.nedávno si bola vypovedať na polícii. Ako to prebiehalo?
Smiešne. Išla som tam aj s advokátkou, Zuzkou Uhercovou, keďže som sa splašila, že mám ísť na nejaký výsluch. Chcela som, aby mi oxeroxovali trestné oznámenie sudkyne Kožíkovej, ktorej prekáža, že som ju nahrávala. Na polícii mi však povedali, že to nie je možné. A ešte som sa spýtala, kedy bolo podané, pretože je nezvyčajné začať trestné stíhanie v občianskoprávnom spore.
.samotný výsluch bol korektný?
Vypočúval ma mladý, sympatický policajt, ktorý povedal, že chce vidieť môj film, pretože si tiež myslí, že to, čo sa deje so slovenským súdnictvom, je strašné.
.takže máš pocit, že trestné stíhanie voči tebe by mohol aj zastaviť?
On nie, pretože vyšetrovanie vedie odbor z Trenčianskych Teplíc. Ja som vypovedala v Bratislave – jemu to len dali, aby mi položil nejaké otázky. Najskôr som si myslela, že nebudem vôbec vypovedať, pretože som to považovala za útok na slobodu slova. Nadobudla som však pocit, že ten policajt sa tomu trestnému stíhaniu tiež čuduje a nerozumie mu. Otázky boli naformulované tak, ako keby už dávali odpoveď. Vtedy mi advokátka povedala, že mám vypovedať, pretože tie otázky sú veľmi zlé.
.napríklad?
Prečo ste nahrávali skrytou kamerou, keď viete, že sa to nesmie? Prečo ste v RTVS podpísali, že nebudete nahrávať skrytou kamerou, no napriek ste to urobili? Podobných otázok bolo viac.
.ako to teda bolo?
Išla som so Zuzanou Laukovou, dcérou mŕtvej sudkyne Marty Laukovej, za doktorkou Kožíkovou. Pre mňa ako filmárku bolo totiž dôležité vidieť tú scénu, keď sa stretnú. Zuzana mi predtým ukázala všetky dokumenty o tom, čo sa stalo jej matke, a ako sa k nej zachovala sudkyňa Kožíková.
.sudkyňa Lauková bola v práci šikanovaná, keď upozornila, že jej nadriadená ju chcela ovplyvniť pri rozhodovaní o medzinárodnom prevádzačskom gangu. Následne mala vážne zdravotné problémy, Súdna rada jej však – na návrh doktorky Kožíkovej - odmietla vyplácať príplatok k nemocenskej dávke. Urobila to až po tom, keď doktorka Lauková zomrela. Ako reagovala Kožíková, keď ťa zbadala?
Keď uvidela kameru, povedala niečo v tom zmysle, že hádam to nenahrávame. Zuzka jej odpovedala, že ona nenahráva nič. No ja som tam išla preto, aby som natočila reakciu sudkyne Kožíkovej. Vedela som, že kameru nevypnem a budem neodbytná. Vzápätí sme sa presunuli do kaviarne, pričom kameru som nevypla.
.nemala doktorka Kožíková problém s tým, že s nimi ideš do kaviarne?
Nie. Asi bola v šoku zo Zuzky Laukovej, že sa s ňou chce rozprávať. Ten rozhovor bol veľmi emotívny.
.ako prebiehal?
Zuzka Lauková chcela vedieť, prečo podala Helena Kožíková návrh na zastavenie vyplácania peňazí jej matke. Keďže sudkyňa Lauková bola istý čas aj v nemocnici, pričom jej dcéra Zuzka študovala, nemali iné finančné prostriedky. Doktorka Kožíková najskôr začala hovoriť, že sudkyňa Lauková simulovala. Neskôr uhýbala, tvrdila, že ten návrh nepodala ona, vyhovárala sa. Bola to taká arogantná hmla. Dokonca Zuzke povedala, že na ňu pošle svojho syna.
.čiže sa jej vyhrážala?
Áno. Bolo to, ako keď niekto urobí niečo veľmi zlé, a potom sa snaží zahmlievať a vyhovárať. A ešte je pri tom arogantný.
.nahrávala si ju teda s jej vedomím, no skrytou kamerou.
Keď tú kameru človek vidí, nemôže byť skrytá. Skôr by som povedala, že bola neodbytná, možno trochu drzá. Ale vlastne drzá by bola len vtedy, keby sme sa bavili o jej súkromí. Mňa však zaujímal iba tento prípad.
.sudkyňa Kožíková je verejný činiteľ, takže v tomto prípade to má opodstatnenie. Napriek tomu – nemáš spätne pocit, že si to mohla urobiť inak?
Nechcela som tie ženy rušiť. Keby som išla s kamerou bližšie, pretrhla by som niť ich rozhovoru a ja som chcela zaznamenať skutočný rozhovor. Pre mňa je to situácia, nechcela som to pokaziť.
.čiže iný, zdanlivo korektnejší spôsob by neviedol k takému výsledku?
Presne tak. Film sa vždy skladá zo situácií. A to platí aj o filme Nemoc tretej moci, za ktorý som trestne stíhaná.
.ako si sa vlastne dostala k tejto téme?
Čítala som o disciplinárnych konaniach voči kritickým sudcom, dala mi ich jedna sudkyňa. Keď mi došlo, že to stále funguje, povedala som si, že to musím natočiť.
.nedávno si dokončila film Od Fica do Fica, ktorý však sieť multiplexov odmietla premietať. Čo im na tom filme prekáža?
