Najprv o tom známejšom mene. Tušíte správne – Jiří Mucha má niečo do činenia so slávnym výtvarníkom, ktorý spolu s Kafkom a Švejkom ovládol biznis s pražskými suvenírmi. Elegantné dámy v štýle art nouveau sa rozkošne zvíjajú na plagátoch a kalendároch. Pre niektorých je vínna etiketa s jeho obrazom posledným pohľadom pred zaspaním.
Jiří bol Alfonzovým synom. Ešte pred vojnou študoval na francúzskych univerzitách, potom pôsobil ako vojnový reportér a letec. V roku 1951 ho odsúdili za špionáž a niekoľko rokov prežil v jáchymovskom väzení. Skúsenosti z komunistického lágra reflektoval vo viacerých knihách. Bol scenáristom a prekladateľom. Po páde režimu krátky čas viedol československý PENklub. Zatiaľ to vyzerá na výborné predpoklady obsadiť úlohu hrdinu a čestného disidenta.
Autor knihy, anglický novinár Charles Laurence, pripravil čitateľom prekvapenie. „Jeho“ Mucha je slizkým hybridom Casanovu a eštebáckeho agenta. Pardon, spoločenského agenta ‒ teda takého, ktorý cez skvelý štýl, osobnú príťažlivosť, dámy a ich spálne zisťuje potrebné informácie pre tajnú službu komunistického režimu.
Laurence nie je špecialistom na históriu východnej Európy. Muchov príbeh sa ho týka osobne. Je totiž synom britského diplomata, ktorý v 50. rokoch žil so svojimi rodičmi v Prahe. „Praha, ktorú som poznal ako chlapec, bola mestom strachu, tajných agentov a začmudenej hmly.“
Charlesova rodina po kratšom čakaní dostala vilu na barrandovskom kopci. V prízemí domu býval štátny zamestnanec, ktorý mal dohliadať na odpočúvanie. Laurencovci postupne nadväzujú spoločenské kontakty. Na scéne sa objavuje charizmatická postava Jiřího Muchu. Je vzdelaný, hovorí viacerými jazykmi a aktívne pracuje na povesti lámača ženských sŕdc. Charlesova matka (a teda manželka britského diplomata) sa dostane do „zoznamu záujmových osôb“.
Spoločenský agent je príbehom – ako hovorí v doslove historik Igor Lukeš – šarmu a sexuálnej príťažlivosti v službách ŠtB. Ale ešte viac je príbehom Charlesovho pátrania. Prichádza do súčasnej Prahy, aby navštívil ľudí, ktorí mu odhalia viac zo starého príbehu. Otvorí mu aj dnes už staručká Muchova manželka a škótska hudobná skladateľka Geraldina Thomsenová.
Do spomienok je ochotný siahnuť aj veľké eštebácke zviera Pixa, ktorý organizoval špionážne hry v Prahe krátko po komunistickom puči. Začína byť zrejmé, že Jiří Mucha sa po epizóde hrdinstva nechal kúpiť. Podpísal s režimom obchodnú zmluvu. Za spoluprácu získal prísľub možnosti robiť biznis s dielom svojho otca. Štát sa tešil z devíz a časom sa on sám stal najbohatším Pražákom (a to všetko v časoch reálneho socializmu).
Takýto neslávny koniec mýtu o talentovanom spisovateľovi a obchodníkovi s umením má ambíciu stať sa bez urážky žánru vzrušujúcim trilerom. Jolana Šopovová, ktorá vlani napísala o Muchovi obdivnú knihu, označila Laurenca za psychicky chorého muža. Vraj si lieči komplexy z mladosti. Najbolestivejšou témou je Charlesov pocit, že jeho sestra Kate, ktorá zomrela podvyživená následkom anorexie, bola jednou z Muchových nepriamych obetí. Spolu s matkou navštevovala Muchovu chatu v severnom Česku. „Nie je dobré brať dieťa na chalupu, kde máte milenca, s ktorým spíte.“
Rodina Muchovcov údajne požiadala britského vydavateľa, aby knihu nevydával. Vydavateľ sa na chvíľu zľakol a stopol propagáciu knihy, ale stihol predať šesťtisíc výtlačkov. Malá východoeurópska fatwa nebola účinná.
Charles Laurence sa nehrá na nezávislého historika. Je do veci osobne zaangažovaný. A takto to býva s väčšinou príbehov, ktoré história neslobody priniesla. Významnými sa nestávajú svojím miestom v učebniciach, ale až v spojitosti s konkrétnymi životmi.
