.soľ a opál sú šarišské výnimočnosti. Zatiaľ čo prešovský Solivar je roky zavretý, ťažbu v opálových baniach okolo Červenice a Dubníka, vyše tridsať kilometrov od Prešova, obnovila na prenajatej ploche 650 štvorcových metrov spoločnosť Opálové bane Libanka. Sídli v prešovskom zlatníctve jej konateľa Ivana Kopora. Po pár dňoch povrchovú ťažbu zastavili.
.ostanem alebo odídem
„Sedem rokov som sa snažil získať dobývací priestor, aby som obnovil dávnu slávu našich opálových baní,“ vysvetľuje Kopor a pripomína, že ťažobný priestor Monika pri štôlni Viliam pomenoval po svojej dcére. Rozpráva, čo musel podstúpiť, aby napokon najal bager a dve nákladné autá na odvoz vyťaženej vrstvy do takmer metrovej hĺbky. Potom začalo snežiť, mrznúť, v takom počasí sa opál povrchovo ťažiť nedá: „Splnili sme úradmi dané podmienky, teraz ideme spracúvať vyťažený opál. V apríli ťažbu rozbehneme naplno a predstavíme podnikateľský plán i zahraničného partnera.“
Kopor o sebe tvrdí, že je zdravo samoľúby, ambiciózny, a nik mu už nevezme prvenstvo, že po deväťdesiatich rokoch rozbehol ťažbu opálu: „Alebo získam späť aspoň to, čo som investoval, zabezpečím seba, rodinu i rozvoj regiónu, alebo to nepôjde a biznis skončím.“ Dodá, že ak to nevyjde, možno sa vzdá štátneho občianstva a odíde zo Slovenska. Ponosuje sa na sedemročné trápenie s úradmi. Zdôrazňuje, že opálové bane nevlastní, má len od Štátnych lesov SR prenajaté pozemky na ťažbu. Dobývací priestor bol voľný od roku 2005.
.spory o prednostné práva
O čom však dnes Kopor už nerozpráva, sú súdne spory s Jozefom Jančokom a jeho spoločnosťou Opálové bane Dubník. „Ten človek pre mňa neexistuje,“ konštatuje Kopor.
O čo ide? Jančok ako fyzická osoba i ako štatutár spoločnosti Savarna vedie spor so Štátnou banskou správou o dobývací priestor, pretože prieskumné práce robil na vlastné náklady, pričom organizácia, ktorá vykoná prieskum výhradného ložiska na vlastné náklady, má podľa zákona prednosť na určenie dobývacieho priestoru. Podľa Jančoka to obvodný banský úrad ignoroval a dobývací priestor poskytol spoločnosti Opálové bane a brusiarne Prešov (prvej Koporovej spoločnosti), ktorá mala na Dubníku opál ťažiť už pred niekoľkými rokmi.
Lenže Kopor s ťažbou a spracovaním opálov v zákonných lehotách od roku 2006 nezačal, preto dobývací priestor previedol na druhú, neskôr na tretiu spoločnosť – Opálové bane Libanka. Žalobu na obnovu dobývacieho priestoru Jančok na Krajskom súde v Prešove vyhral, rozsudok potvrdil i Najvyšší súd SR. Oba súdy nariadili obnoviť konanie na určenie dobývacieho priestoru s tým, že nesmú zastaviť konanie z procesných dôvodov, ale musia rozhodnúť meritórne. Banská správa však rozsudky ignorovala a znovu zastavila konanie z procesných dôvodov.
„Dnes je medzi mnou a Koporom len jeden spor, na Okresnom súde v Prešove, o porušovaní mojich autorských práv,“ vraví Jančok a ďalej vysvetľuje: „Do výberového konania na určenie dobývacieho priestoru Kopor predložil moju geologickú mapu, geologický rez a mapu blokov. V žiadosti o povolenie banskej činnosti z roku 2010 predložil údaje, uvedené v mojej Záverečnej správe o výsledkoch geologických prác s výpočtom zásob. Tá bola a je uložená v archíve Geofondu a bola bez môjho súhlasu neprístupná do septembra 2011. Aj pred týmto dátumom však Kopor operoval s údajmi z nej, predkladal rozhodnutie ministerstva životného prostredia o schválení zásob, na ktorom bolo zatreté číslo výtlačku.“ Zatiaľ však nebolo v tomto spore vytýčené ani prvé pojednávanie.
Zhrňme si to: Jančok robil prieskumné práce na vlastné náklady, čím by mal mať podľa zákona prednosť na určenie dobývacieho priestoru. Obvodný banský úrad to ignoroval a dobývací priestor poskytol spoločnosti Opálové bane a brusiarne Prešov, teda prvej Koporovej spoločnosti, pričom vo výberovom konaní čerpal Kopor práve z Jančokových výskumných poznatkov.