Všetko. Pritom ide o súkromnú firmu, kde si človek platí služby. Je to komerčný vzťah, oni nemajú prečo zisťovať, aký je to film. Nemajú žiadnu komisiu na schvaľovanie filmov, robia len servis, za ktorý im iní platia. Ako keď idete ku kaderníkovi.
.o čom je ten film?
Začala som ho robiť v roku 2010, pretože som cítila akési zúfalstvo. Keďže sa blížili voľby, zaujímalo ma, ako sa ľudia rozprávajú s politikmi, koľko ich chodí na mítingy a podobne. Dostala som sa k Mečiarovi, bola som aj na akciách Slotu či Smeru. Potom som ten film odložila – bol to síce zaujímavý materiál, ale ešte to nebolo na film. Vzápätí však nečakane vyhrala voľby pravica. Páčil sa mi ten kontrast – na jednej strane veľká radosť jej priaznivcov a zároveň veľký smútok Mečiara, ktorý klamal ešte aj počas volebnej noci, keď tvrdil, že sa dostali do parlamentu. A potom zrazu euroval a pád vlády. Keď prišla Gorila, vedela som, že už sa mi začína črtať film. Napriek názvu Od Fica do Fica to však nie je film o Ficovi, ale o tejto spoločnosti. Žijeme v krajine, kde je nejaká oligarchia, všetkým nám to prekáža, a teraz čo s tým? Toto ma fascinovalo. Dostala som sa k ľuďom, ktorí organizovali protesty aj k politikom, ktorí reagovali na Gorilu.
.aké boli ich reakcie?
To treba vidieť. Prvá časť filmu je úplne iná ako druhá, končí sa pádom vlády. V druhej časti som ukázala aj príbeh Penty a siskára, v ktorého byte vznikla Gorila. Keďže som jeho ani Pentu nemohla nahrávať, tak som to animovala.
.čo môže na tomto prekážať distribučnej spoločnosti?
Je to vraj politický film a oni nechcú mať problémy.
.ale veď aj Michael Moore robí politické filmy...
Môj film vznikol bez akejkoľvek finančnej podpory štátu, ani sme o ňu nežiadali. Začala som to robiť sama, aj som si to sama platila. Keď som už nevládala, tak som to povedala Máriovi Homolkovi. Ten ma zachránil a film je dokončený.
.koľko obvykle stojí tvoj film a akým spôsobom ich financuješ?
Keď som robila film Krehká identita, ktorý bude mať premiéru v januári, dostala som 15-tisíc eur z Audiovizuálneho fondu a približne toľko isto mi prišlo aj od českého koproducenta. Nedostávam však granty na každý film.
.dá sa vyžiť z nakrúcania dokumentov?
Občas robím aj iné veci. Pre izraelskú obchodnú komoru som napríklad točila film o Bratislave – Stratené mesto. Mám aj komerčnejšie aktivity, o ktorých však musím byť presvedčená, že sú dobré.
.v 90. rokoch si bola súčasťou divadla Stoka. Prečo si sa ako dievča z bohémskeho divadelného prostredia zrazu rozhodla, že budeš študovať dokumentárny film?
Vždy som chcela robiť film a dokumenty, mám rada aj knihy. Akurát som bola najskôr v Stoke, potom som začala rodiť deti a bola na materských dovolenkách. Štúdium dokumentu sa otváralo každé dva roky, no ja som vždy nejako premeškala prijímačky. Išla som tam až vtedy, keď už mohli ísť moje deti do škôlky. Ľudia v mojom okolí boli v šoku, lebo som už mala tridsať rokov.
.čo si sa na tej škole naučila?
Celý čas som si robila filmy a nenechala som sa otráviť. Stretla som sa s rôznymi ľuďmi, ktorí mali iný názor, a to bolo dobré. Naučilo ma to prehltnúť svoju agresivitu. Na škole mi vždy hovorili, aby som to robila inak, že mám mať kameramana a zvukára, a že to celé robím zle. V podstate to počúvam doteraz. Napríklad komisia Audiovizuálneho fondu nepodporila distribuciu filmu Krehká identita. Podľa nich je zlý. Ale ja to beriem a nehnevám sa. Majú svoj názor a je to komisia. Potom sa poteším, keď idem do Česka, kde ma pozvú na FAMU a študentky réžie mi hovoria, že to chcú robiť tak ako ja. A že by to chceli robiť so mnou.
.čiže v Česku je na tvoje filmy lepšia odozva?
Pre mňa áno. Stretávam tam ľudí, ktorí majú na dokumentárny film podobný názor ako ja.
.prečo je to na Slovensku inak? Sme konzervatívnejší?
Asi sme konzervatívni v tom, ako má vyzerať film. Je tu taká hanákovská tradícia. Ja som u Dušana Hanáka študovala a veľmi mi pomohlo, že som sa voči tomu vyhranila. Vedela som, že ja také filmy robiť nechcem.
.aké filmy?
Napríklad o starých ľuďoch z dedinskeho prostredia. Narodila som sa v Bratislave, som mestský človek. Chcem robiť filmy, ktoré zaujímajú mňa a chcem ísť do tém, ktoré sú aktuálne v spoločnosti. Na škole to brali tak, že je to plytké, tendenčné, že to je publicistika. Hovorili napríklad, že môj film Výmet o kukláčoch bude aktuálny maximálne pol roka. A pritom je aktuálny aj dnes, o desať rokov neskôr.
.tie dokumenty sú však úspešné, takže sa voči nim asi ťažko vymedzuje.
Ale ja som rada, že oni to robia tak, ako to robia. Ja mám Hanakove filmy rada, len to nechcem robiť ako oni. Nechcem robiť scenáre, založené na poetike zaváraninových fliaš.
