Už roky sa pri čítaní anonymných diskusných príspevkov na rôznych fórach uisťujem, že je lepšie stretnúť devianta virtuálne než naozaj – nech sa ukojí neškodne. Neškodne? Vyvrhovať do verejného priestoru negatívne emócie neškodí? No škodí, ale e-dav je v každom prípade menej nebezpečný ako dav klasický. Anonymitu síce zneužíva rovnako, ale vo virtuálnom priestore nemá šancu na fyzický lynč a ničenie majetku. Niekedy si dokonca myslím, že mu tento typ anonymity umožňuje „vypustiť paru“ a tým aj pretlak negatívnej energie.
Nedávno som zablokoval možnosť diskutovať pod článkami na svojom blogu. Jeden z „diskutérov“ sa na inom fóre posťažoval, že sa správam ako „za komoušov“. Zrejme nemal ani tušenie, ako to vtedy bolo. Za komunistov obete anonymov plnili väzenia, dnes anonymy akurát otravujú vzduch. Za komunistov bolo anonymné udávanie úradmi takmer vyžadované, dnes je to „iba“ svinstvo. Nehovoriac o tom, že môj blog je kus súkromného majetku vo verejnom priestore.
Tí ľudia sa oháňajú právom na slobodu slova. Nanič je však taká sloboda – bez zodpovednosti. A vzdať sa vlastného mena je prejav strachu. Strachu zo zodpovednosti za vlastný názor.
Existuje však aj iný typ anonymity. Niektorí bohatí ľudia, napríklad, anonymitu vyhľadávajú. Netúžia po tom, aby sa stali lovnou zverou. Iní, trebárs obyvatelia chudobných get, sú na anonymitu odsúdení. Existujú spolky a spoločenstvá, ktoré majú anonymitu priamo v genetickom kóde. Myslím rôzne extrémistické zoskupenia, gangy, mafie a podobne. Príkladov by sa istotne našlo viac a nemusia mať nutne negatívny dizajn, napríklad mnohé svojpomocné spoločenstvá a komunity. Osobnú skúsenosť však má väčšina z nás predsa len s davmi, aj s tými virtuálnymi.
Je dobré oddeľovať z anonymnej masy jednotlivé tváre a pripisovať im konkrétne mená. Dá to síce robotu, ale je to účinné. Nenávistná tvár v okamihu prechádza do grimasy sráča na úteku. Toho 17. novembra 1990 sa stačilo konkrétnemu krikľúňovi zadívať priamo do očí. Najprv zmĺkol, a potom sa nenápadne vytratil. Teda, pokiaľ to nebol vyškolený záškodník a tých tam bolo vtedy tiež dosť.
Nedávno som zablokoval možnosť diskutovať pod článkami na svojom blogu. Jeden z „diskutérov“ sa na inom fóre posťažoval, že sa správam ako „za komoušov“. Zrejme nemal ani tušenie, ako to vtedy bolo. Za komunistov obete anonymov plnili väzenia, dnes anonymy akurát otravujú vzduch. Za komunistov bolo anonymné udávanie úradmi takmer vyžadované, dnes je to „iba“ svinstvo. Nehovoriac o tom, že môj blog je kus súkromného majetku vo verejnom priestore.
Tí ľudia sa oháňajú právom na slobodu slova. Nanič je však taká sloboda – bez zodpovednosti. A vzdať sa vlastného mena je prejav strachu. Strachu zo zodpovednosti za vlastný názor.
Existuje však aj iný typ anonymity. Niektorí bohatí ľudia, napríklad, anonymitu vyhľadávajú. Netúžia po tom, aby sa stali lovnou zverou. Iní, trebárs obyvatelia chudobných get, sú na anonymitu odsúdení. Existujú spolky a spoločenstvá, ktoré majú anonymitu priamo v genetickom kóde. Myslím rôzne extrémistické zoskupenia, gangy, mafie a podobne. Príkladov by sa istotne našlo viac a nemusia mať nutne negatívny dizajn, napríklad mnohé svojpomocné spoločenstvá a komunity. Osobnú skúsenosť však má väčšina z nás predsa len s davmi, aj s tými virtuálnymi.
Je dobré oddeľovať z anonymnej masy jednotlivé tváre a pripisovať im konkrétne mená. Dá to síce robotu, ale je to účinné. Nenávistná tvár v okamihu prechádza do grimasy sráča na úteku. Toho 17. novembra 1990 sa stačilo konkrétnemu krikľúňovi zadívať priamo do očí. Najprv zmĺkol, a potom sa nenápadne vytratil. Teda, pokiaľ to nebol vyškolený záškodník a tých tam bolo vtedy tiež dosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.