.hlivy, víno, potápači, kone
Od Kopora sa o jeho projekte dozvedáme podrobnosti, má i videoprezentáciu pre potenciálnych investorov. Koporova predstava je nasledovná: po povrchu, nad dvadsiatimi dvoma kilometrami vyhĺbených banských štôlní, starých vyše 450 rokov, sa vraj bude dať jazdiť na koňoch i motorových štvorkolkách. Sedem podzemných banských poschodí je určených na „adrenalín“ – paintball, lezenie po rebríkoch, lanách. Päť zatopených poschodí nižšie poslúži potápaniu. Takmer tridsať metrov pod zemou nebude chýbať vináreň, kaviareň, priestory na sklady vína, pestovanie hlivy ustricovej. Turistika, aktívny i pasívny oddych, školenia, konferencie, priestory výučby podzemného zameriavania pre budúcich baníkov i možnosti pozorovať prírodu vrátane chránených neotpierov a rašelinísk.
Takýto podzemný disneyland naša civilizácia zrejme ešte nepozná...
Projekt podporuje aj mesto Prešov. „Soľ a opál je naša alfa a omega,“ tvrdí prešovský primátor Pavol Hagyari. Plánovaná obnova Solivaru a soľných kúpeľov je jednou z priorít samosprávy, ďalšou je participovanie na obnove ťažby opálu a na projekte Opálového mestečka. Podpora zámerov Koporovej spoločnosti je spracovaná v dokumente Prešov – mesto opálu. Vystavený je vo vitríne v zlatníctve Libanka. „Spolupracujeme tretím rokom,“ hovorí primátor.
Sú však zámery podnikateľa Kopora a primátora Hagyariho reálne? Kritici hovoria, že nie. Kopor tvrdí, že hodnota zásob dubnického opálu v prastarých haldách a v podzemí je až 1,5 miliardy eur. Nepovie však, že priemerná svetová cena drahého opálu od roku 2001 dodnes klesla z pôvodných troch eur za karát na dnešných asi tridsať centov. Kto by dnes, za takýchto podmienok, v čase globálnej ekonomickej krízy, investoval do projektov „na zelenej lúke“? Kopor vraví, že investorov má – spoza východných hraníc Slovenska, že ich verejne predstaví začiatkom budúcej jari. Lenže ten istý Ivan Kopor už v roku 2010 medializoval, že „má investorov z Ruska a Kanady“, ktorí už v roku 2011 boli pripravení na Dubníku preinvestovať milión až poldruha milióna eur. Kde sú, kam sa stratili – nevieme.
.čo s dedičstvom?
S fantastickými predstavami Kopora kontrastujú slová Ľuboša Hrivňáka, riaditeľa Človeka v ohrození. Ten spomína na tábory Stromu života, ktoré sa v opálových baniach na Dubníku prvýkrát uskutočnili roku 1987: „Chceli sme zachraňovať jedinečnú technickú pamiatku pred devastáciou. Opálové bane boli štátom chráneným zimoviskom netopierov, ochrana baní bola úlohou štátnych pamiatkárov a ochrancov prírody. Lenže roky sa tam nič nedialo. Tak sme sa do toho vložili cez tábory Stromu života. Náš projekt vybudovania múzea opálových baní na Dubníku uspel v celoštátnom československom kontexte.“ Účastníci táborov neboli profesionáli, neuvažovali v rovine obrovských investícií, nechceli budovať „disneyland“.
