu viedli. Preto opakovane vyzýval čínsku vládu, aby poskytla Tibeťanom vyšší stupeň autonómie.
Napriek cenzúre internetu a štátom kontrolovaných médií sú Tibeťania podrobne a rýchlo informovaní o protestoch. Mobilnými telefónmi sa šíria nielen správy o nových pokusoch o sebaupálenie, ale často aj tragické fotografie priamo z miesta protestov. V meste Cö (čínsky Che-cuo), ktoré sa nachádza hodinu jazdy autobusom od Sia-che, sa začiatkom augusta, dva týždne po tom, ako som týmto prevažne čínskym mestom prechádzal (o prítomnosti Tibeťanov svedčí iba kláštor na predmestí a dobre zásobené kníhkupectvo s tibetskou literatúrou), na protest upálila Dolkar Ccho, 25-ročná matka dvoch detí. Čínska vláda poslala do oblasti vojakov, ktorí majú zastrašiť Tibeťanov pred ďalšími protestmi. Napriek tomu jej príklad v iných častiach Amda i v samotnom Cö odvtedy nasledovali už vyše pätnásti Tibeťania. Koncom októbra 2012 tragická forma protestov zasiahla aj Labrang – vyše 50-ročný laik Döndub sa na odpor proti politike čínskej vlády upálil priamo v centre kláštora a na druhý deň tento príklad nasledoval jeho rovesník Dordže Rinčhen.
.cudzinci vo vlastnom dome
Hoci sa čínska vláda usiluje cenzurovať internet, ten predstavuje pre mladých Tibeťanov (rovnako ako pre Číňanov) dôležitý zdroj informácií. Viaceré stránky v tibetčine sa stali platformou na publikovanie mladej tibetskej literatúry, ktorej témou je aj pocit ohrozenia vlastnej identity a hľadanie otázok na to, ako čeliť tlaku majoritného etnika. Nie je preto náhoda, že v poslednom období boli uväznení viacerí tibetskí editori týchto internetových literárnych časopisov. Tlak čínskych úradov smeruje aj na spevákov, keďže niektorí využívajú tradičné hudobné žánre na formulovanie politických posolstiev.
Pocit Tibeťanov, že sa postupne stávajú „cudzincami vo vlastnom dome“, nie je iba dôsledok politických rozhodnutí na centrálnej a lokálnej úrovni, ale aj turizmu. Pred 20 rokmi by sa počet čínskych turistov v Labrangu dal zrátať na prstoch jednej ruky, ale rast životnej úrovne viedol okrem iného k dynamickému rozvoju vnútroštátneho turizmu. Najmä po roku 2000 počet čínskych turistov v tibetských oblastiach každoročne rýchlo narastá. Organizované zájazdy často predstavujú prvý a posledný kontakt majoritného etnika s Tibeťanmi – tibetská kultúra a náboženstvo majú pre Číňanov nádych exotiky a početné obchody s tibetskými suvenírmi aj v samotnom Pekingu svedčia o fascinácii Tibetom (dobre známej aj na Západe), ktorá sa v Číne kombinuje s tradičným pocitom kultúrnej a civilizačnej nadradenosti, ba až pohŕdania ostatnými, nečínskymi etnikami. V Labrangu cez víkend vidno desiatky autobusov s čínskymi turistami, ktorí počas krátkej návštevy kláštora a výletu do okolitých stepí nakrátko „pričuchnú“ k Tibetu. Často bez toho, aby mali čo len základné informácie o materiálnej a duchovnej kultúre, ktorá ich obklopuje. Návšteva Tibeťanmi obývanej oblasti sa stala súčasťou turistického itinerára rodiacej sa strednej vrstvy, i keď niekedy slúži iba na potvrdenie predsudkov o necivilizovanosti a zaostalosti Tibeťanov.
