.desiatky výstav rôzneho zamerania a kvality, tvorivé dielne, medzinárodná prehliadky portfólií – Bratislava sa už tradične v novembri mení na hlavné stredoeurópske mesto fotografie. K tomu tento rok pribudlo prepojenie s divadlom v podobe hry o výnimočnom moravskom fotografovi Miroslavovi Tichom, ktorú pod názvom Tichý Tarzan pripravilo Štúdio L+S spoločne s brnianskou Husou na provázku. Ďalším presahom za hranice statického média je premietanie piatich filmov o slovenských fotografoch rôznych generácií na Medzinárodnom filmovom festivale.
.variácie cesty
A práve tu sa treba pristaviť. Jeden z týchto filmov nakrútil Martin Kollár sám o sebe. Presnejšie, nenakrútil, ale „rozpohyboval“ fotografie jeho blízkych ľudí, ktorí o ňom hovoria. Je to taký Martin bez Martina, o ňom bez neho. No predsa výpovednejší ako ľubovoľné iné, klasické hovoriace hlavy. Najvýraznejšia postava nielen svojej generácie pred pár rokmi nadchla divákov výstavou o Slovensku, schuti sa smiali na „Indiánoch“, ktorí si opekali slaninku pred novootvoreným Tescom či na rodinke, ktorá dumala nad otvorenou kapotou pokazenej starej škodovky. Dnešná Kollárova výstava Tranzit je úplne iná, je to šok. Podobne ako Koudelkove Exily pred 40 rokmi, aj tento depresívny a samotou presiaknutý súbor podáva ponurú správu o Európe v kríze. Nie v kríze čísel a financií, ani v kríze hodnôt, krízou sú samotné osamelé bytosti na technicky dokonalých záberoch, zaseknuté akoby v nemom výkriku Edvarda Muncha. Nielen Robert Capa, aj táto výstava je vrcholom tohtoročného Mesiaca fotografie.
Zatiaľ čo Kollár putuje Európou bez emócií, cestu národa na ceste – Rómov – zaznamenáva hneď niekoľko výstav. Od tých slabších (Tamás Schild, Moji krásni Cigáni) cez milo,akoby rozprávkovo romantizujúce (Šymon Kliman, Krásni ľudia) až po drsno dokumentárne (Karel Cudlín, Lyalya Kuznetsova, Tamás Revesz, Michal a Lída Suchy). Akokoľvek, z každej z týchto výstav k nám prehovárajú osudy a príbehy konkrétnych ľudí, aj vo svojej biede hrdých. Treba oceniť, že nejde o obvyklé mediálne klišé nesvojprávnych ľudkov. Menšinový okruh festivalu dotvára skvelá výstava Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika Rusíni, spojená s rovnomennou knihou o týchto Kurdoch karpatského oblúku, o stratenom národe bez štátu. Len škoda, že fotografiám ublížila horšia reprodukcia čiernobielej plotrovej tlače a inštalácia stratená v hornom poschodí hradu, kam sotva niekto príde. Naopak, na deficit divákov si určite nebude sťažovať Andrej Balco, generačný druh Leňa a Ondzika, ktorý vystavuje v SEDF sociologickú sondu o brazílskej strednej triede, nazval ju Domésticas. Opačným pólom veľmi súčasného a globálneho presahu domácich autorov Kollára či Balca sú „starosvetské“ momentky z čias Husákovej normalizácie, ktoré kongeniálne – v šatniach tanečníčok, na piknikoch či na trhoviskách – zachytil pop-artový dokumentarista, ako nazval Stana Pekára Václav Macek.
.svojou cestou
Spomeňme ešte dve výstavy. Američan Lewis Hine ukazuje, ako v 30. rokoch 20. storočia rástli mrakodrapy v New Yorku. Svalnatí usmiati robotníci s vyčesaným úsmevom v štýle filmového Tarzana sa podobne ako kráľ džungle suverénne pohybujú po napnutých lanách konštrukcií, bez istenia. Obrazy nie príliš vzdialené od nadšeného budovania komunizmu.
Cestu študentov fotografických škôl k vlastnému výrazu a pokus o ich vymanenie sa spod vplyvu výrazných pedagógov presvedčivo ukazuje výstava Mladé médium II. Jej neúnavným iniciátorom je profesor Ľubo Stacho, ktorý oslovil ako lektorov Jindřicha Štreita, Jana Pohribného, Ditu Pepe a Petra Kalmusa, aby viedli tri rozmanité tvorivé dielne s názvami Dokument, Tajuplná krajina a Identita. Práve táto výstava asi najlepšie zo všetkých ukazuje úskalia imitácie osvedčených vzorov, no aj vzácnu schopnosť ísť si svojou cestou.
