Všade, kde sa následne kapitalizmus uchytil, bohatstvo spoločnosti rástlo a chudoba začala klesať. Všade, kde sa kapitalizmus neuchytil, ľudia zostávali chudobní. Všade, kde bol kapitalizmus odmietnutý, začala chudoba rásť.
Kapitalizmus povzniesol ľudí z chudoby, pretože dal ľuďom šancu zbohatnúť tým že vytvoria hodnoty a získajú za to odmenu. Ale keď označíte dnes niekoho za kapitalistu, je to obvinenie. Kreatívna deštrukcia, čo je niečo, čo patrí do centra každej rastúcej ekonomiky, je považovaná za zlo. Američania čoraz viac akceptujú niečo, čo udržiavalo svet celé miléniá v chudobe: Ak niekto zbohatne, je to preto, že niekto iný schudobnel. Čo sa to stalo s násladou v našej krajine?
Existujú dve objektívne príčiny, ktoré prispeli k tejto zmene. Tou prvou je vzrast kapitalizmu, ktorý je založený na tajných a netransparentných dohodách v pozadí. Súčasťou tohto fenoménu je rodinkárstvo a rôzne klanové dohody, kde ľudia na vrchu pyramídy berú ohľad najmä na seba, aj za cenu vyšších nákladov pre akcionárov (problém zlatých padákov).
Problém rodinkárstva je v porovnaní s netransparentnosťou, ktorú vytvoril štát triviálny. V dnešnom svete je každá podnikateľská operácia dotknutá pravidlami, ktoré určuje štát a jeho byrokrati. Výsledkom je korupcia masívnych rozmerov. Niekedy prebieha na úrovni maloobchodu, inokedy dokáže spôsobiť celoštátne pravidlá, ktoré zaručia zisk, ktorý by inak bez zásahu štátu (dotácií alebo regulácií) neexistoval. Takáto podoba kapitalizmu čoraz viac v očiach verejnosti definuje to, čo to vlastne kapitalizmus je.
Druhou objektívnou zmenou je vznik možnosti v krátkom čase rozprávkovo zbohatnúť vďaka finančným trhom. Je to niečo iné, ako bohatstvo tých, čo niečo vynašli. To bol príklad Thomasa Edisona alebo Henry Forda, amerických hrdinov minulého storočia, alebo Steve Jobsa v tomto storočí. Ale keď stoja za zbohatnutím rozhodnutia, čo na trhoch kupovať a čo predávať, zaváňa to insiderskými informáciami, tajnými finančnými nástrojmi a príležitosťami, ktoré nie sú rovnaké pre všetkých. A dobro, ktoré títo ľudia dokázali vykonať, kým zbohatli, je nanajvýš obskúrne. Výhody efektívnejšej alokácie kapitálu sú, samozrejme, veľké, je ich však ťažké vysvetliť a väčšina si aj tak bude myslieť, že ľudia, ktorí vďaka tomu zbohatli, si to nezaslúžia.
Niečo iné však už je, že kapitalisti, ktorí zbohatli starým spôsobom, kapitalizmus ani seba nebránia. Pripisujem to dvom veciam. Po prvé, veľa úspešných kapitalistov dnešnej doby sú ľudia s ľavicovým politickým presvedčením. To znamená, že títo ľudia síce svoj úspech považujú za legitímny, necítia však žiadnu povinnosť brániť kapitalistický systém. Navyše sa koncentrujú tam, kde to najviac ide: väčšina podnikateľov v high-tech priemysle je prevažne liberálne (v americkom kontexte to znamené ľavicovo, pozn. prekl.) orientovaná. Podobne sú na tom ľudia, ktorí riadia zábavné a mediálne koncerny. Dokonca aj lídri finančného priemyslu sa čoraz viac politicky podobajú na Georgea Sorosa.
Druhým faktorom je segregácia sveta kapitalizmu a sveta cností. Historicky bola hodnota slobodného podnikania a záväzok uspieť v podnikaní súčasťou národného katechizmu. Knihy, ktoré v minulosti čítali generácie amerických detí opisovali množstvo príbehov, kde sa o tvrdej práci, iniciatíve a podnikateľskom duchu písalo ako o cnostiach, rovnako, ako sa písalo o zdržanlivosti, osobnej integrite či pomoci ľuďom, ktorí sú od nás zavíslí. Sloboda niečo urobiť a prísny morálny záväzok voči iným boli dvoma stranami tej istej mince. Máločo z toho dodnes prežilo.
Akceptovať koncept cnosti si vyžaduje niečo, čo dnes nie je akceptované v amerických školách, ale ani domácnostiach. Je to viera, že niektoré spôsoby správania sú správne a iné nesprávne. Presne to je dôvod, prečo sme nedávno videli taký úpadok zmyslu pre správu majetku, hoci v minulosti niečo také patrilo k povinnej výbave najbohatších ľudí. Mnoho vyššie postavených ľudí finančného sveta bolo šokovaných z toho, čo sa dialo po vypuknutí finančnej krízy. Prečo však boli potichu predtým, než kríza vypukla a aj potom? Kapitalisti, ktorí sa správajú čestne a zdržanlivo, jednoducho viac nedokážu brániť svoje štandardy a odsudzovať tých, ktorí ich porušujú. Vďaka tomu reputácia kapitalizmu v ťažkých časoch padla a obranu tohto úspešného systému bude treba vybudovať odznova.