Návrat k zámerom spred takmer tridsiatich rokov sa dnes javí ako asi najrozumnejšia cesta, ktorou by sa mohla obnoviť stará sláva opálových baní na Šariši. Uznáva to i Jančok: „Jediná cesta je záchrana zimoviska netopierov, záchrana historicky cenných banských diel a rozvíjanie cestovného ruchu s infraštruktúrou. Máme na to niekoľko projektov, ale kým nebudú ukončené všetky spory, nemôžeme ani nechceme žiadny z nich realizovať.“ Slovenský opálový unikát je dnes preto obeťou sporov a jedného megalomanského dobrodruha. Ivan Kopor/
Začiatkom 80. rokov vyštudoval kybernetiku a robotiku. Po roku 1990 pochopil, že seba ani rodinu tým neuživí, vyštudoval ekonómiu, pracoval s financiami, investoval do vzdelania, kurzov. Stal sa súdnym znalcom na šperky, drahé kovy, kamene, klenoty, hodiny, členom cechu i klubu slovenských zlatníkov. V roku 2006 dokončil štúdium geológie. „Motivovalo ma, že som chcel a stále chcem niečo dosiahnuť. Ak nič nechcete, nemáte pevnú vôľu, nič nedosiahnete. Netvrdím, že nájdeme najväčší opál sveta, že zboríme svetový opálový trh, ale chcel by som vrátiť Slovensku opálovú slávu a šperkársku tradíciu.“
.ostanem alebo odídem
„Sedem rokov som sa snažil získať dobývací priestor, aby som obnovil dávnu slávu našich opálových baní,“ vysvetľuje Kopor a pripomína, že ťažobný priestor Monika pri štôlni Viliam pomenoval po svojej dcére. Rozpráva, čo musel podstúpiť, aby napokon najal bager a dve nákladné autá na odvoz vyťaženej vrstvy do takmer metrovej hĺbky. Potom začalo snežiť, mrznúť, v takom počasí sa opál povrchovo ťažiť nedá: „Splnili sme úradmi dané podmienky, teraz ideme spracúvať vyťažený opál. V apríli ťažbu rozbehneme naplno a predstavíme podnikateľský plán i zahraničného partnera.“
Kopor o sebe tvrdí, že je zdravo samoľúby, ambiciózny, a nik mu už nevezme prvenstvo, že po deväťdesiatich rokoch rozbehol ťažbu opálu: „Alebo získam späť aspoň to, čo som investoval, zabezpečím seba, rodinu i rozvoj regiónu, alebo to nepôjde a biznis skončím.“ Dodá, že ak to nevyjde, možno sa vzdá štátneho občianstva a odíde zo Slovenska. Ponosuje sa na sedemročné trápenie s úradmi. Zdôrazňuje, že opálové bane nevlastní, má len od Štátnych lesov SR prenajaté pozemky na ťažbu. Dobývací priestor bol voľný od roku 2005.
.spory o prednostné práva
O čom však dnes Kopor už nerozpráva, sú súdne spory s Jozefom Jančokom a jeho spoločnosťou Opálové bane Dubník. „Ten človek pre mňa neexistuje,“ konštatuje Kopor.
O čo ide? Jančok ako fyzická osoba i ako štatutár spoločnosti Savarna vedie spor so Štátnou banskou správou o dobývací priestor, pretože prieskumné práce robil na vlastné náklady, pričom organizácia, ktorá vykoná prieskum výhradného ložiska na vlastné náklady, má podľa zákona prednosť na určenie dobývacieho priestoru. Podľa Jančoka to obvodný banský úrad ignoroval a dobývací priestor poskytol spoločnosti Opálové bane a brusiarne Prešov (prvej Koporovej spoločnosti), ktorá mala na Dubníku opál ťažiť už pred niekoľkými rokmi.
Lenže Kopor s ťažbou a spracovaním opálov v zákonných lehotách od roku 2006 nezačal, preto dobývací priestor previedol na druhú, neskôr na tretiu spoločnosť – Opálové bane Libanka. Žalobu na obnovu dobývacieho priestoru Jančok na Krajskom súde v Prešove vyhral, rozsudok potvrdil i Najvyšší súd SR. Oba súdy nariadili obnoviť konanie na určenie dobývacieho priestoru s tým, že nesmú zastaviť konanie z procesných dôvodov, ale musia rozhodnúť meritórne. Banská správa však rozsudky ignorovala a znovu zastavila konanie z procesných dôvodov.
„Dnes je medzi mnou a Koporom len jeden spor, na Okresnom súde v Prešove, o porušovaní mojich autorských práv,“ vraví Jančok a ďalej vysvetľuje: „Do výberového konania na určenie dobývacieho priestoru Kopor predložil moju geologickú mapu, geologický rez a mapu blokov. V žiadosti o povolenie banskej činnosti z roku 2010 predložil údaje, uvedené v mojej Záverečnej správe o výsledkoch geologických prác s výpočtom zásob. Tá bola a je uložená v archíve Geofondu a bola bez môjho súhlasu neprístupná do septembra 2011. Aj pred týmto dátumom však Kopor operoval s údajmi z nej, predkladal rozhodnutie ministerstva životného prostredia o schválení zásob, na ktorom bolo zatreté číslo výtlačku.“ Zatiaľ však nebolo v tomto spore vytýčené ani prvé pojednávanie.
Zhrňme si to: Jančok robil prieskumné práce na vlastné náklady, čím by mal mať podľa zákona prednosť na určenie dobývacieho priestoru. Obvodný banský úrad to ignoroval a dobývací priestor poskytol spoločnosti Opálové bane a brusiarne Prešov, teda prvej Koporovej spoločnosti, pričom vo výberovom konaní čerpal Kopor práve z Jančokových výskumných poznatkov.