.nezainteresovaný človek má pocit, že témy filmov si vyberáš intuitívne, respektíve, že sa na točenie veľmi nepripravuješ. Ako je to?
Ja sa na niektoré filmy pripravujem veľmi dlho. Filmom Krehká identita som napríklad žila dva a pol roka. Aj pred filmom Nemoc tretej moci som si najskôr všetko vopred naštudovala.
.vo filmoch často kladieš úplne základné až naivné otázky. Je to štylizácia, alebo si taká naozaj?
Marek Šulík mi raz povedal, že sa hrám na blbšiu, ako som. Neviem, či sa hrám na blbšiu, pre mňa je však práca na filme vždy pátranie, hľadanie a nachádzanie. A mám veľmi rada, keď sa niečo deje pred kamerou. Na to, aby som natočila ľudí takých akí sú, aby sa mi otvorili, musím byť s nimi veľmi dlho.
.čiže niekedy sa pripravuješ, no inokedy len improvizuješ a čakáš, ako sa to celé vyvinie. A práve vtedy na mnohých pôsobíš ako hlúpa.
(Smiech.) Ale mne to vôbec neprekáža. Mimochodom, natočila som aj film Hrdina našich čias o Pavlovi Brankovi, ktorý bol úplne premyslený, používala som tam aj hercov. Ja chcem filmami skôr hľadať a objavovať samu seba. Baví ma chodiť do spoločnosti ľudí, ktorí rozmýšľajú a cítia inak ako ja. Možno je to taká služba aj pre ľudí, ako ste vy: ukážem vám, ako taký človek rozmýšľa a čím sa zaoberá.
.ale natočila si aj filmy – napríklad Anjeli plačú alebo Babička – kde si sa akoby naschvál a účelovo zamerala na extrémne situácie a bizarnosti.
Možno to tak pôsobí. Ten film by som teraz strihala ináč.
.podľa čoho si vyberáš témy?
Napríklad ma niečo totálne fascinuje. V prípade Krehkej identity ma fascinovalo, keď som nakrúcala v Bytči a skoro sa tam strhla bitka pre Tisa. U mňa je to spontánne – zahryznem sa do témy a hľadám ľudí. Ak ich nenájdem, tak to hodím do koša. Ja netlačím na pílu.
.napriek tomu, že si výrazný, svojsky pôsobiaci človek, pri nakrúcaní často splynieš s prostredím. Dokonca až tak, že tí ľudia zabudnú na to, že je s nimi nejaká filmárka. Ako sa ti to darí?
Veľmi dôležité je neklamať, pretože sa zapletieš. Ak sa človek naozaj o nejakú tému zaujíma, tak tí ľudia to cítia. A keď oni niečo milujú, tak ti to chcú dať.
.v prípade filmu Anjeli plačú, ktorý bol o homosexuáloch, ti však známa výtvarníčka Anna Daučíková vyčítala, že mnohí z nich v ňom odmietli účinkovať, pretože ti nedôverovali. Okrem toho si vraj zneužila niektoré situácie, ktoré ich zosmiešňovali a ponižovali.
Nikdy som nepoužila nič, čo som niekomu sľúbila, že nepoužijem. A s ľuďmi z filmu o homosexuáloch sa doteraz stretávam. Jeden z nich mi povedal, že ten film je preňho zrkadlo, ktoré ho šokovalo. Vždy je to však strašne ťažké. Nejakí ľudia mi dôverujú, no vedia, že som filmárka, a že to nakoniec spracujem podľa seba. Potom sa v tom uvidia. Ale inak sa filmy točiť nedajú, keď hľadáte pravdu.
.podľa Daučíkovej si však chcela za každú cenu zaujať, pričom homosexuálov si vykreslila ako vyprázdnené sexuálne bytosti.
Jej názor ma prekvapil, pretože si myslím, že som ten film robila poctivo. Ľudia, s ktorými som ho robila, s ním problém nemali. Nakrúcala som aj lesby, ktoré sa však nedokázali otvoriť. Keď som videla, že sa tomu nedá veriť, tak som od toho odišla. Tým filmom som chcela ukázať, že ľudia z homosexuálnej komunity to majú také ťažké, ako my. Dokonca ťažšie.
.problém bol vraj aj v tom, že si bez upozornenia prišla na miesto, kde sa stretávajú lesby – navyše s kameramanom „so zapnutou kamerou voľne spustenou pri kolene”.
Nič sme nenahrávali. Fóbie ľudí sú veľké. Keby som taký záber mala vo filme, tak ju chápem, že kričí.
.máš hranicu, kedy a koho nahrať? Rozlišuješ medzi verejnými činiteľmi a ľuďmi, s ktorými na filme spolupracuješ?
Samozrejme. Nikdy som do filmu nedala nič, o čom by ľudia, s ktorými spolupracujem, nevedeli, že som nahrala.
.aj Tamara Archlebová, hlavná hrdinka filmu Babička, sa však vyjadrila, že keď ho videla, bola v šoku. Bol spracovaný korektne?
Myslím, že áno, ja musím dať do filmu aj svoj názor. Čo sa týka Tamary, keď uvidela ten film, prestala mať mladých milencov a začala žiť inak. Samozrejme, aj ja mám svoje chyby, napríklad výbušnú povahu – aj pri Tamare som vybuchla a doteraz ma to mrzí. Robím filmy, učím sa a nesiem dôsledky.
.takže pripúšťaš, že pri tvorbe filmov si mala často aj konflikty?
