Realita je však menej romantická: Nikita Chruščov bol jedným z najväčších zločincov v ľudských dejinách. V Stalinových časoch nebol žiadnym opozičníkom, ale jeho najvernejším spoločníkom. Bojovať s ním začal až po jeho smrti.
.iba Berija a Chruščov
Keď sa Chruščov stal diktátorom Sovietskeho zväzu, mal dve možnosti, ako udržať štát pod svojou kontrolou. Alebo sa stať druhým Stalinom, alebo anti-Stalinom. Vedel však, že nebude v jeho silách vybudovať si takú silnú pozíciu a stať sa takým tvrdým diktátorom, ako bol Stalin. Bol síce rovnako bezohľadným vrahom ako Stalin, chýbala mu však jeho genialita.
Preto sa Chruščov rozhodol pre druhú možnosť. Takzvaná destalinizácia po roku 1956 bola pre neho pragmatickou, nie ideovou voľbou. V Sovietskom zväze bolo v čase veľkého teroru jedenásť zväzových republík. Vrámci vnútorných čistiek Stalin v deviatich z nich vyvraždil celý vyšší aparát strany. Niekedy vraždil tri skupiny naraz. Tieto explózie zločinov prežili iba dve najvyššie skupiny aparátnikov: súdruhovia Lavrentij Berija v Gruzínsku a Nikita Chruščov na Ukrajine. To hovorí samo za seba o človeku, aj role, akú v 30. rokoch hral. Chruščov je okrem iného priamo zodpovedný za strašnú kolektivizáciu, ktorá na Ukrajine vyvolala hladomor. Znamená to, že na jeho konto treba pripísať niekoľko miliónov obetí.
Útok na Poľsko, ktorý sa začal 17. septembra 1939, tiež riadil Chruščov. A potom mal na starosti sovietizáciu východnej časti dobytej krajiny. Jeho velenie pri Stalingrade, kde bol politickým komisárom, stálo život stovky tisícov vojakov Červenej armády. Vydával rozkazy, ktoré nemali zmysel a neozbrojené útoky sa končili utopené v krvi. Hoci sovieti túto bitku vyhrali, stratili v nej viac vojakov ako porazení Nemci. Ľudské životy nemali pre Chruščova žiadny význam.
Mimochodom, vojna sovietov s Nemcami bola zaujímavá aj z iného dôvodu. Keď sa dnes človek spýta, prečo vlastne sovieti bojovali s národnými socialistami, počuje odpoveď, že tretia ríša bola ohavnosť a tyrania. V skutočnosti bola zrkadlom, v ktorom sa sovieti videli. Obe diktatúry mali červenú vlajku, obe budovali socializmus, obe stavali koncentračné táboty. Boľševici mali Komsomol, Nemci Hitlerjugend. A obe krajiny mali na vrchu svojich vládnych aparátov fúzatých vrahov.
.za všetko mohol jeden človek
Vráťme sa však k Chruščovovi. Keď už bol sovietskym diktátorom, snažil sa, aby exportoval komunizmus do celého sveta. Napríklad do Egypta, Sýrie, Indonézie, Afriky aj Latinskej Ameriky. Počas kubánskej krízy v roku 1962 stál svet jeho vinou na prahu nukleárnej vojny. Práve počas Chruščovovej vlády sa narodil novodobý terorizmus. Bol to on, kto školil a financoval teroristov celého sveta.
Odkiaľ sa potom berie tá ilúzia západných intelektuálov o Chruščovovi?
Nuž, pomohol im zachovať vieru v komunizmus, a potvrdil tak ich choré ilúzie. Západní intelektuáli, o ktorých je reč, si totiž komunizmus vždy idealizovali a celé desaťročia si nepripúšťali, že tam prichádza ku genocíde.
Keď sa boľševické zločiny už nedali skrývať, títo ľudia sa ocitli vo fatálnej situácii. Všetko, čo písali a o čom hovorili, bolo zrazu klamstvo. A vtom z neba spadol Chruščov. Človek, ktorý povedal, že za všetko zlo mohol iba jeden-jediný človek – Jozef Stalin. Diktátor, ktorý vedome zneužil komunistickú myšlienku. „Systém nebol zlý. To Stalin bol zlý,“ hovoril Chruščov.
Dnes vieme, že pravda je podstatne brutálnejšia. Vraždenie bolo vpísané do samej podstaty komunizmu. V Sovietskom zväze boli ľudia vraždení pred Stalinom aj po ňom. A nebol to vôbec iba sovietsky prípad. Komunizmus bol krvavý vo všetkých krajinách, kde existoval. V Kambodži, Poľsku, na Kube, v Kórei, v Rumunsku aj všade inde. Komunizmus je totiž absolútne zlo.
