Dva národy

Oproti nim, symbolicky povedané, stoja tí, ktorí sú so súčasným Poľskom spokojní. Ktorí na každom kroku pripomínajú, že Poľsko je členom EÚ a NATO, že je to krajina, ktorá sa aj napriek nedotatkom rozvíja, bohatne a silnie. Podľa nich je spomienka na Smolensk nepotrebným otváraním rany. Nezávislosť je, samozrejme, dôležitá, ale iba ako podmienka individuálnych slobôd, ako dobrý spôsob na zabezpečenie vlastných záujmov.
Tieto dva národy nemajú spoločný jazyk. Čoraz viac nežijú iba vedľa seba, ale proti sebe. Prirodzené politické rozdelenie, ktoré existuje vo všetkých demokratických krajinách, získalo v Poľsku po smolenskej tragédii iný, hlbší a existenčný rozmer. Nezhoda pohľadov vedie čoraz viac nielen ku konfliktom, ale tým najostrejším obvineniam.  K situácii, kde tí druhí strácajú právo na existenciu. Proti sebe stoja zradci a blázni, zbabelci a podpaľači, vrahovia a ich obete. Na jednej strane stoja tí, ktorí stratili všetku hanbu a slúžia zahraničiu, na druhej obrancovia poľskosti. Ukážkou, prečo to tak je, bola aj informácia o náleze výbušniny v lietadle. Pre jedných to bolo od začiatku jasné, pre druhých neprijateľné.
V dejinách poznáme podobné príklady, typickým je Španielsko v 30. rokoch. Znamená to azda, že z takéhoto fatálneho konfliktu neexistuje záchrana? Že sa musí vymknúť spod kontroly a viesť k premene studenej a rétorickej vojny na horúcu?
V žiadnom prípade. Základom toho, ako vyjsť zo slepej uličky však musí byť vážny prístup k emóciám a požiadavkám tých, ktorí stratili dôveru v nezávislosť poľského štátu.  Niet inej cesty, ako vysvetliť pochybnosti, iba odvážne hľadanie pravdy, bez ohľadu na dôsledky. Iba to navráti dôveru v inštitúcie štátu. A hoci sa toho možno domáhať od oboch strán, prvý krok musí prísť od tých, čo majú viac moci a možností. Predstava, že 30 percent spoločnosti možno zavrieť do geta, je útekom od zodpovednosti a k ničomu dobrému nepovedie.