Určite áno. Filmy sú o ľuďoch a ja som tiež iba človek. Oľga Sommerová povedala, že jej vzťah k ľuďom, o ktorých točí filmy, je „odtiaľ potiaľ". To však nie je môj prípad, ja som s tými ľuďmi v skutočnom vzťahu. Aj preto sa to nedá robiť dlho.
.ako to zvládaš?
Po každom filme mi niekde zostane zárez, niečo, čo ma zabolí. Napríklad film Nemoc tretej moci, ktorý vznikol už pred pol druha rokom. Hoci bol o tom, čo sa tu deje, úplne zapadol. A potom sa ti zrazu začne diať to šikanovanie – trestné oznámenie, vyšetrovanie, dobre, že ťa nedajú do basy. A vzápätí sa ozvú hlasy, že to robím len preto, že chcem byť slávna. Keď si prečítate nejakú diskusiu pod článkami v denníku SME, tak pre tých ľudí som len človek, ktorý sa nabaľuje. Keď to čítam, rozmýšľam, že asi budem musieť odísť z tejto krajiny. Veď to je strašné, akí sú tu ľudia zlí.
.na druhej strane sa za teba postavilo veľa dôležitých ľudí vrátane Karla Schwarzenberga. Prekvapilo ťa to?
Veľmi príjemne. Ale nedeje sa to len mne, ale aj Hedvige Malinovej, novinárke Zuzke Petkovej alebo pani psychiatričke Papšovej. My tu pokojne necháme človeka, nech ho lynčujú. A tí ľudia zrazu zostanú sami. Verejná podpora preto vždy poteší.
.mimochodom, film Nemoc tretej moci je stále aktuálny, takže to zrejme nebolo márne.
To áno, keďže veci, ktoré sa dejú v justícii, sa týkajú nás všetkých. Musíme s tým niečo robiť, ale ja vôbec neviem, čo. Sudcovia rozhodujú o sudcoch, takže my, a dokonca ani politici, s tým nemôžeme nič urobiť.
.možno je chyba, že nemáme Lenku Bradáčovú, ktorá čistí pomery v českej justícii.
To je najväčšia chyba. Keby sme mali Lenku Bradáčovú a ľudí, ktorí sa neboja a nebudú drukovať korupcii, tak sme zachránení.
.napriek tomu je dôležité, že aj u nás sú ľudia ako ty, ktorí upozorňujú na prešľapy, ktorú sa dejú napríklad v justícii.
Možno áno, akurát že som úplne na dne. Urobila som film Od Fica do Fica a nemôžem ho ľuďom premietnuť. Všetko robím s obrovským nasadením, takže keď to dám do pľacu, vždy si poviem: teraz urobte niečo vy. Ja sa navyše po každom filme bojím.
.čoho? Trestného stíhania, alebo reakcie kritikov?
Jedného aj druhého.
.pri tejto práci musíš s kritikou počítať. Ani nás novinárov každý nechváli.
To áno, ale človeka to vždy zamrzí a zraní. Navyše mám často pocit, že to, čo robím, nemá zmysel. Možno má zmysel urobiť niečo vtipné, potešiť ľudí.
.povedala si, že momentálne sme vo fáze čínskeho kapitalizmu. Čo to znamená?
Čínsky kapitalizmus je normalizácia, kde si môžeš kúpiť, čo chceš.
.aký je tvoj základný pocit z verejného života na Slovensku?
Strašne smutný. Vládne tu apatia, ľudia sa prestali zaujímať o verejné veci. To, že sa žije ťažko, na nich pôsobí tak, že keď prídu z práce domov, zapnú si niečo, čo im ohučí hlavu a idú spať. Cítim strašnú nasratosť a nenávisť. Na to, aby mohli ľudia chodiť do galérií a čítať knihy, potrebujú istý životný komfort. Mladí však majú hypotéky, chcú sa udržať v zamestnaní, stále sú v strese. Sú z nich úplní otroci, to je ten čínsky kapitalizmus. Robíš od rána do noci a nemôžeš povedať svoj názor.
.ako vidíš svoju budúcnosť?
Neviem, ale už nevládzem robiť ďalšie dokumenty. Robím to za málo peňazí a mám všetkého po krk. Neviem, ako dlho to ešte vydržím, úplne som sa vyžmýkala. Je to náročná práca, som unavená.
.na čom momentálne pracuješ?
Mám rozrobený film o týraných deťoch. A mám aj nejaké ponuky z Českej televízie. Veľmi by som chcela robiť hraný film so svojou sestrou. Už máme napísaný scenár, vznikol podľa Luciinej knihy Život je krátky. Páčilo sa to Čestmírovi Kopeckému z Českej televízie, takže sme si dali žiadosť do Audiovizuálneho fondu. A teraz čakáme.
Zuzana Piussi/
Narodila sa v roku 1971 v Bratislave. Od roku 1992 pôsobila v divadle Stoka ako herečka, kostýmová a scénická výtvarníčka. Neskôr spoluzakladala združenie Pre súčasnú operu – divadlo SkRAT, v ktorom dodnes pôsobí. Vyštudovala réžiu a na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Už počas štúdií začala točiť dokumentárne filmy, z ktorých viaceré boli ocenené na filmových festivaloch. Medzi jej najznámejšie filmy patrí Výmet, Babička, Anjeli plačú, Hrdina našich čias a Nemoc tretej moci. Tento týždeň bude mať premiéru jej film Od Fica do Fica, ktorý firma Forum Film Slovakia odmietla premietať vo svojich multiplexoch. V januári bude mať premiéru jej film Krehká identita. Zuzana žije so svojimi dvoma deťmi v Bratislave.