Autor je ruský vojenský historik. Text pôvodne vyšiel v mesačníku UwazamRze Historia.
.iba Berija a Chruščov
Keď sa Chruščov stal diktátorom Sovietskeho zväzu, mal dve možnosti, ako udržať štát pod svojou kontrolou. Alebo sa stať druhým Stalinom, alebo anti-Stalinom. Vedel však, že nebude v jeho silách vybudovať si takú silnú pozíciu a stať sa takým tvrdým diktátorom, ako bol Stalin. Bol síce rovnako bezohľadným vrahom ako Stalin, chýbala mu však jeho genialita.
Preto sa Chruščov rozhodol pre druhú možnosť. Takzvaná destalinizácia po roku 1956 bola pre neho pragmatickou, nie ideovou voľbou. V Sovietskom zväze bolo v čase veľkého teroru jedenásť zväzových republík. Vrámci vnútorných čistiek Stalin v deviatich z nich vyvraždil celý vyšší aparát strany. Niekedy vraždil tri skupiny naraz. Tieto explózie zločinov prežili iba dve najvyššie skupiny aparátnikov: súdruhovia Lavrentij Berija v Gruzínsku a Nikita Chruščov na Ukrajine. To hovorí samo za seba o človeku, aj role, akú v 30. rokoch hral. Chruščov je okrem iného priamo zodpovedný za strašnú kolektivizáciu, ktorá na Ukrajine vyvolala hladomor. Znamená to, že na jeho konto treba pripísať niekoľko miliónov obetí.
Útok na Poľsko, ktorý sa začal 17. septembra 1939, tiež riadil Chruščov. A potom mal na starosti sovietizáciu východnej časti dobytej krajiny. Jeho velenie pri Stalingrade, kde bol politickým komisárom, stálo život stovky tisícov vojakov Červenej armády. Vydával rozkazy, ktoré nemali zmysel a neozbrojené útoky sa končili utopené v krvi. Hoci sovieti túto bitku vyhrali, stratili v nej viac vojakov ako porazení Nemci. Ľudské životy nemali pre Chruščova žiadny význam.
Mimochodom, vojna sovietov s Nemcami bola zaujímavá aj z iného dôvodu. Keď sa dnes človek spýta, prečo vlastne sovieti bojovali s národnými socialistami, počuje odpoveď, že tretia ríša bola ohavnosť a tyrania. V skutočnosti bola zrkadlom, v ktorom sa sovieti videli. Obe diktatúry mali červenú vlajku, obe budovali socializmus, obe stavali koncentračné táboty. Boľševici mali Komsomol, Nemci Hitlerjugend. A obe krajiny mali na vrchu svojich vládnych aparátov fúzatých vrahov.
.za všetko mohol jeden človek
Vráťme sa však k Chruščovovi. Keď už bol sovietskym diktátorom, snažil sa, aby exportoval komunizmus do celého sveta. Napríklad do Egypta, Sýrie, Indonézie, Afriky aj Latinskej Ameriky. Počas kubánskej krízy v roku 1962 stál svet jeho vinou na prahu nukleárnej vojny. Práve počas Chruščovovej vlády sa narodil novodobý terorizmus. Bol to on, kto školil a financoval teroristov celého sveta.
Odkiaľ sa potom berie tá ilúzia západných intelektuálov o Chruščovovi?
Nuž, pomohol im zachovať vieru v komunizmus, a potvrdil tak ich choré ilúzie. Západní intelektuáli, o ktorých je reč, si totiž komunizmus vždy idealizovali a celé desaťročia si nepripúšťali, že tam prichádza ku genocíde.
Keď sa boľševické zločiny už nedali skrývať, títo ľudia sa ocitli vo fatálnej situácii. Všetko, čo písali a o čom hovorili, bolo zrazu klamstvo. A vtom z neba spadol Chruščov. Človek, ktorý povedal, že za všetko zlo mohol iba jeden-jediný človek – Jozef Stalin. Diktátor, ktorý vedome zneužil komunistickú myšlienku. „Systém nebol zlý. To Stalin bol zlý,“ hovoril Chruščov.
Dnes vieme, že pravda je podstatne brutálnejšia. Vraždenie bolo vpísané do samej podstaty komunizmu. V Sovietskom zväze boli ľudia vraždení pred Stalinom aj po ňom. A nebol to vôbec iba sovietsky prípad. Komunizmus bol krvavý vo všetkých krajinách, kde existoval. V Kambodži, Poľsku, na Kube, v Kórei, v Rumunsku aj všade inde. Komunizmus je totiž absolútne zlo.
Autor je ruský vojenský historik. Text pôvodne vyšiel v mesačníku UwazamRze Historia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.