.hlivy, víno, potápači, kone
Od Kopora sa o jeho projekte dozvedáme podrobnosti, má i videoprezentáciu pre potenciálnych investorov. Koporova predstava je nasledovná: po povrchu, nad dvadsiatimi dvoma kilometrami vyhĺbených banských štôlní, starých vyše 450 rokov, sa vraj bude dať jazdiť na koňoch i motorových štvorkolkách. Sedem podzemných banských poschodí je určených na „adrenalín“ – paintball, lezenie po rebríkoch, lanách. Päť zatopených poschodí nižšie poslúži potápaniu. Takmer tridsať metrov pod zemou nebude chýbať vináreň, kaviareň, priestory na sklady vína, pestovanie hlivy ustricovej. Turistika, aktívny i pasívny oddych, školenia, konferencie, priestory výučby podzemného zameriavania pre budúcich baníkov i možnosti pozorovať prírodu vrátane chránených neotpierov a rašelinísk.
Takýto podzemný disneyland naša civilizácia zrejme ešte nepozná...
Projekt podporuje aj mesto Prešov. „Soľ a opál je naša alfa a omega,“ tvrdí prešovský primátor Pavol Hagyari. Plánovaná obnova Solivaru a soľných kúpeľov je jednou z priorít samosprávy, ďalšou je participovanie na obnove ťažby opálu a na projekte Opálového mestečka. Podpora zámerov Koporovej spoločnosti je spracovaná v dokumente Prešov – mesto opálu. Vystavený je vo vitríne v zlatníctve Libanka. „Spolupracujeme tretím rokom,“ hovorí primátor.
Sú však zámery podnikateľa Kopora a primátora Hagyariho reálne? Kritici hovoria, že nie. Kopor tvrdí, že hodnota zásob dubnického opálu v prastarých haldách a v podzemí je až 1,5 miliardy eur. Nepovie však, že priemerná svetová cena drahého opálu od roku 2001 dodnes klesla z pôvodných troch eur za karát na dnešných asi tridsať centov. Kto by dnes, za takýchto podmienok, v čase globálnej ekonomickej krízy, investoval do projektov „na zelenej lúke“? Kopor vraví, že investorov má – spoza východných hraníc Slovenska, že ich verejne predstaví začiatkom budúcej jari. Lenže ten istý Ivan Kopor už v roku 2010 medializoval, že „má investorov z Ruska a Kanady“, ktorí už v roku 2011 boli pripravení na Dubníku preinvestovať milión až poldruha milióna eur. Kde sú, kam sa stratili – nevieme.
.čo s dedičstvom?
S fantastickými predstavami Kopora kontrastujú slová Ľuboša Hrivňáka, riaditeľa Človeka v ohrození. Ten spomína na tábory Stromu života, ktoré sa v opálových baniach na Dubníku prvýkrát uskutočnili roku 1987: „Chceli sme zachraňovať jedinečnú technickú pamiatku pred devastáciou. Opálové bane boli štátom chráneným zimoviskom netopierov, ochrana baní bola úlohou štátnych pamiatkárov a ochrancov prírody. Lenže roky sa tam nič nedialo. Tak sme sa do toho vložili cez tábory Stromu života. Náš projekt vybudovania múzea opálových baní na Dubníku uspel v celoštátnom československom kontexte.“ Účastníci táborov neboli profesionáli, neuvažovali v rovine obrovských investícií, nechceli budovať „disneyland“.
Návrat k zámerom spred takmer tridsiatich rokov sa dnes javí ako asi najrozumnejšia cesta, ktorou by sa mohla obnoviť stará sláva opálových baní na Šariši. Uznáva to i Jančok: „Jediná cesta je záchrana zimoviska netopierov, záchrana historicky cenných banských diel a rozvíjanie cestovného ruchu s infraštruktúrou. Máme na to niekoľko projektov, ale kým nebudú ukončené všetky spory, nemôžeme ani nechceme žiadny z nich realizovať.“ Slovenský opálový unikát je dnes preto obeťou sporov a jedného megalomanského dobrodruha. Ivan Kopor/
Začiatkom 80. rokov vyštudoval kybernetiku a robotiku. Po roku 1990 pochopil, že seba ani rodinu tým neuživí, vyštudoval ekonómiu, pracoval s financiami, investoval do vzdelania, kurzov. Stal sa súdnym znalcom na šperky, drahé kovy, kamene, klenoty, hodiny, členom cechu i klubu slovenských zlatníkov. V roku 2006 dokončil štúdium geológie. „Motivovalo ma, že som chcel a stále chcem niečo dosiahnuť. Ak nič nechcete, nemáte pevnú vôľu, nič nedosiahnete. Netvrdím, že nájdeme najväčší opál sveta, že zboríme svetový opálový trh, ale chcel by som vrátiť Slovensku opálovú slávu a šperkársku tradíciu.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.