Potenciál turistického priemyslu pre rozvoj oblasti si uvedomujú aj miestne úrady, ktoré pre čínskych turistov propagujú juh provincie Kan-su, obývaný Tibeťanmi, ako Šambhalu, mýtickú ríšu symbolizujúcu raj, ktorá je doložená aj v starých buddhistických textoch. Ďalší príliv turistov má priniesť projekt budovania letiska neďaleko Sia-che, ako aj výstavba nových diaľnic v oblasti. Na okraji kláštora Labrang v lete dokončovali rozľahlé parkovisko a návštevnícke centrum, ktoré má prispieť k ďalšiemu rozvoju turizmu. Ako trefne konštatoval labranský mních Gjamccho: vždy, keď sa postavia nové ceny, znamená to v prvom rade príchod ďalších Číňanov. Mnísi vnímajú masový turizmus negatívne. Zvyšujúce sa počty čínskych turistov pre nich predstavujú hrozbu premeny tradičnej náboženskej inštitúcie na skanzen, slúžiaci len naplneniu očakávaní turistov po dotyku s „mystickým“ Tibetom. Úsilie čínskej vlády „muzealizovať“ kultúrne dedičstvo dokumentuje aj zámer postaviť do roku 2020 pri Lhase obrovský zábavný park, ktorý má pripomínať 1 400-ročné kontakty Tibetu s Čínou.
Tŕňom v oku je pre Tibeťanov aj silný ekonomický vplyv Chuejov v Sia-che a ďalších oblastiach Amda. Napriek tomu, že turisti prichádzajú do Labrangu za zážitkom autentického Tibetu, z ich prítomnosti profitujú najmä moslimskí Chuejovia. Väčšinu reštaurácií a obchodíkov – vrátane obchodov s tibetskými suvenírmi – vlastnia Chuejovia, čo vyvoláva nevôľu Tibeťanov a v minulosti sa už vyskytli výzvy na bojkot chuejských reštaurácií. Chuejovia v tomto regióne obchodovali už od 18. storočia, ale hospodársky boom posledných dvoch desaťročí zrýchlil ich imigráciu z neďalekého Lin-sia, centra islamu v Číne. Podnikavejší Chuejovia sa v miestnej ekonomike presadzujú oveľa úspešnejšie ako Tibeťania a tí majú pocit, že sú vytláčaní na okraj prišelcami – Chuejmi aj Chanmi. Počas protestov v Sia-che v marci 2008 sa hnev demonštrantov obracal nielen na budovy čínskych úradov, ale aj na obchody Chuejov a niektoré z nich boli vyrabované.
Predsudky Chuejov o Tibeťanoch ako o divokých, bojachtivých a necivilizovaných „barbaroch“ sú rovnako silné ako predsudky Tibeťanov o Chuejoch ako o lakomých a ziskuchtivých podvodníkoch, ktorým sa nedá dôverovať. Komplikované medzietnické vzťahy v oblasti dokumentuje aj konštatovanie Tibeťana na dôchodku, ktorý celý život pracoval ako úradník v službách čínskeho štátu – so samozrejmosťou konštatoval, že ak chcú miestni Chuejovia raz za rok uctievať hrobku súfijského majstra, nachádzajúcu sa v údolí za tibetskou dedinkou neďaleko kláštora, musia najprv zaplatiť niekoľko tisícov jüanov dedinčanom, aby tí Chuejov vôbec do „ich“ tibetského údolia pustili... Mešita v Sia-che síce stojí už od konca 19. storočia a keď ju koncom 70. rokov 20. storočia moslimovia obnovili po tom, čo bola zničená čínskymi úradmi koncom 50. rokov počas protináboženskej kampane (rovnako ako kláštor), Tibeťania proti tomu neprotestovali, ale pokus postaviť ďalšiu mešitu v blízkosti kláštora Lhamo v južnom Kan-su sa skončil začiatkom októbra bitkou medzi dvoma stovkami Tibeťanov vedenými mníchmi a Chuejmi, pri ktorej bolo ťažko zranených šesť moslimov. Rastúci počet mešít, symbolizujúci zvyšovanie prítomnosti Chuejov v pôvodne tibetských oblastiach, vnímajú Tibeťania ako ďalšiu hrozbu vlastnej identity.
Tibetská kultúra, jazyk i náboženstvo dnes čelia tlaku čínskeho štátu, ale aj výzvam konzumnej spoločnosti. Spoločenská a ekonomická marginalizácia vyvoláva v Tibeťanoch pocit frustrácie, vedúci aj k pokusom o sebaupálenie. Odpor Tibeťanov sa zatiaľ nepodarilo zlomiť, ale čas hrá proti nim. Tradičný spôsob života, ktorého centrum tvorili kláštor a Buddhovo učenie, sa pomaly vytráca. Budúcnosť, ktorej súčasťou bude aj výber nového dalajlámu, je plná neistôt a politika čínskej vlády voči Tibetu v posledných rokoch nedáva nádej na to, že by bola prístupná hľadaniu kompromisov a riešení, ktoré by sa pokúsili naplniť aspoň niektoré oprávnené požiadavky Tibeťanov.