Smiešne. Išla som tam aj s advokátkou, Zuzkou Uhercovou, keďže som sa splašila, že mám ísť na nejaký výsluch. Chcela som, aby mi oxeroxovali trestné oznámenie sudkyne Kožíkovej, ktorej prekáža, že som ju nahrávala. Na polícii mi však povedali, že to nie je možné. A ešte som sa spýtala, kedy bolo podané, pretože je nezvyčajné začať trestné stíhanie v občianskoprávnom spore.
.samotný výsluch bol korektný?
Vypočúval ma mladý, sympatický policajt, ktorý povedal, že chce vidieť môj film, pretože si tiež myslí, že to, čo sa deje so slovenským súdnictvom, je strašné.
.takže máš pocit, že trestné stíhanie voči tebe by mohol aj zastaviť?
On nie, pretože vyšetrovanie vedie odbor z Trenčianskych Teplíc. Ja som vypovedala v Bratislave – jemu to len dali, aby mi položil nejaké otázky. Najskôr som si myslela, že nebudem vôbec vypovedať, pretože som to považovala za útok na slobodu slova. Nadobudla som však pocit, že ten policajt sa tomu trestnému stíhaniu tiež čuduje a nerozumie mu. Otázky boli naformulované tak, ako keby už dávali odpoveď. Vtedy mi advokátka povedala, že mám vypovedať, pretože tie otázky sú veľmi zlé.
.napríklad?
Prečo ste nahrávali skrytou kamerou, keď viete, že sa to nesmie? Prečo ste v RTVS podpísali, že nebudete nahrávať skrytou kamerou, no napriek ste to urobili? Podobných otázok bolo viac.
.ako to teda bolo?
Išla som so Zuzanou Laukovou, dcérou mŕtvej sudkyne Marty Laukovej, za doktorkou Kožíkovou. Pre mňa ako filmárku bolo totiž dôležité vidieť tú scénu, keď sa stretnú. Zuzana mi predtým ukázala všetky dokumenty o tom, čo sa stalo jej matke, a ako sa k nej zachovala sudkyňa Kožíková.
.sudkyňa Lauková bola v práci šikanovaná, keď upozornila, že jej nadriadená ju chcela ovplyvniť pri rozhodovaní o medzinárodnom prevádzačskom gangu. Následne mala vážne zdravotné problémy, Súdna rada jej však – na návrh doktorky Kožíkovej - odmietla vyplácať príplatok k nemocenskej dávke. Urobila to až po tom, keď doktorka Lauková zomrela. Ako reagovala Kožíková, keď ťa zbadala?
Keď uvidela kameru, povedala niečo v tom zmysle, že hádam to nenahrávame. Zuzka jej odpovedala, že ona nenahráva nič. No ja som tam išla preto, aby som natočila reakciu sudkyne Kožíkovej. Vedela som, že kameru nevypnem a budem neodbytná. Vzápätí sme sa presunuli do kaviarne, pričom kameru som nevypla.
.nemala doktorka Kožíková problém s tým, že s nimi ideš do kaviarne?
Nie. Asi bola v šoku zo Zuzky Laukovej, že sa s ňou chce rozprávať. Ten rozhovor bol veľmi emotívny.
.ako prebiehal?
Zuzka Lauková chcela vedieť, prečo podala Helena Kožíková návrh na zastavenie vyplácania peňazí jej matke. Keďže sudkyňa Lauková bola istý čas aj v nemocnici, pričom jej dcéra Zuzka študovala, nemali iné finančné prostriedky. Doktorka Kožíková najskôr začala hovoriť, že sudkyňa Lauková simulovala. Neskôr uhýbala, tvrdila, že ten návrh nepodala ona, vyhovárala sa. Bola to taká arogantná hmla. Dokonca Zuzke povedala, že na ňu pošle svojho syna.
.čiže sa jej vyhrážala?
Áno. Bolo to, ako keď niekto urobí niečo veľmi zlé, a potom sa snaží zahmlievať a vyhovárať. A ešte je pri tom arogantný.
.nahrávala si ju teda s jej vedomím, no skrytou kamerou.
Keď tú kameru človek vidí, nemôže byť skrytá. Skôr by som povedala, že bola neodbytná, možno trochu drzá. Ale vlastne drzá by bola len vtedy, keby sme sa bavili o jej súkromí. Mňa však zaujímal iba tento prípad.
.sudkyňa Kožíková je verejný činiteľ, takže v tomto prípade to má opodstatnenie. Napriek tomu – nemáš spätne pocit, že si to mohla urobiť inak?
Nechcela som tie ženy rušiť. Keby som išla s kamerou bližšie, pretrhla by som niť ich rozhovoru a ja som chcela zaznamenať skutočný rozhovor. Pre mňa je to situácia, nechcela som to pokaziť.
.čiže iný, zdanlivo korektnejší spôsob by neviedol k takému výsledku?
Presne tak. Film sa vždy skladá zo situácií. A to platí aj o filme Nemoc tretej moci, za ktorý som trestne stíhaná.
.ako si sa vlastne dostala k tejto téme?
Čítala som o disciplinárnych konaniach voči kritickým sudcom, dala mi ich jedna sudkyňa. Keď mi došlo, že to stále funguje, povedala som si, že to musím natočiť.
.nedávno si dokončila film Od Fica do Fica, ktorý však sieť multiplexov odmietla premietať. Čo im na tom filme prekáža?
