Začiatkom mesiaca mu vyšla dlho očakávaná autobiografia Waging Heavy Peace, potom predstavil nový prehrávač digitálnej hudby menom Pono. V polovici októbra vyšiel na DVD film režiséra Jonathana Demmeho Neil Young: Journeys o jeho poslednom sólovom turné a nakoniec sa fanúšikovia dočkali aj jeho nového albumu so skupinou Crazy Horse. Za mesiac toho stihol tento 67-ročný hudobník toľko, čo iní za niekoľko rokov.
.v Neilovej hlave
U neho je zvykom, že skoro každý rok vydá nový album, čo svedčí o tom, že hudobník aj vo vyššom veku môže byť spojený so svojou múzou natoľko, že má stále o čom spievať. Ale prečo mu vyšlo toľko vecí v takom krátkom čase? Odpoveď sa nachádza v jeho knihe Waging Heavy Peace. „Nezostáva mi veľa času,“ píše slávny kanadský pesničkár.
V minulosti vyšlo o jeho živote veľa rôznorodých kníh. Najznámejšou je výpravná biografia Shakey, ktorá odkryla mnohé z jeho súkromného života do takej miery, že sa hudobník chcel s jej autorom súdiť. No Waging Heavy Peace nie je typom knihy, ktoré hudobníci obyčajne robia so svojím ghostwriterom, kde narozprávajú svoj život a nejaký najatý novinár dá slovám hlavu a pätu. Neil si knihu napísal celú, aj keď priznáva, že vôbec nie je knihomoľom. V jednom z posledných rozhovoroch povedal, že knihy vlastne ani nečíta.
Jeho autobiograifa je, našťastie, napísaná ľahkým a priamym spôsobom, pripomínajúcim jeho pesničky. Autor neskĺzava do básnických obrazov ani sa nesnaží ísť príliš do hĺbky. Keď príde k nejakému horúcemu momentu, napíše, že si túto spomienku nechá radšej pre seba. Nedozvieme sa toho veľa o pozadí jeho najslávnejších albumov, ale to nevadí. Waging Heavy Peace má inú kvalitu. Je pozvánkou do jeho hlavy, v ktorej sa miesia spomienky na Bufallo Springfield, názory na súčasnú digitálnu techniku a jeho najobľúbenejšie autá. Kniha nemá lineárny príbeh. Neil nezačína vetou: Narodil som sa tam a tam. Píše o tom, čo ho v tej chvíli napadne. Začne napríklad spomínať na svojho dlhoročného spoluhráča Stephena Stillsa, potom, akoby zobral ovládač a prepol program v televízii, sa ocitáme na mieste, kde kritizuje fakt, že ho nebaví hrať pred bohatých ľudí, okupujúcich najdrahšie miesta v predných radoch. Potom prichádza strih a zrazu sme v minulom desaťročí počas nahrávania protivojnového albumu Living With War. Waging Heavy Peace by sa dal prirovnať k veľkému gulášu alebo možno ešte viac k čínskemu chop-sui – je tam veľa rôznych chutí, ale výsledné jedlo chutí nadmieru dobre.
Neil píše, že písanie knihy mu prišlo vhod z viacerých dôvodov. Začiatkom tohto desaťročia prežíval tvorivú krízu, vraj najsilnejšiu za posledné roky, a tak sa vrhol na písanie. Okrem toho prestal fajčiť marihuanu a piť alkohol. Dôvodom náhlej zmeny životného štýlu je obava z budúcich rokov. „Život je príliš krátky, toľko by som toho chcel stihnúť, ale už nemám veľa času,“ píše v knihe, pričom sa obáva o svoje zdravie. Pred niekoľkými rokmi takmer zomrel. V roku 2005 mu lekár objavil na mozgu aneuryzmus, chorobu mozgových tepien, ktorá si vyžiadala okamžitú operáciu. Jeho otec Scott Young, slávny kanadský novinár a spisovateľ, v tom čase zomrel na demenciu a Neil v knihe priznáva, že ho strašia čierne obláčiky na röntgene jeho mozgu, ktoré môžu byť vrodené a mohli by súvisieť s otcovou chorobou. Vo svojom živote toho prekonal veľa (ako dieťa prekonal obrnu, neskôr vyhral boj nad epilepsiou, dve z jeho detí Zeke a Ben sa narodili s raritnou chorobou...), no Pán Boh nad ním drží ochrannú ruku. „Nechcem ešte umrieť. Nie som na to ešte pripravený,“ píše v knihe, pričom vieme, že to, čo Neila drží pri živote, je jeho práca, čiže hudba a láska k svojim blízkym. Waging Heavy Peace existuje zatiaľ len v angličtine, no je otázkou času, keď po nej siahne nejaký český vydavateľ. No už teraz vieme, že táto kniha sa môže zaradiť medzi dve dôležité autobiografie posledných rokov – Just Kids od Patti Smith a Chronicles Boba Dylana.