.variácie cesty
A práve tu sa treba pristaviť. Jeden z týchto filmov nakrútil Martin Kollár sám o sebe. Presnejšie, nenakrútil, ale „rozpohyboval“ fotografie jeho blízkych ľudí, ktorí o ňom hovoria. Je to taký Martin bez Martina, o ňom bez neho. No predsa výpovednejší ako ľubovoľné iné, klasické hovoriace hlavy. Najvýraznejšia postava nielen svojej generácie pred pár rokmi nadchla divákov výstavou o Slovensku, schuti sa smiali na „Indiánoch“, ktorí si opekali slaninku pred novootvoreným Tescom či na rodinke, ktorá dumala nad otvorenou kapotou pokazenej starej škodovky. Dnešná Kollárova výstava Tranzit je úplne iná, je to šok. Podobne ako Koudelkove Exily pred 40 rokmi, aj tento depresívny a samotou presiaknutý súbor podáva ponurú správu o Európe v kríze. Nie v kríze čísel a financií, ani v kríze hodnôt, krízou sú samotné osamelé bytosti na technicky dokonalých záberoch, zaseknuté akoby v nemom výkriku Edvarda Muncha. Nielen Robert Capa, aj táto výstava je vrcholom tohtoročného Mesiaca fotografie.
Zatiaľ čo Kollár putuje Európou bez emócií, cestu národa na ceste – Rómov – zaznamenáva hneď niekoľko výstav. Od tých slabších (Tamás Schild, Moji krásni Cigáni) cez milo,akoby rozprávkovo romantizujúce (Šymon Kliman, Krásni ľudia) až po drsno dokumentárne (Karel Cudlín, Lyalya Kuznetsova, Tamás Revesz, Michal a Lída Suchy). Akokoľvek, z každej z týchto výstav k nám prehovárajú osudy a príbehy konkrétnych ľudí, aj vo svojej biede hrdých. Treba oceniť, že nejde o obvyklé mediálne klišé nesvojprávnych ľudkov. Menšinový okruh festivalu dotvára skvelá výstava Tomáša Leňa a Jozefa Ondzika Rusíni, spojená s rovnomennou knihou o týchto Kurdoch karpatského oblúku, o stratenom národe bez štátu. Len škoda, že fotografiám ublížila horšia reprodukcia čiernobielej plotrovej tlače a inštalácia stratená v hornom poschodí hradu, kam sotva niekto príde. Naopak, na deficit divákov si určite nebude sťažovať Andrej Balco, generačný druh Leňa a Ondzika, ktorý vystavuje v SEDF sociologickú sondu o brazílskej strednej triede, nazval ju Domésticas. Opačným pólom veľmi súčasného a globálneho presahu domácich autorov Kollára či Balca sú „starosvetské“ momentky z čias Husákovej normalizácie, ktoré kongeniálne – v šatniach tanečníčok, na piknikoch či na trhoviskách – zachytil pop-artový dokumentarista, ako nazval Stana Pekára Václav Macek.
.svojou cestou
Spomeňme ešte dve výstavy. Američan Lewis Hine ukazuje, ako v 30. rokoch 20. storočia rástli mrakodrapy v New Yorku. Svalnatí usmiati robotníci s vyčesaným úsmevom v štýle filmového Tarzana sa podobne ako kráľ džungle suverénne pohybujú po napnutých lanách konštrukcií, bez istenia. Obrazy nie príliš vzdialené od nadšeného budovania komunizmu.
Cestu študentov fotografických škôl k vlastnému výrazu a pokus o ich vymanenie sa spod vplyvu výrazných pedagógov presvedčivo ukazuje výstava Mladé médium II. Jej neúnavným iniciátorom je profesor Ľubo Stacho, ktorý oslovil ako lektorov Jindřicha Štreita, Jana Pohribného, Ditu Pepe a Petra Kalmusa, aby viedli tri rozmanité tvorivé dielne s názvami Dokument, Tajuplná krajina a Identita. Práve táto výstava asi najlepšie zo všetkých ukazuje úskalia imitácie osvedčených vzorov, no aj vzácnu schopnosť ísť si svojou cestou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.