Benjamin Britten bol najvplyvnejší skladateľ, aký kedy dýchal anglický vzduch, pre hudbu urobil za svoje tri aktívne dekády viac, ako všetci londýnski hudobníci za tri storočia.
Sto rokov po jeho narodení na šedom pobreží Suffolku, mieste, ktoré celý život tak miloval, sa Brittenova tvár objaví na pamätnej minci a jeho hudbu budú hrať po celom svete, od Peru po Palestínske teritóriá. Jeho zlomové dielo, opera Peter Grimes bude uvedená na pláži Aldeburgh, teda na mieste, kde ju autor vytvoril. Okolo 75-tisíc detí bude zapojených do projektu Let’s Make Music a spustená bola už aj stránka britten100.org, rok venovaný Benjaminovi Brittenovi bude veľkou udalosťou.
.ikona povojnovej Británie
Ak dáme bokom nacvičené úsmevy a oslavy v réžii establišmentu, treba pripomenúť, že Brittenovo meno stále vyvoláva rozpaky, nejasnosti a zmätok. Jeho osobnosť nikdy nebola jednoduchá a jeho dielo zostáva pre mnohých zbytočne znepokojujúce, určite viac, ako autor zamýšľal. Je dosť dobre možné, že je to naša chyba.
Počnúc momentom jeho prvej triumfálnej noci, keď sa počas premiéry jeho Grimesa 7. júna 1945 a následého rýchleho uvedenia opery v dvanástich krajinách (premiéru v Spojených štátotch v roku 1946 dirigoval Leonard Bernstein), stal Britten len ako 31-ročný ikonou povojnovej obnovy. Ako taký stál takmer mimo všetkej kritiky. Jeho dvaja mladí obdivovatelia Donald Mitchell a Hans Keller ním boli takí nadšení, že založili časopis Music Survey, v ktorom sa rozhodli pestovať veľkosť Brittena a presnosť Schönberga, ako dvoch dvojičiek hudby budúcnosti. Keller porovnával Brittena s Mozartom a v roku 1963 ho nazval „najväčším žijúcim skladateľom“. Dovolím si dodať, že to, čo nasledovalo po Grimesovi, vyzeralo trochu inak. Mám pritom na mysli jednak asexuálne operné dielo Znásilnenie Lukrécie a komédiu Albert Herring.
Ale jeho ďalšia opera Billy Budd zopakovala tému, s ktorou už predtým slávil úspech: nehumánnosť správania muža k chlapcovi. Britten vyhlásil, že „nepozná Angličana, ktorý by sa hodil do titulnej roly“ a tak do roly Budda najal Theodora Uppmana, veľkého chlapiska z Kalifornie a presný opak Petera Pearsa a Fredericka Dalberga. Pears bol Brittenovým milencom a hoci to všetci vedeli, nikto o tom nepísal. Na pódium sa v náznakoch dostala téma domáceho sadizmu.
Brittenov ďalší vrchol, po tom, čo predstavil sladučkú Glorianu, určenú na korunováciu kráľovnej, bol opäť prijatý s pohoršením. Utiahnutie skrutky, príbeh Henryho Jamesa o školákovi a predátorskom duchovi vyvolal narážky na Brittenov vzťah k chlapcom v tínedžerskom veku. Aby znel modernejšie, použil Schönbergov dvanásťnotový zápis. Paralelné napätia a prítomnosť pedofila robia z tohto diela dve najnabitejšie hodiny v celých dejinách opery. Skrutka zoberie divákom reč a absolútne ich uchváti aj v prestávkach. Charles Mackerras túto operu nazval Brittenovým „definitívnym majstrovským kusom“.
Vrcholom dokonalosti v Brittenovej tvorbe je schopnosť komponovať tak, aby tým vyjadril niečo, čo je nevysloviteľné. Skrutka ukázala hranice jeho trúfalosti. To, čo nasledovalo, bolo vágne a často neplodné hľadanie. Počas turné na Ďalekom východe, ktoré absolvoval s Pearsom, objavil Britten klasickú japonskú hudobnú drámu noh (kombinácia drámy, hudby a tanca s maskami, kde hrajú výlučne muži, pozn. prekladateľa) a pokúsil sa ju imitovať v statických a nepresvedčivých cirkevných parabolách.