.najlepší zvuk
O Neilovi je už roky známe, že jeho hlavným koníčkom sú autá. Je autorom ekologického LincVolt projektu, ktorý oživuje staré americké „bouráky“ a prerába ich na elektrický pohon. V poslednom čase sa vrhol na vývoj nových digitálnych formátov. Hudobník je dlhoročným kritikom zvuku cédečiek a najmä empétrojok. Téma digitálnej hudby je aj jednou z obsesií v jeho autobiografii. Tam Neil spomína na to, ako znova a znova na vinyle počúval beatlesácku pieseň A Day In The Life. Podľa neho sú dnešní mladí ľudia, počúvajúci hudbu najmä cez formát mp3, ochudobnení o pocit, ktorý im v mladosti dával plný a hlboký zvuk platní. Na rozdiel od ostatných pasívnych kritikov vyvinul spolu s tímom zvukových expertov prehrávač s názvom Pono, ktorý by podľa neho mohol zachrániť zvuk dnešnej hudby. Malý žltý predmet so súbormi v tom najlepšom zvukovom rozlíšení predstavil začiatkom mesiaca v televíznej šou Davida Lettermana. Zatiaľ ide len o prototyp, ktorého výroba sa ešte nerozbehla, no Neilovi sa podarilo dohonúť licencie s tromi najvýznamnejšími vydavateľstavami. V knihe píše, že o Pono komunikoval aj so Steveom Jobsom z Apple, no šéf spoločnosti zomrel a plány na spoluprácu sa zmrazili. Neil je optimistom, no otázne je, či mladí ľudia sú ochotní počúvať hudbu s kvalitným zvukom, keď si mezičasom ich uši zvykli na hudbu vychádzajúcu z počítačových reprákov alebo mobilov. No hudobníci Flea z Red Hot Chili Peppers alebo Jim James z My Morning Jacket, ktorí sa s Youngovým vynálezom zoznámili, tvrdia, že lepší zvuk v živote nepočuli.
.prúd, čo unáša späť
Tento mesiac mal na filmových festivaloch premiéru film Journeys, ktorý nedávno vyšiel na DVD. Ide už o tretiu spoluprácu Neil Younga s americkým režisérom Jonathanom Demmeom. Keď Neil v roku 2005 prežil ťažkú operáciu mozgu, dvojica spravila krásny film Heart Of Gold. Demme neskôr nakrútil ďalší koncertný film Neil Young: Trunk Show, ktorý predstavil divokého Neila s kapelou a ktorý stále čaká na vydanie na DVD. Ich posledná spolupráca je opäť iná. Tentoraz stojí hudobník na pódiu sám, v rukách drží obrovskú elektroakustickú gitaru a hrá slávnu pesničku Ohio z čias magickej štvorice Crosby, Stills, Nash nad Young z roku 1970. Nasleduje strih a ocitáme sa s Neilom v jeho veľkom aute na kanadskej ceste do rodného Ontária. Podobne ako kniha, aj Journeys je výletom do minulosti, no do tej najhlbšej, do jeho detstva. Hudobník nám ukazuje miesta, kam chodil ako chlapec na ryby, kde mal svoju slepačiu farmu, ktorá bola taká produktívna, že povesť o malom farmárovi sa dostala aj do miestnych novín. Potom míňame školu, ktorá je pomenovaná po jeho otcovi a zastavujeme sa pri slávnej Massey Hall v Toronte, kde odohral Neil niektoré zo svojich pamätných koncertov.
