Pod prachom

Sú autori, od ktorých musíte prečítať od ich prvotín cez poéziu, prózy a drámy, vedecké články až po osobnú korešpondenciu všetko. A keď prečítate všetko od nich, budete sledovať a čítať, čo o nich napísali a napíšu druhí. Sú autori, ktorí napíšu jednu dobrú knihu a každá ďalšia je pre vás väčším a väčším sklamaním. A sú autori, ktorých včasné diela sú iba prípravou pre ich vrcholné dielo, ktoré napíšu krátko pred smrťou, a niekedy ho ani nestihnú dokončiť. Známy je výrok F. Bacona o tom, že na kúrenie je najlepšie staré drevo, na pitie staré víno, na dôverné rozhovory starí priatelia a na čítanie starí autori. Ja mám tiež, až na zopár výnimiek, najradšej autorov, ktorí už napísali svoju poslednú knihu. Nevýhodou čítania takých kníh je to, že s nadšením je spojený aj smutný pocit z toho, že taký dobrý autor už nenapíše nič ďalšie. Baví ma pátrať po stratených, nedostupných alebo kedysi zakázaných knihách, po literárnych kuriozitách, baví ma hrabať sa v archívoch, v bibliografiách, v katalógoch, v antikvariátoch. Baví ma čítať to, čo nie je populárne, čo sa neponúka v škole. Smutné je, keď autora preslávi jeho zďaleka nie najlepšie dielo a jeho najlepšie výtvory zapadnú prachom. Taký osud mal aj Záborský – jeho najlepšie diela dlho boli a niektoré stále sú iba v rukopisoch. Napríklad jeho posledné dielo Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových sa podarilo tlačou vydať až tento rok. Jeho unikátny rozsiahly epos Vstúpenie Krista do raja na vydanie ešte len čaká. Záborský sa číta dobre, pretože nebol odtrhnutý od zeme, od života, nebol ľahostajný k tomu, čo sa okolo neho dialo a hlavne nebol meštiak. Bol až hrubo priamy. Nechodil okolo problémov so zavretými očami, a nebál sa pomenovať veci pravým menom. Je to autor, ktorému sa dá veriť. Prepisovať jeho Dejiny bolo pre mňa pôžitkom.

Autor je objaviteľ rukopisu a editor Dejín kráľovstva uhorského.