Severovýchodnú časť Tibetskej náhornej plošiny, ktorú Tibeťania tradične nazývajú Amdo, som prvý raz spoznal roku 1992 a po roku 2000 som mal možnosť navštíviť ju takmer každý rok. Amdo dnes tvorí súčasť čínskych provincií Čching-chaj, Kan-su a S’-čchuan, a približne 1,8 milióna Tibeťanov (asi tretina z celkového počtu Tibeťanov v Číne) tu žije v susedstve Chanov, etnických Číňanov a aj Chuejov vyznávajúcich islam. Etnická a náboženská rôznorodosť bola pre Amdo typická už od 18. storočia, ale po založení Čínskej ľudovej republiky roku 1949 sa v dôsledku tradičných animozít a politikou pekinskej vlády vytvorených nových trecích plôch vzťahy skomplikovali. Amdo bolo jedným z ohnísk protestov na jar 2008 a väčšina pokusov o sebaupálenie sa odohrala takisto v Amde, najmä v oblasti Ngawa na jeho južnom okraji.
.strach o vlastnú identitu
Jedným z tradičných centier Amda je tibetský buddhistický kláštor Labrang v južnej časti provincie Kan-su. Kláštor vznikol v 18. storočí a stal sa nielen náboženským, ale do roku 1949 aj politickým centrom tejto časti Amda, keďže jeho dvaja najvyšší predstavitelia, džamjang žäpa a gungthang, fakticky vládli bez toho, aby do ich autority zasahovali úrady či už v Lhase alebo v Pekingu. Tohtoročná návšteva Labrangu a priľahlého mestečka Sia-che bola pre mňa príležitosťou získať reprezentatívny obraz o náladách v dnešnom Tibete.
Tibeťania pokladajú tento región za vlastné územie a ostatné etniká, Chanovia a Chuejovia, sídliace v Sia-che, sú pre nich nevítaní hostia ohrozujúci ich identitu. Negatívne vnímanie ilustruje aj konštatovanie tibetského šoféra: „Som Tibeťan, dobre to tu poznám, môžeš mi veriť, nie som ako tí Chuejovia, ktorí človeka vždy oklamú o peniaze, tým, ale ani Číňanom, sa nedá dôverovať.“ Napriek nevôli Tibeťanov sa údolie, v ktorom sa nachádza Labrang a Sia-che, za posledných dvadsať rokov výrazne zmenilo: zo zabudnutého a pokojného kúta Tibetu sa stalo významné turistické centrum, do ktorého vedú široké cesty a mestečko Sia-che sa dvojnásobne rozrástlo. Nové obchody, reštaurácie, ale aj budovy miestnej vlády či okresného výboru Komunistickej strany Číny, polície a armádnej posádky názorne ilustrujú posilňovanie vplyvu čínskej vlády a postupnú zmenu charakteru oblasti.
Miestni Tibeťania vnímajú rastúci počet Chanov a Chuejov so znepokojením a pocitom odcudzenia v regióne, kde žijú už vyše tisíc rokov. Najmä pre mníchov je odpoveďou iba dosiahnutie nezávislosti, v ktorom vidia jedinú záruku pred stratou vlastnej identity a postupnou asimiláciou. Vetu „Ak nezískame nezávislosť, čoskoro bude po Tibeťanoch“ som počul v Labrangu znova a znova. Odpor Tibeťanov vyvoláva najmä čoraz reštriktívnejšia politika čínskych úradov proti kláštorom, ale aj úsilie oslabiť pozíciu tibetčiny vo vzdelávacom systéme. Na protesty z jari 2008, v ktorých významnú rolu zohrali aj mníšky a mnísi, zareagovala čínska vláda zvýšením už aj tak prísneho dozoru nad tibetskými kláštormi, ktoré vníma ako potenciálny zdroj nestability a protičínskych nálad. Kláštor Labrang musela opustiť tretina jeho obyvateľov, a teraz v ňom žije približne 1 400 mníchov. Asi sto mníchov bolo pre ich účasť v protestoch z jari 2008 uväznených a ich smutné osudy sú dobre známe miestnym Tibeťanom. Štátne orgány sa pokúšajú získať si lojalitu Tibeťanov aj nezmyselnými propagandistickými kampaňami, napríklad takzvaným „vzdelávaním k vďačnosti“: od konca decembra 2011 úrady v tibetských oblastiach distribuovali tisíce podobizní najvýznamnejších čínskych štátnych a straníckych predstaviteľov, ktoré majú byť vystavené v domácnostiach, úradoch, školách a aj kláštoroch. Výstavy fotografií a články v novinách majú posilniť puto medzi Tibeťanmi a čínskym štátom, ale ich účinok je kontraproduktívny.