Charles Laurence: Společenský agent Jiří Mucha, Prostor 2012
Jiří bol Alfonzovým synom. Ešte pred vojnou študoval na francúzskych univerzitách, potom pôsobil ako vojnový reportér a letec. V roku 1951 ho odsúdili za špionáž a niekoľko rokov prežil v jáchymovskom väzení. Skúsenosti z komunistického lágra reflektoval vo viacerých knihách. Bol scenáristom a prekladateľom. Po páde režimu krátky čas viedol československý PENklub. Zatiaľ to vyzerá na výborné predpoklady obsadiť úlohu hrdinu a čestného disidenta.
Autor knihy, anglický novinár Charles Laurence, pripravil čitateľom prekvapenie. „Jeho“ Mucha je slizkým hybridom Casanovu a eštebáckeho agenta. Pardon, spoločenského agenta ‒ teda takého, ktorý cez skvelý štýl, osobnú príťažlivosť, dámy a ich spálne zisťuje potrebné informácie pre tajnú službu komunistického režimu.
Laurence nie je špecialistom na históriu východnej Európy. Muchov príbeh sa ho týka osobne. Je totiž synom britského diplomata, ktorý v 50. rokoch žil so svojimi rodičmi v Prahe. „Praha, ktorú som poznal ako chlapec, bola mestom strachu, tajných agentov a začmudenej hmly.“
Charlesova rodina po kratšom čakaní dostala vilu na barrandovskom kopci. V prízemí domu býval štátny zamestnanec, ktorý mal dohliadať na odpočúvanie. Laurencovci postupne nadväzujú spoločenské kontakty. Na scéne sa objavuje charizmatická postava Jiřího Muchu. Je vzdelaný, hovorí viacerými jazykmi a aktívne pracuje na povesti lámača ženských sŕdc. Charlesova matka (a teda manželka britského diplomata) sa dostane do „zoznamu záujmových osôb“.
Spoločenský agent je príbehom – ako hovorí v doslove historik Igor Lukeš – šarmu a sexuálnej príťažlivosti v službách ŠtB. Ale ešte viac je príbehom Charlesovho pátrania. Prichádza do súčasnej Prahy, aby navštívil ľudí, ktorí mu odhalia viac zo starého príbehu. Otvorí mu aj dnes už staručká Muchova manželka a škótska hudobná skladateľka Geraldina Thomsenová.
Do spomienok je ochotný siahnuť aj veľké eštebácke zviera Pixa, ktorý organizoval špionážne hry v Prahe krátko po komunistickom puči. Začína byť zrejmé, že Jiří Mucha sa po epizóde hrdinstva nechal kúpiť. Podpísal s režimom obchodnú zmluvu. Za spoluprácu získal prísľub možnosti robiť biznis s dielom svojho otca. Štát sa tešil z devíz a časom sa on sám stal najbohatším Pražákom (a to všetko v časoch reálneho socializmu).
Takýto neslávny koniec mýtu o talentovanom spisovateľovi a obchodníkovi s umením má ambíciu stať sa bez urážky žánru vzrušujúcim trilerom. Jolana Šopovová, ktorá vlani napísala o Muchovi obdivnú knihu, označila Laurenca za psychicky chorého muža. Vraj si lieči komplexy z mladosti. Najbolestivejšou témou je Charlesov pocit, že jeho sestra Kate, ktorá zomrela podvyživená následkom anorexie, bola jednou z Muchových nepriamych obetí. Spolu s matkou navštevovala Muchovu chatu v severnom Česku. „Nie je dobré brať dieťa na chalupu, kde máte milenca, s ktorým spíte.“
Rodina Muchovcov údajne požiadala britského vydavateľa, aby knihu nevydával. Vydavateľ sa na chvíľu zľakol a stopol propagáciu knihy, ale stihol predať šesťtisíc výtlačkov. Malá východoeurópska fatwa nebola účinná.
Charles Laurence sa nehrá na nezávislého historika. Je do veci osobne zaangažovaný. A takto to býva s väčšinou príbehov, ktoré história neslobody priniesla. Významnými sa nestávajú svojím miestom v učebniciach, ale až v spojitosti s konkrétnymi životmi.
Charles Laurence: Společenský agent Jiří Mucha, Prostor 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.