Neilova práca je čistá ako zrkadlo. Jeho pesničky a albumy sú odrazom jeho života. Na rozdiel od Dylana, ktorý sa vo svojich textoch vyjadruje väčšinou v obrazoch, Youngove piesne sú oveľa konkrétnejšie. Do takej miery, že môžeme z jednotlivých albumov zostaviť jeho životný príbeh. Od jeho folkových začiatkov v Kanade cez rokenrolových Bufallo Springfield, nadpozemskú slávu s CSN&Y a Crazy Horse, experimentálne 80. roky a comeback v nasledujúcom desaťročí, keď ho médiá označili za kmotra štýlu grunge. No nikdy jeho tvorba neznela tak osobne ako v posledných rokoch. Po 11. septembri, keď Bushova administratíva prišla s protiterostickými opatreniami, Young nahral koncepčný album Greendale, mapujúci pocity obyčajných Američanov, ktorým štátna moc začala dýchať na krk. Keď v roku 2005 podstúpil operáciu, krátko predtým nahral v nashvillských štúdiách album Praire Wind, dotýkajúci sa jeho smrteľnosti. O rok neskôr prišiel s nahnevaným Living With War, jeho odpoveďou na vojnu v Iraku. Nasledujúci Fork In The Road je zas oslavou jeho ekologických automobilov.
Podobne možno vnímať aj jeho najnovší počin Psychedelic Pill, kde každá z piesní je akýmsi odrazom Neilovej minulosti. Úvodná Driftin Back má neuveriteľných 27 minút. Neil v minulosti nahral zopár extra dlhých skladieb, ale toto? A pritom to nie je nudné počúvanie. Skupina Crazy Horse s ním hráva už od konca šesťdesiatych rokov a je to na ich hudbe počuť. Pesnička sa nikam neponáhľa, nenudí, nabaľuje sa na poslucháča ako nejaká mantra. Driftin Back jednoznačne vychádza z Neilovej skúsenosti z písania jeho knihy. Podobne je to aj s folkovou Twisted Road, plnou spomienok na to, ako prvýkrát počul Roya Orbinsona, Grateful Dead a Dylana ako spieva: „How Does It Feel?", čo je refrén jeho slávnej piesne Like A Rolling Stone. Ďalšia skladba Walk Like A Giant má zas korene v jeho skúsenosti so smrťou v roku 2005. Ťažko povedať, či Psychedelic Pill je na rovnakej úrovni ako Everybody Knows This Is Nowhere (1969), Rust Never Sleeps (1978) alebo Ragged Glory (1990), ale určite do tých výšin smeruje.
Neil Young sa dostal do pozoruhodného štádia svojho života. Dlhé roky sa odmietal pozerať späť, stále hľadal nové cesty, ako sa vyjadriť a robil to po svojom aj vtedy, keď si väčšina myslela pravý opak. Neila Younga síce minulosť unáša späť, ale nie je v tom žiadna nostalgia. Jeho kniha, dokument a aj aktuálny album ale svedčia o tom, že prišiel čas bilancovania a upratovania, akoby si v svojej hlave triedil svoje myšlienky, aby mohol začať odznova.
.v Neilovej hlave
U neho je zvykom, že skoro každý rok vydá nový album, čo svedčí o tom, že hudobník aj vo vyššom veku môže byť spojený so svojou múzou natoľko, že má stále o čom spievať. Ale prečo mu vyšlo toľko vecí v takom krátkom čase? Odpoveď sa nachádza v jeho knihe Waging Heavy Peace. „Nezostáva mi veľa času,“ píše slávny kanadský pesničkár.
V minulosti vyšlo o jeho živote veľa rôznorodých kníh. Najznámejšou je výpravná biografia Shakey, ktorá odkryla mnohé z jeho súkromného života do takej miery, že sa hudobník chcel s jej autorom súdiť. No Waging Heavy Peace nie je typom knihy, ktoré hudobníci obyčajne robia so svojím ghostwriterom, kde narozprávajú svoj život a nejaký najatý novinár dá slovám hlavu a pätu. Neil si knihu napísal celú, aj keď priznáva, že vôbec nie je knihomoľom. V jednom z posledných rozhovoroch povedal, že knihy vlastne ani nečíta.
Jeho autobiograifa je, našťastie, napísaná ľahkým a priamym spôsobom, pripomínajúcim jeho pesničky. Autor neskĺzava do básnických obrazov ani sa nesnaží ísť príliš do hĺbky. Keď príde k nejakému horúcemu momentu, napíše, že si túto spomienku nechá radšej pre seba. Nedozvieme sa toho veľa o pozadí jeho najslávnejších albumov, ale to nevadí. Waging Heavy Peace má inú kvalitu. Je pozvánkou do jeho hlavy, v ktorej sa miesia spomienky na Bufallo Springfield, názory na súčasnú digitálnu techniku a jeho najobľúbenejšie autá. Kniha nemá lineárny príbeh. Neil nezačína vetou: Narodil som sa tam a tam. Píše o tom, čo ho v tej chvíli napadne. Začne napríklad spomínať na svojho dlhoročného spoluhráča Stephena Stillsa, potom, akoby zobral ovládač a prepol program v televízii, sa ocitáme na mieste, kde kritizuje fakt, že ho nebaví hrať pred bohatých ľudí, okupujúcich najdrahšie miesta v predných radoch. Potom prichádza strih a zrazu sme v minulom desaťročí počas nahrávania protivojnového albumu Living With War. Waging Heavy Peace by sa dal prirovnať k veľkému gulášu alebo možno ešte viac k čínskemu chop-sui – je tam veľa rôznych chutí, ale výsledné jedlo chutí nadmieru dobre.