Impozantné Vojnové requiem z roku 1962 bolo regresívnym dielom, ktoré sa vracalo k spôsobom a štýlu Verdiho, Elgara a anglikánskej liturgie. Smrť v Benátkach, dielo prerozprávajúce novelu Thomasa Manna o príťažlivosti mladého chlapca, bolo určené pre Ameriku, a teda dostatočne umiernené, aby mohlo mať premiéru v Metropolitnej opere v New Yorku.
Nasledujúca dekáda a pol do jeho predčasnej smrti v roku 1976 bola postupným úpadkom jeho kreativity. Napriek tomu rozsah a rozmanitosť jeho tvorby, od školskej piesne po symfóniu, od skupinového spevu po sláčikové kvarteto, to všetko podporuje slová, ktoré o ňom povedal Keller: Britten bol hudobný génius, ktorého plodná tvorba, ak aj nie stála kvalita, sú porovnateľné s Mozartom.
.osamelý vlk a altruista
A teraz námietky. Brittenov verejný imidž bol portrétom nevrelého muža-samotára, žijúceho v rybárskej dedinke, muža, ktorý bol izolovaný sexuálnymi náchylnosťami do takej miery, až to hraničilo s jemnou paranojou. Budúci rok vyjde jeho nová autobiografia od Paula Kildea, ktorá by mala napraviť dojem po knihe Humphreya Carpentera, pre ktorého bol jeho život iba „mladí chlapci a iné šokujúce správy“. Britten bol puntičkár, vopred vystrašený z každého škandálu a hypersenzitívny na každé osobné odmietnutie. Nikto sa nevedel tak rýchlo uraziť.
Séria priateľstiev, ktoré zanechal, je dlhá ako kus pobrežia. „Vždy som sa cítil, akoby som popri ňom kráčal po vaječných škrupinách,“ povedal sir John Drummond. „Celý život sa cítil, akoby stál sám proti svetu,“ napísal lord Harewood. Ako raz povedal v Aldeburghu na pláži, najbezpečnejší sa cítil, keď mal za chrbtom more.
Pritom všetkom treba mať na pamäti, že nikto neurobil pre svojich kolegov skladateľov toľko, čo on. Preto a aj pre svoj únik založil festival v Aldeburghu. Skladateľom dával zákazky bez ohľadu na svoje osobné sympatie. Veľa sa písalo o tom, ako v roku 1968 opustil abrazívnu a násilnú operu Punch a Judy Harrisona Birtwistla. Birtwistle si však na žiadnu nahnevanú reakciu nespomína. Naopak, ako mi raz povedal, Britten bol k nemu veľmi priateľský a z diaľky ho podporoval.
Jeho štedrosť nebola ničím podmienená, a to sa neskončilo ani po jeho smrti. Brittenova a Pearsova nadácia dodnes zabezpečuje milióny libier na podporu písania nových hudobných diel vrátane neistých pokusov. Sotva existuje významnejší britský skladateľ, ktorý neprišiel do kontaktu s Brittenovým altruizmom. Britten je Rothschildom hudobnej vinice.
„Outsideri dali svetu mnoho veľkých vecí. Aj keď ako osamelí vlci neboli vždy pre svet atraktívni,“ napísal raz. Podobne ako J. K. Rowlingová a možno aj Mozart, aj Brittenov život poznačilo, že úspech zažil príliš skoro. Tragédiou pre neho bolo, že vždy túžil po uznaní, ktoré nemohol dosiahnuť. Aby sa vyrovnal s týmto zúfalstvom, rozhodol sa komponovať a kráľovsky pritom uspel. A „krajinu bez hudby“ premenil na mocnosť.