.čínsky dalajláma
Súčasťou týchto kampaní je aj kritika 14. dalajlámu, ktorý pre Tibeťanov predstavuje jedinú autoritu a veľmi citlivo vnímajú negatívne vyhlásenia čínskych predstaviteľov na jeho adresu (dalajlámu označili napríklad za „vlka v mníšskom rúchu, démona s ľudskou tvárou a zvieracím srdcom“), ako aj na zákazy vystavovať jeho podobizeň v chrámoch. Pocit beznádeje umocňuje aj neistý osud inštitúcie dalajlámu v budúcnosti. Súčasný, v indickom exile žijúci 14. dalajláma Tändzin Gjamccho má vyše 77 rokov a vyhliadky na výber jeho nástupcu vyvolávajú medzi Tibeťanmi v Číne i v exile oprávnené obavy: v lete 2007 pekinský Úrad pre náboženské záležitosti vydal nariadenia, podľa ktorého bude proces výberu 15. znovuzrodenia podliehať prísnej kontrole čínskej vlády, ktorá je podľa interpretácie čínskych úradov jediná oprávnená vybrať ho. Napriek tomu, že 14. dalajláma i väčšina Tibeťanov tento čínsky nárok odmietajú, je isté, že Peking od svojho zámeru neustúpi, keďže práve 14. dalajlámu pokladá za príčinu nestability v Tibete a od vlastného výberu jeho nástupcu si sľubujú, že sa im definitívne podarí zlomiť odpor Tibeťanov a stabilizovať situáciu. Navyše už roku 1995, pri výbere pančhenlámu, druhej najvýznamnejšej náboženskej autority v tibetskom buddhizme, čínska vláda mocensky presadila svoje rozhodnutie, odmietla dalajlámovu voľbu a intronizovala vlastného kandidáta. Čínsky výber však Tibeťania nerešpektujú a pohŕdavo sa o ňom vyjadrujú ako „falošnom pančhenlámovi“. Skutočným pančhenlámom je pre nich Gendün Čhökji Ňima, ktorého vybral dalajláma a od mája 1995 ho čínske úrady držia v domácom väzení na neznámom mieste. S rovnakým odmietaním musí rátať aj prípadný „čínsky“ 15. dalajláma, čo však vláde v Pekingu nezabráni, aby ho aj tak raz nevybrala a tak ešte zvýšila napätie medzi čínskym štátom a Tibeťanmi. Tí budú rešpektovať 15. dalajlámu, ktorého pravdepodobne vyberú v indickom exile.
.martýri zo zúfalstva
Beznádej a bezvýchodiskovosť situácie viedli k novej forme protestov sebaupálením. Tieto akty zúfalstva odporujú buddhistickému učeniu a v minulosti Tibeťania nikdy nepristúpili k takémuto druhu protestu. Tragicky však symbolizujú novú etapu odporu Tibeťanov proti čínskej vláde. Exiloví Tibeťania a aj veľká časť Tibeťanov žijúcich v Číne týchto mŕtvych potajomky oslavujú ako martýrov, ktorí položili život v boji za slobodu národa. Ich protesty 14. dalajlama v exile označil za „zúfalé činy, ktoré vykonali ľudia s čistou motiváciou, za výkrik proti nespravodlivosti a útlaku, v ktorom žijú“. Napriek tomu, že podľa čínskych oficiálnych miest je práve dalajláma iniciátorom ich činov, on opakovane verejne deklaroval, že túto formu protestu nepodporuje, ale rozumie motívom, ktoré k tomu viedli. Preto opakovane vyzýval čínsku vládu, aby poskytla Tibeťanom vyšší stupeň autonómie.