Všetko. Pritom ide o súkromnú firmu, kde si človek platí služby. Je to komerčný vzťah, oni nemajú prečo zisťovať, aký je to film. Nemajú žiadnu komisiu na schvaľovanie filmov, robia len servis, za ktorý im iní platia. Ako keď idete ku kaderníkovi.
.o čom je ten film?
Začala som ho robiť v roku 2010, pretože som cítila akési zúfalstvo. Keďže sa blížili voľby, zaujímalo ma, ako sa ľudia rozprávajú s politikmi, koľko ich chodí na mítingy a podobne. Dostala som sa k Mečiarovi, bola som aj na akciách Slotu či Smeru. Potom som ten film odložila – bol to síce zaujímavý materiál, ale ešte to nebolo na film. Vzápätí však nečakane vyhrala voľby pravica. Páčil sa mi ten kontrast – na jednej strane veľká radosť jej priaznivcov a zároveň veľký smútok Mečiara, ktorý klamal ešte aj počas volebnej noci, keď tvrdil, že sa dostali do parlamentu. A potom zrazu euroval a pád vlády. Keď prišla Gorila, vedela som, že už sa mi začína črtať film. Napriek názvu Od Fica do Fica to však nie je film o Ficovi, ale o tejto spoločnosti. Žijeme v krajine, kde je nejaká oligarchia, všetkým nám to prekáža, a teraz čo s tým? Toto ma fascinovalo. Dostala som sa k ľuďom, ktorí organizovali protesty aj k politikom, ktorí reagovali na Gorilu.
.aké boli ich reakcie?
To treba vidieť. Prvá časť filmu je úplne iná ako druhá, končí sa pádom vlády. V druhej časti som ukázala aj príbeh Penty a siskára, v ktorého byte vznikla Gorila. Keďže som jeho ani Pentu nemohla nahrávať, tak som to animovala.
.čo môže na tomto prekážať distribučnej spoločnosti?
Je to vraj politický film a oni nechcú mať problémy.
.ale veď aj Michael Moore robí politické filmy...
Môj film vznikol bez akejkoľvek finančnej podpory štátu, ani sme o ňu nežiadali. Začala som to robiť sama, aj som si to sama platila. Keď som už nevládala, tak som to povedala Máriovi Homolkovi. Ten ma zachránil a film je dokončený.
.koľko obvykle stojí tvoj film a akým spôsobom ich financuješ?
Keď som robila film Krehká identita, ktorý bude mať premiéru v januári, dostala som 15-tisíc eur z Audiovizuálneho fondu a približne toľko isto mi prišlo aj od českého koproducenta. Nedostávam však granty na každý film.
.dá sa vyžiť z nakrúcania dokumentov?
Občas robím aj iné veci. Pre izraelskú obchodnú komoru som napríklad točila film o Bratislave – Stratené mesto. Mám aj komerčnejšie aktivity, o ktorých však musím byť presvedčená, že sú dobré.
.v 90. rokoch si bola súčasťou divadla Stoka. Prečo si sa ako dievča z bohémskeho divadelného prostredia zrazu rozhodla, že budeš študovať dokumentárny film?
Vždy som chcela robiť film a dokumenty, mám rada aj knihy. Akurát som bola najskôr v Stoke, potom som začala rodiť deti a bola na materských dovolenkách. Štúdium dokumentu sa otváralo každé dva roky, no ja som vždy nejako premeškala prijímačky. Išla som tam až vtedy, keď už mohli ísť moje deti do škôlky. Ľudia v mojom okolí boli v šoku, lebo som už mala tridsať rokov.
.čo si sa na tej škole naučila?
Celý čas som si robila filmy a nenechala som sa otráviť. Stretla som sa s rôznymi ľuďmi, ktorí mali iný názor, a to bolo dobré. Naučilo ma to prehltnúť svoju agresivitu. Na škole mi vždy hovorili, aby som to robila inak, že mám mať kameramana a zvukára, a že to celé robím zle. V podstate to počúvam doteraz. Napríklad komisia Audiovizuálneho fondu nepodporila distribuciu filmu Krehká identita. Podľa nich je zlý. Ale ja to beriem a nehnevám sa. Majú svoj názor a je to komisia. Potom sa poteším, keď idem do Česka, kde ma pozvú na FAMU a študentky réžie mi hovoria, že to chcú robiť tak ako ja. A že by to chceli robiť so mnou.
.čiže v Česku je na tvoje filmy lepšia odozva?
Pre mňa áno. Stretávam tam ľudí, ktorí majú na dokumentárny film podobný názor ako ja.
.prečo je to na Slovensku inak? Sme konzervatívnejší?
Asi sme konzervatívni v tom, ako má vyzerať film. Je tu taká hanákovská tradícia. Ja som u Dušana Hanáka študovala a veľmi mi pomohlo, že som sa voči tomu vyhranila. Vedela som, že ja také filmy robiť nechcem.
.aké filmy?
Napríklad o starých ľuďoch z dedinskeho prostredia. Narodila som sa v Bratislave, som mestský človek. Chcem robiť filmy, ktoré zaujímajú mňa a chcem ísť do tém, ktoré sú aktuálne v spoločnosti. Na škole to brali tak, že je to plytké, tendenčné, že to je publicistika. Hovorili napríklad, že môj film Výmet o kukláčoch bude aktuálny maximálne pol roka. A pritom je aktuálny aj dnes, o desať rokov neskôr.
.tie dokumenty sú však úspešné, takže sa voči nim asi ťažko vymedzuje.
Ale ja som rada, že oni to robia tak, ako to robia. Ja mám Hanakove filmy rada, len to nechcem robiť ako oni. Nechcem robiť scenáre, založené na poetike zaváraninových fliaš.
