„Vzor, ideál hľadal som, šialený dočista, / a struny som trhal – ja zúfalý harfista..." Výber z poézie veľkého ruského symbolistu, významného predstaviteľa „strieborného veku" ruskej literatúry, autora magického románu Peterburg (v roku 2001 vyšiel vo výbornom slovenskom preklade Evy Maliti-Fraňovej) Andreja Belého (1880 ‒ 1934) vychádza na Slovensku prvýkrát. Prekladateľ Ján Kvapil vybral a výborne (s citom pre archaický roamntizmus, no nie za cenu civilnosti jazyka) preložil básne z celého autorovho tvorivého obdobia. A nakoniec ešte napísal aj informačne bohatý doslov. Andrej Belyj bol podľa všetkého mimoriadny človek: syn klaviristky a profesora matematiky, ktorý sa dlho nevedel rozhodnúť, či má byť vedec, básnik , alebo hudobný skladateľ (na to všetko mal zjavný talent) sa nakoniec začal naplno venovať literatúre len vďaka „okolnostiam". Básnik bol výborný. Podobne ako jeho kolegovia Briusov či Blok bol vo svojej podstate romantik, ktorý však už cítí existenciálnu ťaživosť modernej doby. „Zúfalý harfista" spoznáva zlo sveta, až nakoniec (v poslednej básni z roku 1924) konštatuje: „Horiace / viečka / máme každý... // Sme hluchí, slepí ‒/ a už navždy." Sú dve témy, ktoré sa objavujú v jeho veršoch stále: láska a slnko. Láska rozorvaná, tragická. Slnko svietiace, hrejúce, pálivé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.