Napriek cenzúre internetu a štátom kontrolovaných médií sú Tibeťania podrobne a rýchlo informovaní o protestoch. Mobilnými telefónmi sa šíria nielen správy o nových pokusoch o sebaupálenie, ale často aj tragické fotografie priamo z miesta protestov. V meste Cö (čínsky Che-cuo), ktoré sa nachádza hodinu jazdy autobusom od Sia-che, sa začiatkom augusta, dva týždne po tom, ako som týmto prevažne čínskym mestom prechádzal (o prítomnosti Tibeťanov svedčí iba kláštor na predmestí a dobre zásobené kníhkupectvo s tibetskou literatúrou), na protest upálila Dolkar Ccho, 25-ročná matka dvoch detí. Čínska vláda poslala do oblasti vojakov, ktorí majú zastrašiť Tibeťanov pred ďalšími protestmi. Napriek tomu jej príklad v iných častiach Amda i v samotnom Cö odvtedy nasledovali už vyše pätnásti Tibeťania. Koncom októbra 2012 tragická forma protestov zasiahla aj Labrang – vyše 50-ročný laik Döndub sa na odpor proti politike čínskej vlády upálil priamo v centre kláštora a na druhý deň tento príklad nasledoval jeho rovesník Dordže Rinčhen.
.cudzinci vo vlastnom dome
Hoci sa čínska vláda usiluje cenzurovať internet, ten predstavuje pre mladých Tibeťanov (rovnako ako pre Číňanov) dôležitý zdroj informácií. Viaceré stránky v tibetčine sa stali platformou na publikovanie mladej tibetskej literatúry, ktorej témou je aj pocit ohrozenia vlastnej identity a hľadanie otázok na to, ako čeliť tlaku majoritného etnika. Nie je preto náhoda, že v poslednom období boli uväznení viacerí tibetskí editori týchto internetových literárnych časopisov. Tlak čínskych úradov smeruje aj na spevákov, keďže niektorí využívajú tradičné hudobné žánre na formulovanie politických posolstiev.
Pocit Tibeťanov, že sa postupne stávajú „cudzincami vo vlastnom dome“, nie je iba dôsledok politických rozhodnutí na centrálnej a lokálnej úrovni, ale aj turizmu. Pred 20 rokmi by sa počet čínskych turistov v Labrangu dal zrátať na prstoch jednej ruky, ale rast životnej úrovne viedol okrem iného k dynamickému rozvoju vnútroštátneho turizmu. Najmä po roku 2000 počet čínskych turistov v tibetských oblastiach každoročne rýchlo narastá. Organizované zájazdy často predstavujú prvý a posledný kontakt majoritného etnika s Tibeťanmi – tibetská kultúra a náboženstvo majú pre Číňanov nádych exotiky a početné obchody s tibetskými suvenírmi aj v samotnom Pekingu svedčia o fascinácii Tibetom (dobre známej aj na Západe), ktorá sa v Číne kombinuje s tradičným pocitom kultúrnej a civilizačnej nadradenosti, ba až pohŕdania ostatnými, nečínskymi etnikami. V Labrangu cez víkend vidno desiatky autobusov s čínskymi turistami, ktorí počas krátkej návštevy kláštora a výletu do okolitých stepí nakrátko „pričuchnú“ k Tibetu. Často bez toho, aby mali čo len základné informácie o materiálnej a duchovnej kultúre, ktorá ich obklopuje. Návšteva Tibeťanmi obývanej oblasti sa stala súčasťou turistického itinerára rodiacej sa strednej vrstvy, i keď niekedy slúži iba na potvrdenie predsudkov o necivilizovanosti a zaostalosti Tibeťanov.
Potenciál turistického priemyslu pre rozvoj oblasti si uvedomujú aj miestne úrady, ktoré pre čínskych turistov propagujú juh provincie Kan-su, obývaný Tibeťanmi, ako Šambhalu, mýtickú ríšu symbolizujúcu raj, ktorá je doložená aj v starých buddhistických textoch. Ďalší príliv turistov má priniesť projekt budovania letiska neďaleko Sia-che, ako aj výstavba nových diaľnic v oblasti. Na okraji kláštora Labrang v lete dokončovali rozľahlé parkovisko a návštevnícke centrum, ktoré má prispieť k ďalšiemu rozvoju turizmu. Ako trefne konštatoval labranský mních Gjamccho: vždy, keď sa postavia nové ceny, znamená to v prvom rade príchod ďalších Číňanov. Mnísi vnímajú masový turizmus negatívne. Zvyšujúce sa počty čínskych turistov pre nich predstavujú hrozbu premeny tradičnej náboženskej inštitúcie na skanzen, slúžiaci len naplneniu očakávaní turistov po dotyku s „mystickým“ Tibetom. Úsilie čínskej vlády „muzealizovať“ kultúrne dedičstvo dokumentuje aj zámer postaviť do roku 2020 pri Lhase obrovský zábavný park, ktorý má pripomínať 1 400-ročné kontakty Tibetu s Čínou.