Neil píše, že písanie knihy mu prišlo vhod z viacerých dôvodov. Začiatkom tohto desaťročia prežíval tvorivú krízu, vraj najsilnejšiu za posledné roky, a tak sa vrhol na písanie. Okrem toho prestal fajčiť marihuanu a piť alkohol. Dôvodom náhlej zmeny životného štýlu je obava z budúcich rokov. „Život je príliš krátky, toľko by som toho chcel stihnúť, ale už nemám veľa času,“ píše v knihe, pričom sa obáva o svoje zdravie. Pred niekoľkými rokmi takmer zomrel. V roku 2005 mu lekár objavil na mozgu aneuryzmus, chorobu mozgových tepien, ktorá si vyžiadala okamžitú operáciu. Jeho otec Scott Young, slávny kanadský novinár a spisovateľ, v tom čase zomrel na demenciu a Neil v knihe priznáva, že ho strašia čierne obláčiky na röntgene jeho mozgu, ktoré môžu byť vrodené a mohli by súvisieť s otcovou chorobou. Vo svojom živote toho prekonal veľa (ako dieťa prekonal obrnu, neskôr vyhral boj nad epilepsiou, dve z jeho detí Zeke a Ben sa narodili s raritnou chorobou...), no Pán Boh nad ním drží ochrannú ruku. „Nechcem ešte umrieť. Nie som na to ešte pripravený,“ píše v knihe, pričom vieme, že to, čo Neila drží pri živote, je jeho práca, čiže hudba a láska k svojim blízkym. Waging Heavy Peace existuje zatiaľ len v angličtine, no je otázkou času, keď po nej siahne nejaký český vydavateľ. No už teraz vieme, že táto kniha sa môže zaradiť medzi dve dôležité autobiografie posledných rokov – Just Kids od Patti Smith a Chronicles Boba Dylana.
.najlepší zvuk
O Neilovi je už roky známe, že jeho hlavným koníčkom sú autá. Je autorom ekologického LincVolt projektu, ktorý oživuje staré americké „bouráky“ a prerába ich na elektrický pohon. V poslednom čase sa vrhol na vývoj nových digitálnych formátov. Hudobník je dlhoročným kritikom zvuku cédečiek a najmä empétrojok. Téma digitálnej hudby je aj jednou z obsesií v jeho autobiografii. Tam Neil spomína na to, ako znova a znova na vinyle počúval beatlesácku pieseň A Day In The Life. Podľa neho sú dnešní mladí ľudia, počúvajúci hudbu najmä cez formát mp3, ochudobnení o pocit, ktorý im v mladosti dával plný a hlboký zvuk platní. Na rozdiel od ostatných pasívnych kritikov vyvinul spolu s tímom zvukových expertov prehrávač s názvom Pono, ktorý by podľa neho mohol zachrániť zvuk dnešnej hudby. Malý žltý predmet so súbormi v tom najlepšom zvukovom rozlíšení predstavil začiatkom mesiaca v televíznej šou Davida Lettermana. Zatiaľ ide len o prototyp, ktorého výroba sa ešte nerozbehla, no Neilovi sa podarilo dohonúť licencie s tromi najvýznamnejšími vydavateľstavami. V knihe píše, že o Pono komunikoval aj so Steveom Jobsom z Apple, no šéf spoločnosti zomrel a plány na spoluprácu sa zmrazili. Neil je optimistom, no otázne je, či mladí ľudia sú ochotní počúvať hudbu s kvalitným zvukom, keď si mezičasom ich uši zvykli na hudbu vychádzajúcu z počítačových reprákov alebo mobilov. No hudobníci Flea z Red Hot Chili Peppers alebo Jim James z My Morning Jacket, ktorí sa s Youngovým vynálezom zoznámili, tvrdia, že lepší zvuk v živote nepočuli.