.nezainteresovaný človek má pocit, že témy filmov si vyberáš intuitívne, respektíve, že sa na točenie veľmi nepripravuješ. Ako je to?
Ja sa na niektoré filmy pripravujem veľmi dlho. Filmom Krehká identita som napríklad žila dva a pol roka. Aj pred filmom Nemoc tretej moci som si najskôr všetko vopred naštudovala.
.vo filmoch často kladieš úplne základné až naivné otázky. Je to štylizácia, alebo si taká naozaj?
Marek Šulík mi raz povedal, že sa hrám na blbšiu, ako som. Neviem, či sa hrám na blbšiu, pre mňa je však práca na filme vždy pátranie, hľadanie a nachádzanie. A mám veľmi rada, keď sa niečo deje pred kamerou. Na to, aby som natočila ľudí takých akí sú, aby sa mi otvorili, musím byť s nimi veľmi dlho.
.čiže niekedy sa pripravuješ, no inokedy len improvizuješ a čakáš, ako sa to celé vyvinie. A práve vtedy na mnohých pôsobíš ako hlúpa.
(Smiech.) Ale mne to vôbec neprekáža. Mimochodom, natočila som aj film Hrdina našich čias o Pavlovi Brankovi, ktorý bol úplne premyslený, používala som tam aj hercov. Ja chcem filmami skôr hľadať a objavovať samu seba. Baví ma chodiť do spoločnosti ľudí, ktorí rozmýšľajú a cítia inak ako ja. Možno je to taká služba aj pre ľudí, ako ste vy: ukážem vám, ako taký človek rozmýšľa a čím sa zaoberá.
.ale natočila si aj filmy – napríklad Anjeli plačú alebo Babička – kde si sa akoby naschvál a účelovo zamerala na extrémne situácie a bizarnosti.
Možno to tak pôsobí. Ten film by som teraz strihala ináč.
.podľa čoho si vyberáš témy?
Napríklad ma niečo totálne fascinuje. V prípade Krehkej identity ma fascinovalo, keď som nakrúcala v Bytči a skoro sa tam strhla bitka pre Tisa. U mňa je to spontánne – zahryznem sa do témy a hľadám ľudí. Ak ich nenájdem, tak to hodím do koša. Ja netlačím na pílu.
.napriek tomu, že si výrazný, svojsky pôsobiaci človek, pri nakrúcaní často splynieš s prostredím. Dokonca až tak, že tí ľudia zabudnú na to, že je s nimi nejaká filmárka. Ako sa ti to darí?
Veľmi dôležité je neklamať, pretože sa zapletieš. Ak sa človek naozaj o nejakú tému zaujíma, tak tí ľudia to cítia. A keď oni niečo milujú, tak ti to chcú dať.
.v prípade filmu Anjeli plačú, ktorý bol o homosexuáloch, ti však známa výtvarníčka Anna Daučíková vyčítala, že mnohí z nich v ňom odmietli účinkovať, pretože ti nedôverovali. Okrem toho si vraj zneužila niektoré situácie, ktoré ich zosmiešňovali a ponižovali.
Nikdy som nepoužila nič, čo som niekomu sľúbila, že nepoužijem. A s ľuďmi z filmu o homosexuáloch sa doteraz stretávam. Jeden z nich mi povedal, že ten film je preňho zrkadlo, ktoré ho šokovalo. Vždy je to však strašne ťažké. Nejakí ľudia mi dôverujú, no vedia, že som filmárka, a že to nakoniec spracujem podľa seba. Potom sa v tom uvidia. Ale inak sa filmy točiť nedajú, keď hľadáte pravdu.
.podľa Daučíkovej si však chcela za každú cenu zaujať, pričom homosexuálov si vykreslila ako vyprázdnené sexuálne bytosti.
Jej názor ma prekvapil, pretože si myslím, že som ten film robila poctivo. Ľudia, s ktorými som ho robila, s ním problém nemali. Nakrúcala som aj lesby, ktoré sa však nedokázali otvoriť. Keď som videla, že sa tomu nedá veriť, tak som od toho odišla. Tým filmom som chcela ukázať, že ľudia z homosexuálnej komunity to majú také ťažké, ako my. Dokonca ťažšie.
.problém bol vraj aj v tom, že si bez upozornenia prišla na miesto, kde sa stretávajú lesby – navyše s kameramanom „so zapnutou kamerou voľne spustenou pri kolene”.
Nič sme nenahrávali. Fóbie ľudí sú veľké. Keby som taký záber mala vo filme, tak ju chápem, že kričí.
.máš hranicu, kedy a koho nahrať? Rozlišuješ medzi verejnými činiteľmi a ľuďmi, s ktorými na filme spolupracuješ?
Samozrejme. Nikdy som do filmu nedala nič, o čom by ľudia, s ktorými spolupracujem, nevedeli, že som nahrala.
.aj Tamara Archlebová, hlavná hrdinka filmu Babička, sa však vyjadrila, že keď ho videla, bola v šoku. Bol spracovaný korektne?
Myslím, že áno, ja musím dať do filmu aj svoj názor. Čo sa týka Tamary, keď uvidela ten film, prestala mať mladých milencov a začala žiť inak. Samozrejme, aj ja mám svoje chyby, napríklad výbušnú povahu – aj pri Tamare som vybuchla a doteraz ma to mrzí. Robím filmy, učím sa a nesiem dôsledky.
.takže pripúšťaš, že pri tvorbe filmov si mala často aj konflikty?