Autor pracuje v American Enterprise Institute, v českom preklade mu vyšla kniha Příliš mnoho dobra (1998), jeho najnovšia kniha je Coming Apart: The State of White America, 1960-2010.
Kapitalizmus povzniesol ľudí z chudoby, pretože dal ľuďom šancu zbohatnúť tým že vytvoria hodnoty a získajú za to odmenu. Ale keď označíte dnes niekoho za kapitalistu, je to obvinenie. Kreatívna deštrukcia, čo je niečo, čo patrí do centra každej rastúcej ekonomiky, je považovaná za zlo. Američania čoraz viac akceptujú niečo, čo udržiavalo svet celé miléniá v chudobe: Ak niekto zbohatne, je to preto, že niekto iný schudobnel. Čo sa to stalo s násladou v našej krajine?
Existujú dve objektívne príčiny, ktoré prispeli k tejto zmene. Tou prvou je vzrast kapitalizmu, ktorý je založený na tajných a netransparentných dohodách v pozadí. Súčasťou tohto fenoménu je rodinkárstvo a rôzne klanové dohody, kde ľudia na vrchu pyramídy berú ohľad najmä na seba, aj za cenu vyšších nákladov pre akcionárov (problém zlatých padákov).
Problém rodinkárstva je v porovnaní s netransparentnosťou, ktorú vytvoril štát triviálny. V dnešnom svete je každá podnikateľská operácia dotknutá pravidlami, ktoré určuje štát a jeho byrokrati. Výsledkom je korupcia masívnych rozmerov. Niekedy prebieha na úrovni maloobchodu, inokedy dokáže spôsobiť celoštátne pravidlá, ktoré zaručia zisk, ktorý by inak bez zásahu štátu (dotácií alebo regulácií) neexistoval. Takáto podoba kapitalizmu čoraz viac v očiach verejnosti definuje to, čo to vlastne kapitalizmus je.
Druhou objektívnou zmenou je vznik možnosti v krátkom čase rozprávkovo zbohatnúť vďaka finančným trhom. Je to niečo iné, ako bohatstvo tých, čo niečo vynašli. To bol príklad Thomasa Edisona alebo Henry Forda, amerických hrdinov minulého storočia, alebo Steve Jobsa v tomto storočí. Ale keď stoja za zbohatnutím rozhodnutia, čo na trhoch kupovať a čo predávať, zaváňa to insiderskými informáciami, tajnými finančnými nástrojmi a príležitosťami, ktoré nie sú rovnaké pre všetkých. A dobro, ktoré títo ľudia dokázali vykonať, kým zbohatli, je nanajvýš obskúrne. Výhody efektívnejšej alokácie kapitálu sú, samozrejme, veľké, je ich však ťažké vysvetliť a väčšina si aj tak bude myslieť, že ľudia, ktorí vďaka tomu zbohatli, si to nezaslúžia.
Niečo iné však už je, že kapitalisti, ktorí zbohatli starým spôsobom, kapitalizmus ani seba nebránia. Pripisujem to dvom veciam. Po prvé, veľa úspešných kapitalistov dnešnej doby sú ľudia s ľavicovým politickým presvedčením. To znamená, že títo ľudia síce svoj úspech považujú za legitímny, necítia však žiadnu povinnosť brániť kapitalistický systém. Navyše sa koncentrujú tam, kde to najviac ide: väčšina podnikateľov v high-tech priemysle je prevažne liberálne (v americkom kontexte to znamené ľavicovo, pozn. prekl.) orientovaná. Podobne sú na tom ľudia, ktorí riadia zábavné a mediálne koncerny. Dokonca aj lídri finančného priemyslu sa čoraz viac politicky podobajú na Georgea Sorosa.
Druhým faktorom je segregácia sveta kapitalizmu a sveta cností. Historicky bola hodnota slobodného podnikania a záväzok uspieť v podnikaní súčasťou národného katechizmu. Knihy, ktoré v minulosti čítali generácie amerických detí opisovali množstvo príbehov, kde sa o tvrdej práci, iniciatíve a podnikateľskom duchu písalo ako o cnostiach, rovnako, ako sa písalo o zdržanlivosti, osobnej integrite či pomoci ľuďom, ktorí sú od nás zavíslí. Sloboda niečo urobiť a prísny morálny záväzok voči iným boli dvoma stranami tej istej mince. Máločo z toho dodnes prežilo.
Akceptovať koncept cnosti si vyžaduje niečo, čo dnes nie je akceptované v amerických školách, ale ani domácnostiach. Je to viera, že niektoré spôsoby správania sú správne a iné nesprávne. Presne to je dôvod, prečo sme nedávno videli taký úpadok zmyslu pre správu majetku, hoci v minulosti niečo také patrilo k povinnej výbave najbohatších ľudí. Mnoho vyššie postavených ľudí finančného sveta bolo šokovaných z toho, čo sa dialo po vypuknutí finančnej krízy. Prečo však boli potichu predtým, než kríza vypukla a aj potom? Kapitalisti, ktorí sa správajú čestne a zdržanlivo, jednoducho viac nedokážu brániť svoje štandardy a odsudzovať tých, ktorí ich porušujú. Vďaka tomu reputácia kapitalizmu v ťažkých časoch padla a obranu tohto úspešného systému bude treba vybudovať odznova.
Autor pracuje v American Enterprise Institute, v českom preklade mu vyšla kniha Příliš mnoho dobra (1998), jeho najnovšia kniha je Coming Apart: The State of White America, 1960-2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.