Tŕňom v oku je pre Tibeťanov aj silný ekonomický vplyv Chuejov v Sia-che a ďalších oblastiach Amda. Napriek tomu, že turisti prichádzajú do Labrangu za zážitkom autentického Tibetu, z ich prítomnosti profitujú najmä moslimskí Chuejovia. Väčšinu reštaurácií a obchodíkov – vrátane obchodov s tibetskými suvenírmi – vlastnia Chuejovia, čo vyvoláva nevôľu Tibeťanov a v minulosti sa už vyskytli výzvy na bojkot chuejských reštaurácií. Chuejovia v tomto regióne obchodovali už od 18. storočia, ale hospodársky boom posledných dvoch desaťročí zrýchlil ich imigráciu z neďalekého Lin-sia, centra islamu v Číne. Podnikavejší Chuejovia sa v miestnej ekonomike presadzujú oveľa úspešnejšie ako Tibeťania a tí majú pocit, že sú vytláčaní na okraj prišelcami – Chuejmi aj Chanmi. Počas protestov v Sia-che v marci 2008 sa hnev demonštrantov obracal nielen na budovy čínskych úradov, ale aj na obchody Chuejov a niektoré z nich boli vyrabované.
Predsudky Chuejov o Tibeťanoch ako o divokých, bojachtivých a necivilizovaných „barbaroch“ sú rovnako silné ako predsudky Tibeťanov o Chuejoch ako o lakomých a ziskuchtivých podvodníkoch, ktorým sa nedá dôverovať. Komplikované medzietnické vzťahy v oblasti dokumentuje aj konštatovanie Tibeťana na dôchodku, ktorý celý život pracoval ako úradník v službách čínskeho štátu – so samozrejmosťou konštatoval, že ak chcú miestni Chuejovia raz za rok uctievať hrobku súfijského majstra, nachádzajúcu sa v údolí za tibetskou dedinkou neďaleko kláštora, musia najprv zaplatiť niekoľko tisícov jüanov dedinčanom, aby tí Chuejov vôbec do „ich“ tibetského údolia pustili... Mešita v Sia-che síce stojí už od konca 19. storočia a keď ju koncom 70. rokov 20. storočia moslimovia obnovili po tom, čo bola zničená čínskymi úradmi koncom 50. rokov počas protináboženskej kampane (rovnako ako kláštor), Tibeťania proti tomu neprotestovali, ale pokus postaviť ďalšiu mešitu v blízkosti kláštora Lhamo v južnom Kan-su sa skončil začiatkom októbra bitkou medzi dvoma stovkami Tibeťanov vedenými mníchmi a Chuejmi, pri ktorej bolo ťažko zranených šesť moslimov. Rastúci počet mešít, symbolizujúci zvyšovanie prítomnosti Chuejov v pôvodne tibetských oblastiach, vnímajú Tibeťania ako ďalšiu hrozbu vlastnej identity.
Tibetská kultúra, jazyk i náboženstvo dnes čelia tlaku čínskeho štátu, ale aj výzvam konzumnej spoločnosti. Spoločenská a ekonomická marginalizácia vyvoláva v Tibeťanoch pocit frustrácie, vedúci aj k pokusom o sebaupálenie. Odpor Tibeťanov sa zatiaľ nepodarilo zlomiť, ale čas hrá proti nim. Tradičný spôsob života, ktorého centrum tvorili kláštor a Buddhovo učenie, sa pomaly vytráca. Budúcnosť, ktorej súčasťou bude aj výber nového dalajlámu, je plná neistôt a politika čínskej vlády voči Tibetu v posledných rokoch nedáva nádej na to, že by bola prístupná hľadaniu kompromisov a riešení, ktoré by sa pokúsili naplniť aspoň niektoré oprávnené požiadavky Tibeťanov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.