Určite áno. Filmy sú o ľuďoch a ja som tiež iba človek. Oľga Sommerová povedala, že jej vzťah k ľuďom, o ktorých točí filmy, je „odtiaľ potiaľ". To však nie je môj prípad, ja som s tými ľuďmi v skutočnom vzťahu. Aj preto sa to nedá robiť dlho.
.ako to zvládaš?
Po každom filme mi niekde zostane zárez, niečo, čo ma zabolí. Napríklad film Nemoc tretej moci, ktorý vznikol už pred pol druha rokom. Hoci bol o tom, čo sa tu deje, úplne zapadol. A potom sa ti zrazu začne diať to šikanovanie – trestné oznámenie, vyšetrovanie, dobre, že ťa nedajú do basy. A vzápätí sa ozvú hlasy, že to robím len preto, že chcem byť slávna. Keď si prečítate nejakú diskusiu pod článkami v denníku SME, tak pre tých ľudí som len človek, ktorý sa nabaľuje. Keď to čítam, rozmýšľam, že asi budem musieť odísť z tejto krajiny. Veď to je strašné, akí sú tu ľudia zlí.
.na druhej strane sa za teba postavilo veľa dôležitých ľudí vrátane Karla Schwarzenberga. Prekvapilo ťa to?
Veľmi príjemne. Ale nedeje sa to len mne, ale aj Hedvige Malinovej, novinárke Zuzke Petkovej alebo pani psychiatričke Papšovej. My tu pokojne necháme človeka, nech ho lynčujú. A tí ľudia zrazu zostanú sami. Verejná podpora preto vždy poteší.
.mimochodom, film Nemoc tretej moci je stále aktuálny, takže to zrejme nebolo márne.
To áno, keďže veci, ktoré sa dejú v justícii, sa týkajú nás všetkých. Musíme s tým niečo robiť, ale ja vôbec neviem, čo. Sudcovia rozhodujú o sudcoch, takže my, a dokonca ani politici, s tým nemôžeme nič urobiť.
.možno je chyba, že nemáme Lenku Bradáčovú, ktorá čistí pomery v českej justícii.
To je najväčšia chyba. Keby sme mali Lenku Bradáčovú a ľudí, ktorí sa neboja a nebudú drukovať korupcii, tak sme zachránení.
.napriek tomu je dôležité, že aj u nás sú ľudia ako ty, ktorí upozorňujú na prešľapy, ktorú sa dejú napríklad v justícii.
Možno áno, akurát že som úplne na dne. Urobila som film Od Fica do Fica a nemôžem ho ľuďom premietnuť. Všetko robím s obrovským nasadením, takže keď to dám do pľacu, vždy si poviem: teraz urobte niečo vy. Ja sa navyše po každom filme bojím.
.čoho? Trestného stíhania, alebo reakcie kritikov?
Jedného aj druhého.
.pri tejto práci musíš s kritikou počítať. Ani nás novinárov každý nechváli.
To áno, ale človeka to vždy zamrzí a zraní. Navyše mám často pocit, že to, čo robím, nemá zmysel. Možno má zmysel urobiť niečo vtipné, potešiť ľudí.
.povedala si, že momentálne sme vo fáze čínskeho kapitalizmu. Čo to znamená?
Čínsky kapitalizmus je normalizácia, kde si môžeš kúpiť, čo chceš.
.aký je tvoj základný pocit z verejného života na Slovensku?
Strašne smutný. Vládne tu apatia, ľudia sa prestali zaujímať o verejné veci. To, že sa žije ťažko, na nich pôsobí tak, že keď prídu z práce domov, zapnú si niečo, čo im ohučí hlavu a idú spať. Cítim strašnú nasratosť a nenávisť. Na to, aby mohli ľudia chodiť do galérií a čítať knihy, potrebujú istý životný komfort. Mladí však majú hypotéky, chcú sa udržať v zamestnaní, stále sú v strese. Sú z nich úplní otroci, to je ten čínsky kapitalizmus. Robíš od rána do noci a nemôžeš povedať svoj názor.
.ako vidíš svoju budúcnosť?
Neviem, ale už nevládzem robiť ďalšie dokumenty. Robím to za málo peňazí a mám všetkého po krk. Neviem, ako dlho to ešte vydržím, úplne som sa vyžmýkala. Je to náročná práca, som unavená.
.na čom momentálne pracuješ?
Mám rozrobený film o týraných deťoch. A mám aj nejaké ponuky z Českej televízie. Veľmi by som chcela robiť hraný film so svojou sestrou. Už máme napísaný scenár, vznikol podľa Luciinej knihy Život je krátky. Páčilo sa to Čestmírovi Kopeckému z Českej televízie, takže sme si dali žiadosť do Audiovizuálneho fondu. A teraz čakáme.
Zuzana Piussi/
Narodila sa v roku 1971 v Bratislave. Od roku 1992 pôsobila v divadle Stoka ako herečka, kostýmová a scénická výtvarníčka. Neskôr spoluzakladala združenie Pre súčasnú operu – divadlo SkRAT, v ktorom dodnes pôsobí. Vyštudovala réžiu a na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Už počas štúdií začala točiť dokumentárne filmy, z ktorých viaceré boli ocenené na filmových festivaloch. Medzi jej najznámejšie filmy patrí Výmet, Babička, Anjeli plačú, Hrdina našich čias a Nemoc tretej moci. Tento týždeň bude mať premiéru jej film Od Fica do Fica, ktorý firma Forum Film Slovakia odmietla premietať vo svojich multiplexoch. V januári bude mať premiéru jej film Krehká identita. Zuzana žije so svojimi dvoma deťmi v Bratislave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.