.prúd, čo unáša späť
Tento mesiac mal na filmových festivaloch premiéru film Journeys, ktorý nedávno vyšiel na DVD. Ide už o tretiu spoluprácu Neil Younga s americkým režisérom Jonathanom Demmeom. Keď Neil v roku 2005 prežil ťažkú operáciu mozgu, dvojica spravila krásny film Heart Of Gold. Demme neskôr nakrútil ďalší koncertný film Neil Young: Trunk Show, ktorý predstavil divokého Neila s kapelou a ktorý stále čaká na vydanie na DVD. Ich posledná spolupráca je opäť iná. Tentoraz stojí hudobník na pódiu sám, v rukách drží obrovskú elektroakustickú gitaru a hrá slávnu pesničku Ohio z čias magickej štvorice Crosby, Stills, Nash nad Young z roku 1970. Nasleduje strih a ocitáme sa s Neilom v jeho veľkom aute na kanadskej ceste do rodného Ontária. Podobne ako kniha, aj Journeys je výletom do minulosti, no do tej najhlbšej, do jeho detstva. Hudobník nám ukazuje miesta, kam chodil ako chlapec na ryby, kde mal svoju slepačiu farmu, ktorá bola taká produktívna, že povesť o malom farmárovi sa dostala aj do miestnych novín. Potom míňame školu, ktorá je pomenovaná po jeho otcovi a zastavujeme sa pri slávnej Massey Hall v Toronte, kde odohral Neil niektoré zo svojich pamätných koncertov.
Neilova práca je čistá ako zrkadlo. Jeho pesničky a albumy sú odrazom jeho života. Na rozdiel od Dylana, ktorý sa vo svojich textoch vyjadruje väčšinou v obrazoch, Youngove piesne sú oveľa konkrétnejšie. Do takej miery, že môžeme z jednotlivých albumov zostaviť jeho životný príbeh. Od jeho folkových začiatkov v Kanade cez rokenrolových Bufallo Springfield, nadpozemskú slávu s CSN&Y a Crazy Horse, experimentálne 80. roky a comeback v nasledujúcom desaťročí, keď ho médiá označili za kmotra štýlu grunge. No nikdy jeho tvorba neznela tak osobne ako v posledných rokoch. Po 11. septembri, keď Bushova administratíva prišla s protiterostickými opatreniami, Young nahral koncepčný album Greendale, mapujúci pocity obyčajných Američanov, ktorým štátna moc začala dýchať na krk. Keď v roku 2005 podstúpil operáciu, krátko predtým nahral v nashvillských štúdiách album Praire Wind, dotýkajúci sa jeho smrteľnosti. O rok neskôr prišiel s nahnevaným Living With War, jeho odpoveďou na vojnu v Iraku. Nasledujúci Fork In The Road je zas oslavou jeho ekologických automobilov.
Podobne možno vnímať aj jeho najnovší počin Psychedelic Pill, kde každá z piesní je akýmsi odrazom Neilovej minulosti. Úvodná Driftin Back má neuveriteľných 27 minút. Neil v minulosti nahral zopár extra dlhých skladieb, ale toto? A pritom to nie je nudné počúvanie. Skupina Crazy Horse s ním hráva už od konca šesťdesiatych rokov a je to na ich hudbe počuť. Pesnička sa nikam neponáhľa, nenudí, nabaľuje sa na poslucháča ako nejaká mantra. Driftin Back jednoznačne vychádza z Neilovej skúsenosti z písania jeho knihy. Podobne je to aj s folkovou Twisted Road, plnou spomienok na to, ako prvýkrát počul Roya Orbinsona, Grateful Dead a Dylana ako spieva: „How Does It Feel?", čo je refrén jeho slávnej piesne Like A Rolling Stone. Ďalšia skladba Walk Like A Giant má zas korene v jeho skúsenosti so smrťou v roku 2005. Ťažko povedať, či Psychedelic Pill je na rovnakej úrovni ako Everybody Knows This Is Nowhere (1969), Rust Never Sleeps (1978) alebo Ragged Glory (1990), ale určite do tých výšin smeruje.
Neil Young sa dostal do pozoruhodného štádia svojho života. Dlhé roky sa odmietal pozerať späť, stále hľadal nové cesty, ako sa vyjadriť a robil to po svojom aj vtedy, keď si väčšina myslela pravý opak. Neila Younga síce minulosť unáša späť, ale nie je v tom žiadna nostalgia. Jeho kniha, dokument a aj aktuálny album ale svedčia o tom, že prišiel čas bilancovania a upratovania, akoby si v svojej hlave triedil svoje myšlienky, aby mohol začať odznova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.