Autor je britský spisovateľ a hudobný komentátor. Napísal viacero diskutovaných kníh o vážnej hudbe, v slovenskom preklade vyšiel jeho úspešný román Pieseň mien (2012).
Sto rokov po jeho narodení na šedom pobreží Suffolku, mieste, ktoré celý život tak miloval, sa Brittenova tvár objaví na pamätnej minci a jeho hudbu budú hrať po celom svete, od Peru po Palestínske teritóriá. Jeho zlomové dielo, opera Peter Grimes bude uvedená na pláži Aldeburgh, teda na mieste, kde ju autor vytvoril. Okolo 75-tisíc detí bude zapojených do projektu Let’s Make Music a spustená bola už aj stránka britten100.org, rok venovaný Benjaminovi Brittenovi bude veľkou udalosťou.
.ikona povojnovej Británie
Ak dáme bokom nacvičené úsmevy a oslavy v réžii establišmentu, treba pripomenúť, že Brittenovo meno stále vyvoláva rozpaky, nejasnosti a zmätok. Jeho osobnosť nikdy nebola jednoduchá a jeho dielo zostáva pre mnohých zbytočne znepokojujúce, určite viac, ako autor zamýšľal. Je dosť dobre možné, že je to naša chyba.
Počnúc momentom jeho prvej triumfálnej noci, keď sa počas premiéry jeho Grimesa 7. júna 1945 a následého rýchleho uvedenia opery v dvanástich krajinách (premiéru v Spojených štátotch v roku 1946 dirigoval Leonard Bernstein), stal Britten len ako 31-ročný ikonou povojnovej obnovy. Ako taký stál takmer mimo všetkej kritiky. Jeho dvaja mladí obdivovatelia Donald Mitchell a Hans Keller ním boli takí nadšení, že založili časopis Music Survey, v ktorom sa rozhodli pestovať veľkosť Brittena a presnosť Schönberga, ako dvoch dvojičiek hudby budúcnosti. Keller porovnával Brittena s Mozartom a v roku 1963 ho nazval „najväčším žijúcim skladateľom“. Dovolím si dodať, že to, čo nasledovalo po Grimesovi, vyzeralo trochu inak. Mám pritom na mysli jednak asexuálne operné dielo Znásilnenie Lukrécie a komédiu Albert Herring.
Ale jeho ďalšia opera Billy Budd zopakovala tému, s ktorou už predtým slávil úspech: nehumánnosť správania muža k chlapcovi. Britten vyhlásil, že „nepozná Angličana, ktorý by sa hodil do titulnej roly“ a tak do roly Budda najal Theodora Uppmana, veľkého chlapiska z Kalifornie a presný opak Petera Pearsa a Fredericka Dalberga. Pears bol Brittenovým milencom a hoci to všetci vedeli, nikto o tom nepísal. Na pódium sa v náznakoch dostala téma domáceho sadizmu.
Brittenov ďalší vrchol, po tom, čo predstavil sladučkú Glorianu, určenú na korunováciu kráľovnej, bol opäť prijatý s pohoršením. Utiahnutie skrutky, príbeh Henryho Jamesa o školákovi a predátorskom duchovi vyvolal narážky na Brittenov vzťah k chlapcom v tínedžerskom veku. Aby znel modernejšie, použil Schönbergov dvanásťnotový zápis. Paralelné napätia a prítomnosť pedofila robia z tohto diela dve najnabitejšie hodiny v celých dejinách opery. Skrutka zoberie divákom reč a absolútne ich uchváti aj v prestávkach. Charles Mackerras túto operu nazval Brittenovým „definitívnym majstrovským kusom“.
Vrcholom dokonalosti v Brittenovej tvorbe je schopnosť komponovať tak, aby tým vyjadril niečo, čo je nevysloviteľné. Skrutka ukázala hranice jeho trúfalosti. To, čo nasledovalo, bolo vágne a často neplodné hľadanie. Počas turné na Ďalekom východe, ktoré absolvoval s Pearsom, objavil Britten klasickú japonskú hudobnú drámu noh (kombinácia drámy, hudby a tanca s maskami, kde hrajú výlučne muži, pozn. prekladateľa) a pokúsil sa ju imitovať v statických a nepresvedčivých cirkevných parabolách.
