Dejiny kráľovstva uhorského, hádam najvýznamnejšie dielo romantického historizmu, boli uverejnené až v tomto roku a v archívoch ostáva ešte stále časť Záborského rukopisov. Znie to neuveriteľne, a v školských dejinách slovenskej literatúry sa o tom nedozviete, no nielen dielo prvého skutočne moderného prozaika slovenskej literatúry Jonáša Záborského, ale aj značná časť slovenskej literatúry ostávala dlho nepoznaná, poznaná len čiastkovo alebo skreslene.
Záborského dielo však nebolo len nečítané, ale aj zle čítané. Výnimočné miesto má v ňom Faustiáda. Časť tejto prózy bola uverejnená časopisecky v roku 1864, ako celok v skrátenej a prepracovanej verzii v roku 1912, súborne až v druhom zväzku Výberu zo Záborského diela v roku 1954. Faustiádu literárna veda dlho obchádzala. Bála sa jej. Samotný Záborský sebaironicky napísal, že si ňou pripravuje miesto v literárnom blázninci, lebo „väčšieho blázna vo svete niet, ako kto bláznom nedá byť bláznami a všetko smiešne obracia na smiech”. Napísal aj to, že do nej ako do močidla vylial všetky svoje surovosti. Faustiáda je dielom ironicky prevráteným, groteskným, a to sa v slovenskej literatúre, túžiacej po vážnom národnom románe, nenosilo. Je Záborského jedným okom są smejúcim, druhým plačúcim, lebo „keď bolesť dosahuje najvyšší stupeň, rev a stony prechádzajú v smiech”. Záborský v Kocúrkove nešetril nikoho a nič: „Tu sa predáva chudoba, zvady, bitky, nemoce, šialenstvo, dnes za peniaze, zajtra /za/darmo.… “ Rozdáva na všetky strany údery skorumpovanosti, nespravodlivosti, neschopnosti, nezodpovednosti, otrockosti, servilnosti, oportúnnosti, chvastúnstvu, tlčhubovstvu, ohováraniu, zradcovstvu.
Kocúrkovo sa stalo okrídleným slovom pre malichernosť, malosť, predstieranie, zatuchnutosť, provinciálnosť, závistlivosť, nežičlivosť a nepohostinnosť. Symbolom slovenského sveta, v ktorom je všetko naopak. Urobilo v slovenskej kultúre veľkú kariéru. Jonáš Záborský vytvoril Faustiádou dielo, ktoré stojí vedno s Chalupkovým Bendegúzom na začiatku reťazca ironickej línie slovenskej literatúry, ktorá pokračuje Demokratmi Janka Jesenského a dnes prózami Pavla Vilikovského či Stanislava Rakúsa.
Autor je literárny vedec.
Záborského dielo však nebolo len nečítané, ale aj zle čítané. Výnimočné miesto má v ňom Faustiáda. Časť tejto prózy bola uverejnená časopisecky v roku 1864, ako celok v skrátenej a prepracovanej verzii v roku 1912, súborne až v druhom zväzku Výberu zo Záborského diela v roku 1954. Faustiádu literárna veda dlho obchádzala. Bála sa jej. Samotný Záborský sebaironicky napísal, že si ňou pripravuje miesto v literárnom blázninci, lebo „väčšieho blázna vo svete niet, ako kto bláznom nedá byť bláznami a všetko smiešne obracia na smiech”. Napísal aj to, že do nej ako do močidla vylial všetky svoje surovosti. Faustiáda je dielom ironicky prevráteným, groteskným, a to sa v slovenskej literatúre, túžiacej po vážnom národnom románe, nenosilo. Je Záborského jedným okom są smejúcim, druhým plačúcim, lebo „keď bolesť dosahuje najvyšší stupeň, rev a stony prechádzajú v smiech”. Záborský v Kocúrkove nešetril nikoho a nič: „Tu sa predáva chudoba, zvady, bitky, nemoce, šialenstvo, dnes za peniaze, zajtra /za/darmo.… “ Rozdáva na všetky strany údery skorumpovanosti, nespravodlivosti, neschopnosti, nezodpovednosti, otrockosti, servilnosti, oportúnnosti, chvastúnstvu, tlčhubovstvu, ohováraniu, zradcovstvu.
Kocúrkovo sa stalo okrídleným slovom pre malichernosť, malosť, predstieranie, zatuchnutosť, provinciálnosť, závistlivosť, nežičlivosť a nepohostinnosť. Symbolom slovenského sveta, v ktorom je všetko naopak. Urobilo v slovenskej kultúre veľkú kariéru. Jonáš Záborský vytvoril Faustiádou dielo, ktoré stojí vedno s Chalupkovým Bendegúzom na začiatku reťazca ironickej línie slovenskej literatúry, ktorá pokračuje Demokratmi Janka Jesenského a dnes prózami Pavla Vilikovského či Stanislava Rakúsa.
Autor je literárny vedec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.