Impozantné Vojnové requiem z roku 1962 bolo regresívnym dielom, ktoré sa vracalo k spôsobom a štýlu Verdiho, Elgara a anglikánskej liturgie. Smrť v Benátkach, dielo prerozprávajúce novelu Thomasa Manna o príťažlivosti mladého chlapca, bolo určené pre Ameriku, a teda dostatočne umiernené, aby mohlo mať premiéru v Metropolitnej opere v New Yorku.
Nasledujúca dekáda a pol do jeho predčasnej smrti v roku 1976 bola postupným úpadkom jeho kreativity. Napriek tomu rozsah a rozmanitosť jeho tvorby, od školskej piesne po symfóniu, od skupinového spevu po sláčikové kvarteto, to všetko podporuje slová, ktoré o ňom povedal Keller: Britten bol hudobný génius, ktorého plodná tvorba, ak aj nie stála kvalita, sú porovnateľné s Mozartom.
.osamelý vlk a altruista
A teraz námietky. Brittenov verejný imidž bol portrétom nevrelého muža-samotára, žijúceho v rybárskej dedinke, muža, ktorý bol izolovaný sexuálnymi náchylnosťami do takej miery, až to hraničilo s jemnou paranojou. Budúci rok vyjde jeho nová autobiografia od Paula Kildea, ktorá by mala napraviť dojem po knihe Humphreya Carpentera, pre ktorého bol jeho život iba „mladí chlapci a iné šokujúce správy“. Britten bol puntičkár, vopred vystrašený z každého škandálu a hypersenzitívny na každé osobné odmietnutie. Nikto sa nevedel tak rýchlo uraziť.
Séria priateľstiev, ktoré zanechal, je dlhá ako kus pobrežia. „Vždy som sa cítil, akoby som popri ňom kráčal po vaječných škrupinách,“ povedal sir John Drummond. „Celý život sa cítil, akoby stál sám proti svetu,“ napísal lord Harewood. Ako raz povedal v Aldeburghu na pláži, najbezpečnejší sa cítil, keď mal za chrbtom more.
Pritom všetkom treba mať na pamäti, že nikto neurobil pre svojich kolegov skladateľov toľko, čo on. Preto a aj pre svoj únik založil festival v Aldeburghu. Skladateľom dával zákazky bez ohľadu na svoje osobné sympatie. Veľa sa písalo o tom, ako v roku 1968 opustil abrazívnu a násilnú operu Punch a Judy Harrisona Birtwistla. Birtwistle si však na žiadnu nahnevanú reakciu nespomína. Naopak, ako mi raz povedal, Britten bol k nemu veľmi priateľský a z diaľky ho podporoval.
Jeho štedrosť nebola ničím podmienená, a to sa neskončilo ani po jeho smrti. Brittenova a Pearsova nadácia dodnes zabezpečuje milióny libier na podporu písania nových hudobných diel vrátane neistých pokusov. Sotva existuje významnejší britský skladateľ, ktorý neprišiel do kontaktu s Brittenovým altruizmom. Britten je Rothschildom hudobnej vinice.
„Outsideri dali svetu mnoho veľkých vecí. Aj keď ako osamelí vlci neboli vždy pre svet atraktívni,“ napísal raz. Podobne ako J. K. Rowlingová a možno aj Mozart, aj Brittenov život poznačilo, že úspech zažil príliš skoro. Tragédiou pre neho bolo, že vždy túžil po uznaní, ktoré nemohol dosiahnuť. Aby sa vyrovnal s týmto zúfalstvom, rozhodol sa komponovať a kráľovsky pritom uspel. A „krajinu bez hudby“ premenil na mocnosť.
Autor je britský spisovateľ a hudobný komentátor. Napísal viacero diskutovaných kníh o vážnej hudbe, v slovenskom preklade vyšiel jeho úspešný román Pieseň mien (2012).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.